Prečo sme sa prisťahovali do Ružomberka?

V jednom z minulých čísel Ružomberského magazínu sme sa niekoľkých respondentov spýtali, prečo zanechali život v našom meste. Tentoraz sme otázku položili v opačnom garde.

Mňa i môjho manžela do Ružomberka priviedla univerzita. Tu sme sa prvýkrát videli, spoznávali, trávili spoločný čas, zamilovali sa. Univerzitné roky nám dali nielen trvácne a hlboké priateľstvá či vzdelanie, ale najmä poznanie, kam sa chceme v živote posunúť. Ružomberskej univerzite vďačíme za to, že sme dnes rodina. Preto sme si miesto pre náš spoločný život vyberali sčasti nostalgicky.

Mesto nám prirástlo k srdcu. Nejde o nič konkrétne – o výhodnú geografickú polohu, dobrú prácu či sociálne a kultúrne zázemie. Jednoducho sme sa tu od začiatku cítili ako doma. Ťažko opísať ten pocit, no v živote sa niekedy jednoducho ocitnete na mieste, kde je vám dobre. A aj keď tu žijeme už siedmy rok, stále máme čo objavovať.

Na Ružomberku je krásne, že sa tu málokedy stretnete s povrchnosťou či nezáujmom. Žije tu mnoho ľudí, ktorých celý rok nestretnete inak ako s úsmevom na tvári. Nikto sa tu nikde neponáhľa. Ľudia si popoludní nájdu čas a len tak si posedia na lavičke v parku alebo si prídu poležať na deke k Hrabovu.

Pre niekoho je Ružomberok možno zapadákov, no človek predsa nepotrebuje ku šťastiu štyri nákupné centrá a metro. Potrebuje pokoj. A ten toto mesto jednoznačne má.

Miroslava Mlynárová, novinárka

 

Ostať v Ružomberku pre nás vyplynulo akosi samo. Za všetko môže univerzita. Počas štúdia na nej sme sa zoznámili, po istom čase sme sa vzali a začali riešiť spoločné bývanie. Hoci sme mali možnosti vrátiť sa bližšie k rodine, rozhodli sme sa inak.

Vtedy nad svojou budúcnosťou v tomto meste uvažovalo aj niekoľko našich spoločných, rovnako cezpoľných priateľov, čo zavážilo a uľahčilo naše rozhodovanie. Oni boli jedným z dôležitých faktorov, aj po vyše desiatich rokoch sa stále tešíme zo spoločných stretnutí a aktivít. A my sami sme za ten čas nadobudli pocit, že sme tu doma.

Je pravdou, že Ružomberok má čo zlepšovať. Podvečer je centrum takmer prázdne, ľudia ostávajú doma, ani veľa budov a zákutí  nepôsobí veľmi vábne. A keď sa chceme zhlboka nadýchnuť, tiež musíme vyjsť von. Chýba tu aj lepšie platená práca, čo v našom prípade musíme riešiť každodenným dochádzaním.

Na druhej strane, je to malé mesto, kde má človek pocit, že pozná hádam každého a ľudia sú tu priateľskí a priami. Aj keď trochu uzavretí.

Liptov, jeho prírodu a okolité hory, považujeme za jeden z najkrajších regiónov na Slovensku. Možno ani miestni si neuvedomujú, čo všetko tu majú. Napríklad takí hubári a cykloturisti nám dajú za pravdu. Oplatí sa tu ostať.

Terézia a Pavol Novákovci, manželia

 

Autor foto: Tono Kulan, T2.sk

Do Ružomberka sme sa spolu s manželkou prisťahovali po narodení prvého dieťaťa v roku 2001 a bývame tu do dnes. Prečo práve Ružomberok? Prišiel som sem za prácou. Uchádzal som sa o prácu odborného asistenta na vtedy vznikajúcej Katolíckej univerzite. Pritiahli ma sem také osobnosti, akou bola profesorka Mária Novotná, archeologička, či docent Ivan Chalupecký, historik. A nadšenie prvých učiteľov a študentov, ktorí stáli na začiatku existencie tejto univerzity.

Na začiatku mala škola svoju ideu, ktorá bola príťažlivá, tiež tu vyučoval celý rad osobností. Ako si spomínam, neboli sme jediní, prisťahovalo sa nás viac. Niektorí však už zo školy aj z mesta odišli.

Jaroslav Nemeš, vysokoškolský učiteľ

 

Základným „kameňom úrazu“ je asi štúdium na Katolíckej univerzite, kde som vyštudoval učiteľstvo. Po vysokej škole prišla pracovná ponuka zo základnej školy v Liptovskej Teplej a hneď na druhý rok som dostal pozvanie učiť na Gymnáziu svätého Andreja. A to sa neodmieta. Toľko profesijná orientácia.

Dôležitejšie však je, že s manželkou sme príchodom do Ružomberka zažili prijatie vo farnosti, medzi ľuďmi, ktorí sú aktívni okolo farského kostola, a od vtedajšieho pána dekana Alojza Kostelanského. Vzťah k tomuto spoločenstvu sa stal pre nás rozhodujúci pre usadenie sa v Ružomberku. Nesledovali sme len nejaké výhody, ale pokúsili sme sa pomáhať na mieste, na ktorom sme sa ocitli.

A napriek tomu, že sme v Ružomberku nič a nikoho nemali, stal sa za niekoľko rokov naším skutočným domovom. S priateľmi, farnosťou, prácou a deťmi, ktoré chceme, aby vyrastali v tomto krásnom meste. A dnes, po 17 rokoch, by sme s manželkou na tom nič nezmenili.

Kamil Nemčík, riaditeľ cirkevného gymnázia

 

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 11/2018.

Titulná fotografia – Študenti na Katolíckej univerzite. Do mesta prichádzajú ľudia predovšektým kvôli univerzite alebo ÚVN. Ilustračná foto. 

Mám za sebou desať rokov práce v Mestskej televízií Ružomberok. Pedagogicky pôsobím na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity, kde som aj vyštudoval. V Ružomberskom magazíne som šéfredaktor.