Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Ešte pred štúdiom na vysokej škole som nejaký čas ako nekvalifikovaný učil štvrtákov v jednej základnej škole na Dolnom Liptove. Bola to podarená trieda, len človek niekedy nevedel, čo s toľkými mimoriadne živým deťúrencami.
S predmetmi týkajúcimi sa rodného jazyka, písania a počítania som nemal ťažkosti, slabšie to bolo pri takých, ktoré vyžadovali prakticko-manuálne zručnosti. Učebné plány predpisovali všeličo. Raz, aby mali dievčatá počas pracovného vyučovania čo robiť, dostali pokyn priniesť si niečo na vyšívanie, chlapci budú opravovať, čo nájdu doma pokazené. Podrobnejšie inštrukcie z mojej strany chýbali, a to sa vypomstilo.
Pred vyučovaním oznámil súdruh riaditeľ, že plánuje na mojej hodine pracovného vyučovania vykonať hospitáciu. Má predpísaný určitý počet kontrol a ja to mám chápať tak, že mi chce ako začínajúcemu pedagógovi pomôcť zlepšovať vedenie vyučovacieho procesu a poradiť. Riaditeľ bol slušný a celkom prajný človek, už skoro dôchodca, nebol dôvod mu neveriť.
Trieda, do ktorej štvrtáci chodili, sídlila v starej budove, kedysi dvojtriedke s úzkou zborovničkou a chodbou vedúcou k pristavenému učiteľskému bytu. V ňom býval riaditeľ, čiže sa muselo vždy dávať pozor, aby intenzita hluku počas prestávok neprekračovala únosnú mieru. Po ozname nadriadeného som chytro prelistoval triednu knihu, či nechýbajú záznamy, uchytil som prípravy a pero.
Do miestnosti sme vkročili naraz. Rozvravení štvrtáčikovia okamžite zmĺkli, dievčatá so svojimi handričkami a farebnými niťami šibli chytro do lavíc a chlapci, na prvý pohľad „rozbúrenejší“ ako obvykle, tiež.
Všetky oči pred nami plné očakávania, čo príde.
My dvaja s riaditeľom sme už vo dverách zdúpneli. Na katedre stál totiž ľahký guľomet namierený rovno na deti. Ľubo, jeden zo žiakov, ho vyňúral u svojho starého otca kdesi pod senom, a celý zhrdzavený. Vraj, keďže som hovoril, že budeme opravovať pokazené náčinie, môžeme vyčistiť a sfunkčniť aj toto. Ak sa podarí, zdôverilo sa desaťročné dieťa, starý otec drží v skrini schované dva pásy nábojov, guľomet budeme môcť niekde nad dedinou vyskúšať.
Situáciu zratoval skúsený riaditeľ. Najprv chlapca pochválil za snahu a potom deťom vysvetľoval, že podobné veci sú nebezpečné, a preto ich v triede nemožno opravovať. Na to sú vyučení majstri odborníci. Táto zbraň má svoje roky a musí byť vzácna, určite ju uvítajú v múzeu, kde sa jej dostane konzervácie a možno ju aj vystavia ako exponát. Osobne sa na to podoberie a dojedná sa aj s chlapcovým starým otcom.
Guľomet vzápätí zručne poskladal a bez slova výčitky na moju adresu odišiel.
Z hospitácie v ten deň už nebolo nič.
Vyšlo v zbierke Iba tak výber + (2011).
Ilustračná fotografia – Pixabay
