Prečo sme sa odsťahovali z Ružomberka?

V meste sa rodí viac ľudí ako zomiera. Počet obyvateľov napriek tomu klesá. Spýtali sme sa Ružomberčanov, ktorí z mesta natrvalo či prechodne odišli, čo ich k tomu viedlo.

Z Ružomberka som odišla kvôli štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a prirodzene sa moje profesionálne pôsobenie začalo rozvíjať tam. Po ukončení doktorandského štúdia som ostala  v akademickom prostredí, zároveň som od roku 2003 založila a viedla Galériu Hit.

Po 16 rokoch v Bratislave sa objavila zaujímavá pracovná ponuka v Košiciach, preto som odišla žiť tam. Momentálne si neviem predstaviť návrat do Ružomberka, mesto je pre mňa príliš ospalé a provinčné, chýba mu rozvinutá kultúrna infraštruktúra, ktorá zrejme v žiadnej koncepcii mesta doteraz nebola rozpracovaná a ak aj bola, evidentne sa  ju nepodarilo realizovať. Jedinou viditeľne životaschopnou inštitúciou je Galéria Ľudovíta Fullu. Na to, aké osobnosti pôsobili a pôsobia v Ružomberku a akú históriu má mesto, je to nevyužitý potenciál.

Pre mňa je prítomnosť nielen umenia, ale aj  kultúry ako takej kľúčová, pretože sú prostriedkom na porozumenie sveta a spoločnosti. Ak by som ich nemala v takej dávke akú potrebujem, chýbala by mi veľká súčasť môjho bytia.

Okrem klasického továrenského smogu sa do mesta za posledné roky vplížil aj veľmi agresívny vizuálny smog – plagáty, reklamy, polepy, pútače, smetné koše v pešej zóne úplne prekryli architektúru a tak aj identitu mesta.

Jediné kvôli čomu do Ružomberka momentálne chodím, je moja milovaná rodina a príroda, ktorá sa z roka na rok viac a viac bezohľadne drancuje. Aj to mi je veľmi ľúto. Preto aj pred voľbami prajem Ružomberku všetko dobré, šanca na zmenu stále je a mne na tom záleží, lebo predsa len je to moje rodné mesto.

Dorota Kenderová, umelkyňa a riaditeľka Východoslovenskej galérie v Košiciach

 

Ružomberok mám rád. Žije tu väčšina mojej rodiny a priateľov. Napriek tomu som sa pred dvoma rokmi odsťahoval. S manželkou a deťmi bývame teraz v Modre – v malom vinohradníckom meste na úpätí Malých Karpát. Tak ako Ružomberok aj Modra má zaujímavú históriu a architektúru, blízkosť prírody a veľa dobrých ľudí. Má však aj niečo, čo Ružomberok nie – čistý vzduch.

Práve to je dôvod, prečo sme odišli. Celá rodina sme alergici, v mojom prípade sa astma z detstva v dospelosti prejavila formou chronického kožného ochorenia. Narodil som sa začiatkom osemdesiatych rokov – v dobe, keď bola v Ružomberku asi úplne najhoršia kvalita ovzdušia. V domoch sa kúrilo uhlím, padal popolček a fabriky nemuseli brať ohľad na životné prostredie – do vzduchu a do riek vypúšťali jedy. Na mojej generácii sa to silno prejavilo. Rovnako ako ja, aj veľa mojich kamarátov-rodákov z tejto generácie trpí následkami dodnes.

Čo je smutné, tí, ktorí mesto reprezentujú a spravujú dnes, ale aj v uplynulých obdobiach, sa tvária, že problémy s ovzduším sú minulosťou a zaoberať sa tým je zbytočné. Preto ma potešilo, že aspoň podľa bilboardov je minimálne pre dvoch kandidátov na primátora životné prostredie nosná téma kampane.

Možno by ste čakali, že napíšem, že za všetko môže papiereň, ale skôr sa hnevám na predstaviteľov mestskej samosprávy a úradu životného prostredia. Už dlhé roky mám pocit, že sú akoby vysunutým oddelením spoločnosti Mondi a zastupujú viac jej záujmy ako záujmy obyvateľov. Iste, problémov ovplyvňujúcich kvalitu ovzdušia je viac (úzka a hlboká dolina, ktorú málokedy prefúka, celoštátna doprava prechádzajúca cez mesto, obyvatelia domov, ktorí spália čokoľvek, atď.).

Chcieť Ružomberok bez priemyslu nepovažujem za reálne a správne, samospráva však podľa môjho názoru nevyužíva dostatočne nástroje, ktoré má na presadzovanie zdravého prostredia.

Na vlastnej koži som pocítil, že kvalita ovzdušia v Ružomberku je zlá. Zmena prostredia v mojom prípade prispela k zlepšeniu zdravotného stavu, mohol som tiež zredukovať dávky liekov, ktoré potrebujem. Myslím, že s podobnou skúsenosťou nie som sám.

Ak sa má v Ružomberku situácia v tomto smere zlepšiť, je nevyhnutné štatisticky sledovať chorobnosť detí aj dospelých a porovnávať výskyt ochorení, na ktoré má vplyv kvalita ovzdušia so slovenským a európskym priemerom. Na základe takto získaných objektívnych faktov by sa dalo argumentovať a tlačiť na znečisťovateľov ovzdušia, aby sa správali zodpovednejšie.

Matúš Bišťan, architekt a organizátor koncertného cyklu Hudba u Fullu

 

 

Tesne po skončení vysokej školy som pracovala pre centrum Fetálneho alkoholového syndrómu v Ružomberku, ktoré bolo na slovenské pomery naozaj unikátne. Neskôr sme však s priateľom zhodnotili, že priniesť si na Slovensko skúsenosti zo zahraničia nemôže byť v budúcnosti vôbec na škodu. Rozhodnutie odísť z Ružomberka bolo veľmi rýchle, možno aj preto, že hoci sme sa snažili byť v meste aktívni, nebolo všetko podľa našich predstáv.

Nie všetko po presťahovaní bolo úplne jednoduché a určite sa necítime ako rodení Briti, no verím, že toto rozhodnutie nikdy neoľutujeme. Plne som si uvedomovala, že ako žurnalistka zrejme nenájdem vo Veľkej Británii plnohodnotné uplatnenie a tak sme s kolegyňou založili magazín pre fotografov z celého sveta, so snúbencom sme vytvorili iniciatívu, ktorá si kladie za úlohu dostať do britských knižníc kus slovenskej literatúry pre krajanov, avšak čoraz viac si uvedomujem, že ma to ťahá domov.

Ako každý, aj ja chcem po sebe zanechať určitú stopu a som presvedčená, že tú moju chcem nechať na Slovensku. Letenku síce ešte kúpenú nemám, ale viem, že jednou nohou som už doma.

Simona Plávková, žurnalistka

 

Ružomberok… mesto mojej mladosti, môjho detstva, dospievania, moja ,,srdcovka”. Nikdy mi ani náhodou nenapadlo sa odsťahovať. Keď som dospieval, končil školu, veľa mojich kamarátov odchádzalo do väčších miest, do zahraničia. Na ,,skusy”, za lepšou prácou, lepšími možnosťami. Ja som povedal nie. Ostanem tu a uvidím, príležitosti na prácu, zábavu, vyžitie je aj tu dostatok. A predsa … Po svadbe som sa odsťahoval. Aj keď nie ďaleko, len do Liptovských Sliačov. Možnosť bývať v dome manželkiných rodičov bola veľkým prínosom. Keďže som trávil v mladosti a detstve veľa času na dedine pri starých rodičoch v Lúčkach, presťahovať sa na dedinu z ruchu mesta mi nerobilo problém. A tešilo ma to, že ostávam v blízkosti. V Ružomberku pracujem, v podstate trávim viac času ako doma. Samozrejme, Ružomberok má svoje muchy, chcelo by to trochu, len trochu viac kultúry, akcií, možností na zábavu, na trávenie času s deťmi, rodinou. Aj napriek tomu považujem Ružomberok za dobré mesto, mesto do ktorého chcem chodiť, pracovať, tráviť v ňom čas, stretávať známych a kamarátov. Na záver len toľko: v Ružomberku už nebývam 14 rokov, ale neopustil som ho a nerád by som. Uvidíme, kam bude mesto smerovať, ale verím, že pozitívnym smerom.

Miroslav Kollár

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 9/2018.

Titulná fotografia – ilustračná foto, autor – Martin Buzna.

Mám za sebou desať rokov práce v Mestskej televízií Ružomberok. Pedagogicky pôsobím na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity, kde som aj vyštudoval. V Ružomberskom magazíne som šéfredaktor.