Začiatkom septembra došlo k významnej, no zabudnutej bojovej akcii, ktorá ovplyvnila celý priebeh Slovenského národného povstania.
Pavel Dobrík sa narodil v roku 1921 v Ľubietovej medzi Banskou Bystricou a Breznom. Po smrti rodičov prežil takmer celé detstvo v sirotinci. Neskôr sa vyučil za krajčíra, istý čas pracoval aj v Likavke.
Ako 20-ročného ho povolali do vojenskej služby a priradili k leteckému práporu v Trenčianskych Biskupiciach. Odtiaľ bola celá jednotka prevelená na rozostavané letisko Mokraď neďaleko Liptovského Hrádku.
Veliteľom letiska bol nadporučík Dušan Čatloš, brat generála Ferdinanda Čatloša, ktorý bol počas druhej svetovej vojny ministrom národnej obrany. Zástupcom veliteľa pre mužstvo, ktoré sa skladalo z približne 350 vojakov, bol kapitán (neskôr generál in memoriam) Daniel Kunic.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa celá jednotka pridala na stranu povstalcov. „Velenie rozhodlo, že všetok letecký materiál, vrátane vzácneho leteckého benzínu, munície či palubných zbraní prevezú na letisko Tri duby v Sliači,“ hovorí syn Pavla Dobríka Milan, ktorý žije v Ružomberku.
V noci zo 4. na 5. septembra 1944 sa prápor peši presunul na železničnú stanicu v Liptovskom Mikuláši, odkiaľ mal vlakom pokračovať cez Ružomberok, Vrútky a Zvolen až na Tri duby.
Bombardovanie ružomberskej stanice
Keď sa vojaci v Ružomberku dozvedeli, že vo Vrútkach už prebiehajú ťažké boje, vystúpili z vlaku a vojenský materiál preložili do nákladných áut. Cez Liptovskú Osadu ho plánovali prepraviť na miesto určenia.
Ružomberská železničná stanica bola v tom čase plná žien a detí, ktoré čakali na evakuáciu do Korytnice. Mesto síce ovládali povstalci, ale ako pripomína Monografia mesta Ružomberok, „od východu smeroval na Ružomberok zosilnený prápor SS Schäfer, posilnený tankom a delostrelectvom“.
V tom sa nad stanicou objavilo nemecké lietadlo, ktoré spustilo tri bomby. „Bol to obrovský šok. Po chvíľke hrobového ticha sa spustil strašný nárek žien a detí, ktoré volali o pomoc. Pred stanicou ležalo veľké množstvo roztrhaných tiel a ešte väčší počet zranených,“ približuje otcove spomienky 67-ročný Milan Dobrík.
Vojaci sa rýchlo pustili do záchrany zranených. Z nákladiakov zložili všetok vojenský materiál, aby mohli ľudí odvážať do nemocnice. Celá záchranná akcia trvala niekoľko hodín. Podľa mestskej monografie si nálet vyžiadal 14 mŕtvych. Pavel Dobrík ich však napočítal až 26.
„Ani to nebolo konečné číslo, lebo mnoho zranených zomrelo v nemocnici a viacero obetí tlaková vlna po výbuchu odhodila až do Váhu, kde ich zrejme ani nenašli,“ hovorí Milan Dobrík.
Ešte v ten istý deň Nemci obsadili celý Ružomberok.
Boje v Bielom Potoku
V tom čase už bol letecký prápor v Liptovskej Osade, kde sa chystal prenocovať. „Niekedy v noci prišla z Banskej Bystrice motorizovaná spojka s rozkazom okamžite poslať dve čaty vojakov zaujať obranu pred Bielym Potokom v smere od Ružomberka a tam vyčkávať,“ vracia sa k udalostiam spred 74 rokov syn Pavla Dobríka, s ktorým sme sa vybrali osobne pozrieť na miesta, kde jeho otec kedysi bojoval.
Autá zastavujeme povyše bielopotockého kostola pri ceste, ktorá vedie ku skládke komunálneho odpadu. Vybehneme niekoľko metrov do kopca. „Vidíte tú skupinu stromov,“ ukazuje smerom pod les Milan Dobrík. „Medzi nimi je skrytá skala, za ktorou bojoval môj otec. Spolu s ostatnými vojakmi v tejto línii vykopali zákopy a rozmiestnili guľomety.“
Bolo 6. septembra dopoludnia, keď nemecké jednotky, ktoré sa sústredili za Ružomberkom, vyrazili na cestu do Banskej Bystrice. Podľa ich informácií bol prechod voľný, takže povstalecké centrum mali mať na dosah.
Keď sa Nemci priblížili k pozíciám skrytých letcov, zo zákopov sa spustila paľba. Lenže predčasne, takže prekvapení Nemci stihli rýchlo ustúpiť. Vzápätí spustila streľbu ich delostrelecká batéria a letci sa dali na útek.
„Nemožno ich za to odsudzovať. Boli leteckým personálom, ktorý nemal žiadny bojový výcvik, ani skúsenosti z ostrého boja,“ vysvetľuje Milan Dobrík a pokračuje v napínavom rozprávaní priamo na mieste niekdajších bojov: „Môj otec, ktorý sa spolu s ďalším vojakom kryl za tou skalou, nevidel, že zvyšok jednoty uteká. Zostali tam sami dvaja.“
Dojatý Vesel
Vtedy nastala zrejme najhrdinskejšia chvíľa v živote Pavla Dobríka, ktorý zomrel vo vysokom veku pred troma rokmi. Keď sa po dlhotrvajúcej delostreleckej paľbe Nemci priblížili k zákopom, aby dorazili nepriateľa a mohli pokračovať v ceste na Bystricu, spustili dvaja zabudnutí povstalci streľbu z guľometov.
Pavel Dobrík, ktorý bol o čosi skúsenejší, strieľal striedavo z dvoch zbraní, aby vytvoril dojem väčšej palebnej sily. Zarazení Nemci museli ustúpiť a opätovne spustiť delostreleckú paľbu. Skala však poskytovala obom vojakom bezpečné krytie.
Po chvíli sa Nemci pokúsili o opätovný útok, no opäť ich zaplavila spŕška z guľometov. K tomu sa pridala streľba delostrelcov pod vedením majora (neskôr generála in memoriam) Miloša Vesela, ktorí sa nachádzali za Bielym Potokom, niekde na úrovni dnešných rybníkov. Nemci sa museli so značnými stratami na životoch aj technike znova stiahnuť. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa napokon rozhodli v tento deň už ďalej nepostupovať.
Keď nastala noc, obaja zabudnutí vojaci opustili zákopy a vybrali sa za svojou jednotkou. Našli ju za Bielym Potokom, v priestoroch, kde sa v súčasnosti nachádza podnik Kovo Bohunka. Na rovnaké miesto sme sa presunuli aj my s Milanom Dobríkom.
„Nikto nemohol uveriť, že dvom neskúseným vojakom sa podarilo zadržať nemecké jednotky. Major Vesel oboch so slzami vyobjímal a kapitánovi Kunicovi navrhol, aby ich oboch ihneď povýšil. Tak sa aj stalo,“ spomína syn bojového hrdinu.
Až vtedy jeho otcovi došlo, aká veľká vec sa im podarila – zadržali Nemcov na celý deň, čím ostatným povstalcom umožnili, aby v smere na Banskú Bystricu vybudovali aspoň akú-takú obrannú líniu. Ako sa neskôr ukázalo, bol to jeden z rozhodujúcich momentov SNP.
Bunkre pri Cyklokorytničke
Len máloktorí cyklisti prechádzajúci po Cyklokorytničke si všimnú betónový útvar nachádzajúci sa hneď vedľa cyklotrasy. Obďaleč sa nachádza ďalší, o čosi väčší. Na oboch sú aj po siedmich desaťročiach jasne identifikovateľné priezory na strelné zbrane.
Ide o betónové bunkre, ktoré tu vybudovali letci z Mokrade pre svoje ťažké guľomety. Podľa spomienok Pavla Dobríka boli spolu tri. Ten posledný sa nám však s pánom Milanom nepodarilo objaviť. Sústava bunkrov bola prepojená zákopmi.
„Táto obranná línia bola akousi základňou, z ktorej vojaci vyrážali do bojových akcií. Ich taktika bola jednoduchá, ale vysoko efektívna – udrieť a zmiznúť,“ približuje dianie na mieste činu Milan Dobrík.
Pozorovateľne mali povstalci vybudované na kopci nad Bohunkou a neskôr aj na známom Ostrôm. Z viac ako tisíc metrov vysokého vrchu mali vojaci vynikajúci výhľad nielen na Ružomberok, ale aj na veľkú časť Liptova.
„Pozorne sledovali presuny nemeckej techniky a vojska po cestách aj železnici. Presne navigovanou delostreleckou streľbou ničili vytýčené ciele. Nemci sa všemožne usilovali pozorovateľňu zničiť, ale zakaždým neúspešne. Keď pozorovatelia videli, že sa blíži nemecká jednotka, jednoducho sa stratili v lese. A keď nebezpečenstvo pominulo, vrátili sa späť. Pre Nemcov to bol zakliaty vrch, aj ho tak prezývali,“ približuje pán Dobrík spomienky svojho otca.
Tomu sa podaril ešte jeden vojenský kúsok. Keďže z mladosti poznal Ružomberok a jeho okolie, jeden z veliteľov ho vyslal do mesta. Tam na námestí naďabil na nemeckú bojovú techniku ukrytú medzi stromami. Po návrate nahlásil presnú polohu veliteľstvu Troch dubov, priletelo päť povstaleckých lietadiel a nemecké stroje zničili bez toho, že by bombami priamo zasiahli jediný dom.
Milan Dobrík sa dodnes hnevá, keď niekto hovorí o bombardovaní Ružomberka a Hlinkovho mauzólea. Takáto interpretácia je podľa neho len preberaním demagógie socialistických historikov. Rovnako ako preceňovanie partizánskeho hnutia a podceňovanie vojakov, akým bol aj jeho otec, ktorí prešli na stranu povstalcov – neraz s početnou technikou, výzbrojou a zásobami.
Ocenenia od prezidentov
Na obrannej línii pôsobili letci až do 10. októbra, keď ich vystriedal peší prápor z Levoče. Paradoxne, v ten istý deň vymenili svoje jednotky aj Nemci – divíziu Schäfer vystriedala omnoho skúsenejšia a lepšie vyzbrojená divízia SS Dirlewagner, ktorá predtým potláčala varšavské povstanie.
Letecký prápor, ktorý sa osvedčil v bojoch v okolí Ružomberka, presunuli do Liptovskej Lúžnej, kde ich zastihol aj koniec povstania. Ešte predtým sa však zúčastnili jedného z najkrvavejších stretov o Ostrô, počas ktorého padlo takmer sto Nemcov.
Keď 6. novembra 1944 kapitán Kunic svoj prápor rozpustil, letci sa rozchádzali s hrdosťou, že ich jednotka nebola nikdy porazená.
Vzťahy medzi nimi ostali také silné, že až do konca 80. rokov, keď už veľká časť z nich zomrela alebo bola vo vysokom veku, schádzali sa každých päť rokov.
„Na Jaziercach, na Škutovkách… Aj mňa tam otec brával,“ hovorí s hrdosťou Milan Dobrík, ktorý otca po niekoľko rokov sprevádzal na stretnutia so slovenskými, ale aj s rumunským prezidentom, od ktorých si prebral vyznamenania za svoju hrdinskú činnosť.
Titulná fotografia – Pavel Dobrík. Autor – SME/Gabriel Kuchta
