Po desaťročiach vypravili po zachovanom fragmente korytnickej železnice osobný vlak. Dnes Korýtko úspešne premáva už tretiu letnú sezónu. Ambície ale siahajú ďalej. Obnoviť chcú celú trať (foto + video v texte).
Je niečo pred 2:47, ale Ján Veselovský nespí. Sedí v lokomotíve, pripravený na rannú službu. Čo chvíľa mu už na dvere zaklope hubár, jeden z pravidelných cestujúcich. V neskorších hodinách nastupujú poľovníci, kosci, v Bielom Potoku sa do vozňov usádzajú i ženy smerujúce na Jazierce. Tiež za prácou, na družstvo. Vlak im však zastavuje ešte pred zastávkou, aby to ku kravínom nemali ďaleko.
„Boli to pravidelní cestujúci. Poznali sme sa, zdravili, vychádzali v ústrety,“ vydáva sa po pamäťových stopách Ján Veselovský, rušňovodič legendárneho Korýtka, ktoré premávalo po niekdajšej železničke spájajúcej Ružomberok s Korytnicou.
Keď sa začalo zletnievať, vagóny sa plnili výletníkmi. Partie mierili na guláše na Podsuchú, iní turisti sa zviezli až do kúpeľnej osady, cieľovej destinácie 24-kilometrovej trate. „Človek si mohol spraviť celodenný výlet za 5 korún. Zobral si jednu tašku, do nej vložil fľašky, kúpil lístok, zviezol sa do Korytnice, kde si nabral medokýšu. V neďalekej reštaurácii si mohol dať kávičku, porozprávať sa so známymi. A šiel naspäť,“ pokračuje Veselovský, ktorý jazdil v 70. rokoch. V tom čase už sa už po trati nevozilo drevo do papierní a píl ako kedysi.
A čoskoro mala skončiť aj osobná preprava. Úzkorozchodná trať sprevádzkovaná ešte z čias Rakúska-Uhorska, v roku 1908, prežila dve svetové vojny, počas SNP zásobovala partizánov v lese, neustála však konkurenciu nákladnej a autobusovej dopravy. Vtedajšia Československá socialistická republika neefektívne trate zrušila, vrátane korytnickej. Vláčik prešiel posledný raz v roku 1974, väčšinu trate demontovali. „Škoda tých časov. Boli sme ako taká rodina,“ spomína rušňovodič, ktorý bol na železničke až do ukončenia jej prevádzky.
Po temer polstoročí nastúpila ďalšia generácia „korýtkovskej rodiny“. Založená nie na pokrvných väzbách, ale na snahe sprevádzkovať zachovaný úsek trate vedúcej cez mesto Ružomberok. Čo sa im aj podarilo.
A veľmi ich asi ani predstavovať netreba. Historický vláčik Korýtko, ktorý aj v pandemickom roku úspešne zahájil svoju tretiu sezónu, je medzičasom už vychytená letná atrakcia. Počas prázdninových víkendov motoráčik prevezie záujemcov po vyše trojkilometrovom fragmente železničky z hlavnej stanice, ponad Váh, cez sídlisko Roveň až po bývalú zápalkáreň na Šoltésovej ulici. Pripojený má špeciálny nákladný vozeň, tento rok v úctyhodnom veku 111 rokov, kde si môžu cestujúci zadarmo naložiť bicykle či kočíky.
Na stanici Zápalkáreň totiž možno hneď zmeniť kolesá rušňa za tie na bicykli a pokračovať priamo na Cyklokorytničku, alebo sa len tak usadiť v pohľadných priestoroch stanice. V ideálnom prípade však Zápalkáreň nebude konečnou stanicou. Je zatiaľ prvým krokom v oveľa ambicióznejšom pláne.
Dôkazová jazda
Tým je obnova niekdajšej korytnickej železnice. Pokusov bolo viacero, myšlienka na ňu naposledy skrsla v roku 2012. Oblasti v Revúckej doline sa turisticky rozvíjali, v Liptovskej Osade budovali komplex Gothal, v apartmánových domoch pribúdali lôžka, ďalšie lokality mali potenciál.
Architekt Vavrinec Kendera si spolu s ďalšími kolegami povedal, či by nestálo za úvahu oblasti spojiť a niekdajšiu trať obnoviť ako elektrickú turistickú železnicu. Úvaha časom naberala konkrétnejšie kontúry. Výpočtami, dátami, predbežnými odhadmi. O dva roky už malo mesto na stole koncepčnú štúdiu, kde bola i v spolupráci s odborníkmi žilinskej univerzity potvrdená realizovateľnosť zámeru. Skončila však v šuflíku.
No vízia o obnove migrovala. Dostávala sa k iným, preberala sa na pracovných raňajkách i neformálnych rozhovoroch pri pive. Nadchla ďalších, ktorí sa s ňou stotožnili a stali sa akousi hybnou silou pri jej zhmotňovaní. Tu sa už pozeráme na známu štvoricu Martina Baníka, Vavrinca Kenderu, Tomáša Štreita a Miroslava Klímu. V počiatkoch označovaní ako nadšenci či aktivisti, dnes už figurujúci pod občianskym združením Korytnická železnica Ružomberok.
„Prišla taká agilita. My štyria sme sa asi vhodne stretli, každý z nás dokázal niečo zabezpečiť, prispieť svojím vkladom. Začali sme pracovať, tvrdohlavo sme šli za víziou,“ hovorí Tomáš Štreit s tým, že každý sa venuje projektu popri svojej práci a ukrojuje zo svojho voľného času.
Išli na to postupne. Na začiatok chceli sprevádzkovať pozostatok trate od hlavnej stanice po Malé nádražie a vypraviť po ňom vlak. No narazili. Na pochybovačné tváre aj ortiele, že sú to nereálne plány.
Vo vlastnej réžii si tak na jeseň 2017 objednali historický vlak Hurvínek. „Keďže vtedy to nešlo formou atrakcie pre občanov mesta a turistov, spravili sme atrakciu sami pre seba a pozvaných hostí. Vyslovene sme sa snažili dokázať, že vlak tadiaľ môže prejsť,“ hovoria o tom, ako chceli verejne demonštrovať životaschopnosť plánu.
Svätokatarínska jazda mala ohlas, stala sa dôkazovým materiálom, na ktorom mohli stavať. „Železnicu sme vrátili do povedomia ľudí, po vyše 40 rokoch po nej prešiel osobný vlak. Mnohých nápad nadchol,“ hovorí Baník. Nasledovali jednania s mestom, Oblastnou organizáciou cestovného ruchu Liptov a schválený grant na projekt Korýtko vlakom bicyklom.
ŽSR počas príprav sprevádzkovali trať, štvorica manuálne vyčistila posledné metre koľaje patriace Doprastavu, ktoré boli zarastené a pod nánosom hliny, opravili i výhybku a podvaly. A roku 2018 spustili premiérovú letnú prevádzku, odštartovanú podujatím Korýtkofest.
Už prvá ranná jazda a beznádejne zaplnený vagón naznačoval úspech. Priazeň si Korýtko zachovalo aj naďalej, počas predošlých dvoch sezón prepravil vyše 12-tisíc cestujúcich. V tieto víkendy sa chodí povoziť priemerne 400, zastúpenie má už aj pravidelná klientela.
Pre miestnych i turistov
V hlavách naďalej nosia pôvodný plán obnovy železničného spojenia. Realizovaná by mohla byť v troch etapách.
„Bolo by zaujímavé obnoviť trať po Vlčí dvor s lanovkou na Vlkolínec. Druhým dôležitým bodom je spojenie s Liptovskou Osadou, kde žije 6-tisíc ľudí a pribúdajú tu investície pre cestovný ruch. Úsek Liptovská Osada – Korytnica by bol atraktívnejší s predĺžením až na Donovaly, čo by bola pre mobilitu turistov najlepšia cieľová stanica,“ konkretizuje architekt Vavrinec Kendera.
Išlo by o spojenie rezortov a oblastí s rozvojovým potenciálom. Výletníkom má čo ponúknuť aj Podsuchá, Jazierce, Smrekovica i Magurka.
„Železnica dokáže tvoriť chrbtovú kosť doliny, ktorá je na pomedzí Veľkej Fatry a Nízkych Tatier. Dodala by krajine punc vážnosti a ukázala, že aj Veľká Fatra je úžasná a má čo ponúknuť,“ argumentuje v prospech obnovy Tomáš Štreit. Zvyšok partie vtipne poznamenáva, že je v ich úmysle aj „odľahčenie“ Vysokých Tatier.
Okrem turistom by trať slúžila najmä domácim ako prímestská doprava. Len do Liptovskej Osady jazdí denne asi 90 spojov, ktoré v priemere prepravia zhruba dvetisíc ľudí.
Niektorí miestni využívajú vláčik ako alternatívnu hromadnú dopravu už teraz „I keď sú v menšine, možno percento, niektorí obyvatelia z tejto lokality využívajú Korýtko počas víkendu ako spoj do mesta,“ potvrdzuje Tomáš Štreit. Z Bieleho Potoka zvyknú chlapi nasadnúť na bicykle, nechať ich na Zápalkárni a vlakom sa odviezť do mesta k chmeľovému nápoju.
„Prišla aj pani, ktorá vždycky cestovala Korýtkom. Bola tu na čučoriedkach, s naplneným košíkom si sadla do vláčika a odviezla sa hlavnú stanicu, odkiaľ ju syn zase zobral autom domov,“ dopĺňa portfólio cestujúcich konštruktér Martin Baník. Práve pamätníci sa neraz pristavia, podebatujú, zalovia v spomienkach.
Okrem nich atrakcia láka najmä rodiny s deťmi, cyklistov a turistov, z ktorých sa práve mladšie ročníky dozvedajú o existencii niekdajšej Korytničky. „Prevádzka vláčika má aj osvetový rozmer, pozdvihuje sa ňou kultúrne a historické povedomie,“ menujú ďalší prínos.
Čo stojí v dráhe?
Na víziách je skvelé to, že nepodliehajú expiračnej dobe. Aj štvorica ju napĺňa postupne, po etapách. Dôkazom je tiež stanica Zápalkáreň, ktorú prevádzkujú. Ponáša sa na živý organizmus, rok čo rok rastie. Na začiatku to bola prázdna plocha, ktorú bolo potrebné vyplanírovať a vyčistiť. Prvý rok pribudol jeden kontajner ako provizórna zastávka. O rok na to ďalší, cyklopožičovňa, priestory na posedenie či trávnatá plocha na pikniky. Tohtoročným prírastkom je 14 metrov pôvodnej úzkorozchodnej trate, na ktorú chcú v budúcnosti umiestniť pôvodné historické Korýtko.
Výslednú podobu Zápalkárne určujú tiež samotní cestujúci. „Priestor stanice sa kreuje aj vďaka podnetom návštevníkov, ktoré zisťujeme v rámci dotazníkov. Vyslovene si žiadali napríklad občerstvenie, privítali by aj ihrisko pre deti,“ hovorí štvorica, no dodáva, že želané zveľaďovanie areálu je limitované aj financiami. Každoročné granty, odklepnuté v čoraz nižšej sume, pokrývajú najmä náklady na prevádzku vláčika.
Čo môže potenciálne pridusiť víziu, ktorá sa zatiaľ nadýchla po stanicu Zápalkáreň? Otázniky vzbudzuje zámer výstavby bytového domu v Baničnom, ktorá je projektovaná v ochrannom pásme dráhy a potenciálne by mohla ohroziť prevádzku trate.
Viceprimátor Ján Bednárik vlani povedal, že chce atrakciu zachovať. „Neviem si predstaviť, aby Korytnička, ktorá už nadobudla ako-také meno, by mala byť prerušená pre výstavbu. To sa musí technicky urobiť tak, aby počas sezóny prevádzky vláčika to bolo zabezpečené,“ ubezpečoval druhý zástupca primátora v reportáži Mestskej televízie Ružomberok.
Na mieste sú pochybnosti, či bude možné skĺbiť panelák aj prevádzku Korýtka. „Keďže ide o päťpodlažnú budovu, môže to ohroziť prevádzku zo strany budúcich nájomcov bytového domu. Neviem, kto by toleroval prevádzku parného vlaku pod oknami,“ hovorí Kendera.
V trase železnice sa tiež plánuje výstavba rýchlostnej cesty R1. Úsilie o obnovu by ňou však nemalo byť poznačené. „Koridor pôvodnej trasy trate je chránený v územnom pláne. Navrhovaná trať v niektorých miestach križuje R1. Keď sa doladia detaily projektu, nemalo by to zásadne ovplyvniť našu železnicu. Určite by mal byť zvolený kvalitný krajinársky prístup pri projektovaní rýchlocesty,“ vysvetľuje ďalej architekt.
Dôležitý je postoj aj Železníc Slovenskej republiky. Predĺženie trate do Korytnice zatiaľ neplánujú a ani by ju finančne neutiahli. „Možnosť obnovenia tohto spojenia je možné v realizácii súkromného projektu alebo združenej investícii mesta/samosprávneho kraja/súkromného investora. ŽSR nedisponujú dostatočnými zdrojmi na takýto projekt,“ uviedla pre RK Magazín hovorkyňa ŽSR Ria Feik Achbergerová, no zároveň povedala, že „ŽSR v rámci svojich možností projekt podporia.“
Obnova trate po Korytnicu by podľa odhadov stála 40 miliónov eur, predĺženie po Donovaly by si vyžiadalo ďalších 20 miliónov.
“Ďalším krokom je po niekoľkých sezónach projekt vyhodnotiť a predstaviť komplexnú myšlienku obnovy trate do Korytnice, prípadne na Donovaly štátnym inštitúciám ako ministerstvo dopravy a ŽSR. Korytnická železnica by sa mohla stať strategickou turistickou železnicou podobne ako tatranská TEŽ- ka, preto sa domnievame, že by sa mal projekt riešiť hlavne na národnej úrovni,” načrtáva ďalší postup Miroslav Klíma. Dodáva, že výstavbu trate by mohol zabezpečiť štát, o prevádzku železnice by mohli mať záujem aj súkromní dopravcovia.
Uvedomujúc si náročnosť projektu, štvorica stále poukazuje na jeho potenciál a opodstatnenosť. „V krajinách, kde existuje horská turistika, sú kvalitné železnice samozrejmosťou. Náš projekt má historický základ a potreba riešiť atraktívnu verejnú dopravu pre turistov je do budúcna nevyhnutná. Železnice tohto typu ukazujú ucelenosť turistického potenciálu a stávajú sa marketingovým znakom regiónu podobne ako je to v Rakúskom Zillertall alebo Stubai,“ hovoria iniciátori, ktorí by svoju víziu chceli názorne predostrieť v propagačnej animácii, na ktorú aktuálne hľadajú prostriedky.
Článok bol publikovaný v augustovom tlačenom čísle RK Magazínu.
Titulná fotografia: Štvorica iniciátorov, ktorá sa zaslúžila o sprevádzkovanie zachovanej časti korytnickej železnice. Zľava: Martin Bánik, Tomáš Štreit, Vavrinec Kendera a Miroslav Klíma. Autor: Jaroslav Moravčík.
