Besedy na slovenských televíznych obrazovkách bývajú v čase pandémie Covidu 19 dosť napäté. Účinkujúce osoby z dvoch proti sebe stojacich politických strán sa často napádajú a obviňujú jeden druhého, že v boji proti pandémii urobili málo.
Televízie, kde významní zástupcovia VUCiek či ostatných štátnych orgánov a samospráv, prizývajúc pred kamery bývalých ministrov, poslancov a iných manažérov veľkých obchodných reťazcov nenachádzajú zhodu pri určení a vyčlenení času pre nakupujúcich dôchodcov. Debatujúci často hľadajú svoje pre a proti ako presadiť alebo nepresadiť čas od 9-tej do 11-stej hodiny rannej. Iní, ktorým ide o obchod a profitujúce obratové čísla sa po čase troch jarných covidových mesiacov tohto roku popozerali racionálnejšie po svojich tovarových regáloch a ľuďoch, ktorí sa v nich nachádzali.
Len nedávno vyšli ich rôzne konštatovania, že dôchodcovia sa do obchodov nahrnú na dve hodiny, potom po nich ostanú obchody s pokladňami prázdne, inokedy je tomu inak , a že dôchodcovské nákupné hodiny určené striktne vládou sa vôbec neosvedčili. Nakoniec aj niektorí dôchodcovia argumentovali tým, že ráno nemajú kedy nakupovať a že sa im lepšie hodia odpoludňajšie hodiny, kedy prísť nakúpiť do miestnych samoobslúh či do väčších potravinových obchodov.
V posledných debatách od niektorých vecne argumentujúcich zúčastnených bolo počuť náreky, že vláda zaspala, je nepripravená, že veci a vekovú návštevnosť v obchodoch za prvé tri mesiace pandémie si nepreverila a že vlastne dnes nemá z čoho vychádzať, aby čas pre dôchodcov s rúškami na ústach a nose nad 65 rokov veku opäť prísne stanovila.
Nuž ktovie, normálny občiansky sedliacky rozum hovorí , že všade je to s dôchodcami inak. Niekde v starších sídliskách miest alebo odľahlejších dedín stretávate prestarnutejšiu komunitu, kde mladých rodín je veľmi málo. Niektoré z nich pracujú od vidím do nevidím, a tak skutočne ťažko je nájsť nejaký vzorec na výpočet čo, kto a kedy podľa veku má dôjsť do predajne, aby uspokojil svoje fyzické, duchovné a iné materiálne potreby a aby neinfikoval seba a pracovný personál predajní.
Lenže poďme k veci , ak už ktosi v TV debate vyslovil to, že nikto to za predošlé mesiace Covidu z úradov vuciek, miestnych úradov a samospráv v obchodoch nesledoval, a nič nepripravil, aby sme sa mohli lepšie orientovať v tzv. druhej vlne októbrového Covidu.
Spomínam si , že kedysi , keď chceli vtedajší otcovia miest (ešte) súdruhovia dozvedieť sa, koľko áut im cez deň prejde cez mesto obomi či viacerým smermi , dali to vyšetriť a zistiť študentom. Posedávajúc pri krajnici na vhodnom mieste s blokom, perom či ceruzkou škrtajúcou po päťkách nákladiaky a osobné autá to hravo zvládli a štatistiky s počtami cestnej dopravy na úrad priniesli. A študenti boli radi, že na čas zo školy na dva dni vypadli a možno za malú symbolickú odmenu s pochvalou a poďakovaním sa mohli hrdiť na to, že pomohli štátu byť pri získavaní základných štatistických údajov vo svojom meste či jeho okolí.
Dnes v čase digitalizácie , onlajnov v miestnych orgánoch moci však úradníci prestali myslieť na podobné veci, a vyššie územné celky a zaškatuľkovaných úradníkov to už ani nepadne aby s niečím takým, čo tu kedysi bolo znovu prišli. Veď všetko je to dobré hodiť to na toho, kto sa na takejto besede nachádza a nemá žiadny argument . A potom ako ináč už len na vládu, bez rozdielu či minulú a či súčasnú.
Čoby sa bolo stalo keby do sídliskových obchodov a možno aj supermarketov prišli načas deviataci zo zéešiek a študenti gymnázií či stredných škôl. Posadili by sa pred vchody, pri obednej prestávke by sa vzájomne vystriedali, aby im neušli záznamy a sledovali a značili si do obchodu vstupujúcich klientov .
Stačili by zapisovať aj hodinové intervaly od otvorenia do uzatvorenia obchodu a ešte aj vek a pohlavie nakupujúcich . No a z toho by vyšli študentské štatistiky a štatistické charakteristiky, ktoré by sa hodili tým kompetentným ,ktorí by ich pre vecnú argumentáciu potrebovali. Nielen oni ale aj štátne a iné organizácie. aby z nich vytvorili v druhej vlne pandémie vhodný nákupný model pre klientov dôchodcov a iných mladších generácií nakupujúcich občanov.
Všetko také jednoduché, až sa to v slovenských mestách zdá zložitým pre miestne, okresné a krajské orgány neuskutočniteľné ,požiadať o pomoc študentov- štatistikov.
Alebo ktovie , niekde u tých predvídavejších a rozmýšľajúcich sa tak mimo (niektorých obchodných združení ) možno aj tak stalo.
