Je jedno či aj tzv. reálny, ako sa mu v osemdesiatych rokoch minulého storočia zvyklo v reči jeho ideológov spoza rečníckych pultov hovoriť, no jedno bolo isté, že raz zostarne aj on. V dobrých veciach výstavby bytových domov si vraj v nejakom jeho období rozkvetu prisvojil materialistickú ideu, že štvorpodlažné bytovky výťahy nepotrebujú.
Bežní projektanti , stavbári a tí starší majúci bližšie k päťdesiatke čo montovali panelové bloky a bytové jadrá s vaňami si to práve vtedy uvedomili. Ale už bolo neskoro a nedalo sa s tým už nič robiť.
Po štyroch dekádach prežitých rokov sa v južnej časti mesta na Papiernickej ulici stavanej v polovici sedemdesiatych rokov, zrazu objavil fenomén chýbajúcich výťahov. Vtedy tridsiatnici, no dnes mnohí hlboko po sedemdesiatke s podlomeným zdravím , operáciami po zlomeninách a problémami s pohybových ústrojenstvom a chrbticou, začali počítať schody a vynesené kilá svojich nákupov. A idúc dolu po schodoch niektorí aj keď už odľahčení ,opäť prekonávajúci tortúru, na ktorú vtedajší socializmus nemyslel.
Ako sa hovorí, proti veku nie je lieku, ale aj acylpyrin niekedy zaberie, a pomôže pacientovi. Lenže dnes už takýto liek nestačí. Ten by sa nazýval osobný výťah . Jeho inštalovanie v dnešnej dobe 5 G a na prachu štvrtej priemyselnej revolúcie by nemalo byť problémom. A ak bytovka bude slúžiť ďalej, potom aj tí skoro dnešní štyridsiatnici v nej zostarnú a výťah budú raz potrebovať. Nepochybne okrem toho sa umlčia aj kuvičie hlasy tých, bývajúcich na prvom a druhom podlaží, ktorí sa kedysi proti nim hlasovaním postavili a vyjadrili, že im budú pred ich dverami robiť hluk a oni výťah používať nebudú.
Priestor pre inštaláciu ľahkých, bezhlučných a možno aj výťahov pre jednu osobu, vo vchodoch existuje ( viď fotografia ), no prikročiť k inštalovaniu výťahov bude väčším problémom.
Mesto a príslušné organizácie či správcovia takýchto bytových blokov by v dohľadnom termíne mali porozmýšľať ako ďalej do budúcnosti , ktorá raz fyzický stav opotrebovaného organizmu dobehne a vystaví mu zdravotne – športový účet vykráčať bez podpory inej osoby na najvyššie poschodie.
Nakoniec, ak už sme pri téme osobné výťahy, či rôzne bezbariérové vstupy, ktoré v našom meste roky absentovali či niekde ešte aj s výťahmi chýbajú, (aj Liptovské múzeum) treba si uvedomiť to. že objekty obohatené o takéto dnes už nevyhnutné zariadenia získavajú ako nehnuteľnosti na cene s vyššou pridanou hodnotou a funkčnosťou budovy. O obslužnosti daného objektu už ani nehovoriac.
Keby sa za tridsať rokov od bývalej vlády reálnych socialistov prikladala korunka ku korunke, a či desať rokov euro k euru ,pred takýmto problémom by sme sa neocitli. Určite, že výťahy ani v socializme neboli zadarmo a používatelia si za ich služby priplatili. Sociálno-demokratickým vládam so sociálnym cítením, či sociálne orientovaným trhovým hospodárstvam, regionálnym , okresným a aj miestnym samosprávam tento fenomén akosi ušiel a ukryl sa do neznáma.
Mýtus eurofondy verzus domové výťahy
Je skoro neuveriteľné, ako si niekde miestne samosprávy a mestá dokázali utrhnúť časť z eurofondov a naložiť s nimi nezmyselne a doslova ich prešustrovať. Pred štyrmi rokmi v Hnúšti robili rekonštrukciu námestia ktorá ich stála 718 tisíc eur a kde 8 lavičiek stálo 62 tisíc eur !! V tej dobe ste aj v Ružomberku mohli kúpiť či predať trojizbový byt na desiatom poschodí za 50 tisíc eur. V Dolnom Kubíne rekonštrukcia verejných toaliet stála 104 tisíc eur a v Oslanoch si z nich zabezpečili zametacie auto za 400 tisíc , ktoré malo zametať len 14 km ciest. To len pre dokreslenie čísiel a porovnanie k cenám bežných domových výťahov pohybujúcich sa na sume 40 – 45 tisíc eur.
Niektoré pre Slovensko určené a zdefraudované eurofondy neboli dotknutými vládnymi garnitúrami dodnes vysvetlené a zdôvodnené . Predražené cétečka a iné verejné obstarávania sú už dávno za nami, tak ako jeden a pol miliardy eur zbytočne vyhodených za informáciu a digitalizáciu za čias minulej Pellegríniho vlády, ktorá sa minula účinkom. Tak to tvrdí pani vicepremiérka Remišová , kritizujúca aj bývalé nečerpanie eurofondov, keď dnes ich do roku 2023 máme vyčerpať ešte za 8,5 miliardy.
V sociálnych programoch určených pre slovenské mestá by sa iste nestratili a ani nevytunelovali , keby mohli zavadiť aj o bytovú výstavbu , odhryznúť z koláča eurofondov pre rekonštrukciu starších bytových domov, kde osobné výťahy a ich inštaláciu bývalé socialistické vlády sa čias chozraščotu do stavieb štvorpodlažných domových bytov neplánovali a nezakalkulovali.
Ostáva už len na mestách či sa pokúsia i o takýto náhľad a iné trochu netradičné využitie eurofondov, než na ktoré boli dodnes zvyknuté . Určite pre niektorých divoký návrh, ktorý by sa mohol rozmeniť na drobné s pouvažovaním o ňom aj na pôde regionálnych zastupiteľstiev.
Pri predpoklade, že mestá a ich matriky, majú akú takú „demografickú mapu „ ulíc, bytových domov a iných obyvateľných objektov, kde ich občania žijú a akú občiansku vybavenosť majú, potom by to problém byť nemal.
Myslieť ale na to všetko musia predovšetkým správcovia bytov, bytových družstiev, či iných bytových združení. Čas pokročil a čierny panelákový Peter zostal na pleciach seniorov – ľudí so značne zníženou a možno pre niektorých už takmer s nulovou pohyblivosťou.
Be the first to comment