Súdruh Socializmus zabudol na to, že raz zostarne aj on

Je jedno či aj tzv. reálny, ako sa mu v osemdesiatych rokoch minulého storočia zvyklo v reči jeho ideológov spoza rečníckych pultov hovoriť, no jedno bolo isté, že raz zostarne aj on. V dobrých veciach výstavby bytových domov si vraj v nejakom jeho období rozkvetu prisvojil materialistickú ideu, že štvorpodlažné bytovky výťahy nepotrebujú.

Bežní  projektanti , stavbári a tí starší majúci bližšie k päťdesiatke čo montovali panelové bloky a bytové jadrá s vaňami si to práve vtedy uvedomili. Ale už bolo neskoro a nedalo sa s tým už nič robiť.

Po štyroch dekádach prežitých rokov sa v južnej časti mesta na Papiernickej ulici  stavanej v polovici sedemdesiatych rokov, zrazu objavil fenomén chýbajúcich výťahov. Vtedy tridsiatnici, no dnes mnohí hlboko po sedemdesiatke s podlomeným zdravím , operáciami po zlomeninách a problémami s pohybových ústrojenstvom a chrbticou, začali počítať schody a vynesené kilá svojich nákupov.  A idúc dolu po schodoch niektorí aj keď už odľahčení ,opäť prekonávajúci tortúru, na ktorú  vtedajší socializmus nemyslel.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Ako sa hovorí, proti veku nie je lieku, ale aj acylpyrin niekedy zaberie, a pomôže pacientovi.  Lenže dnes už takýto liek nestačí. Ten by sa nazýval osobný výťah . Jeho inštalovanie v dnešnej dobe 5 G a na prachu štvrtej priemyselnej revolúcie by nemalo byť problémom.  A ak bytovka bude slúžiť ďalej, potom aj tí skoro dnešní štyridsiatnici v nej zostarnú a výťah budú raz potrebovať.  Nepochybne okrem toho sa umlčia aj kuvičie hlasy tých, bývajúcich na prvom a druhom podlaží, ktorí sa kedysi proti nim hlasovaním postavili a vyjadrili, že im budú pred ich dverami robiť hluk a oni výťah používať nebudú.

Priestor pre inštaláciu ľahkých, bezhlučných a možno aj výťahov pre jednu osobu, vo vchodoch existuje ( viď fotografia ), no prikročiť k  inštalovaniu výťahov  bude väčším problémom.

Mesto a príslušné organizácie či správcovia takýchto bytových blokov by v dohľadnom termíne mali porozmýšľať ako ďalej do budúcnosti , ktorá raz fyzický stav opotrebovaného organizmu dobehne a vystaví mu  zdravotne – športový  účet  vykráčať bez podpory inej osoby na najvyššie poschodie.

Nakoniec, ak už sme pri téme osobné výťahy, či rôzne bezbariérové vstupy, ktoré v našom meste roky absentovali či niekde ešte aj s výťahmi chýbajú, (aj Liptovské múzeum) treba si uvedomiť to. že objekty obohatené o takéto dnes už nevyhnutné zariadenia získavajú ako nehnuteľnosti na cene s vyššou pridanou hodnotou a funkčnosťou budovy.  O obslužnosti daného objektu už ani nehovoriac.

Keby sa za tridsať rokov od bývalej vlády reálnych socialistov prikladala korunka ku korunke, a či desať rokov euro k euru ,pred takýmto problémom by sme sa neocitli. Určite, že výťahy ani v socializme neboli zadarmo a používatelia si za ich služby priplatili.   Sociálno-demokratickým vládam so sociálnym cítením, či sociálne orientovaným trhovým hospodárstvam, regionálnym , okresným a  aj miestnym samosprávam tento fenomén akosi ušiel a ukryl sa do neznáma.

Mýtus eurofondy  verzus domové výťahy

Je skoro neuveriteľné, ako si  niekde  miestne samosprávy a mestá dokázali utrhnúť časť z eurofondov a naložiť s nimi nezmyselne a doslova ich prešustrovať. Pred štyrmi rokmi v Hnúšti robili rekonštrukciu námestia ktorá ich stála 718 tisíc eur a kde 8 lavičiek stálo 62 tisíc eur !!  V tej dobe ste aj v Ružomberku mohli kúpiť či predať trojizbový byt na desiatom poschodí  za 50 tisíc eur.  V Dolnom  Kubíne rekonštrukcia verejných toaliet stála 104 tisíc eur a v Oslanoch si z nich zabezpečili zametacie auto za 400 tisíc , ktoré malo zametať len 14 km ciest. To len pre dokreslenie čísiel a porovnanie k cenám bežných domových výťahov pohybujúcich sa na sume 40 – 45 tisíc eur.

Niektoré pre Slovensko určené a zdefraudované eurofondy neboli dotknutými vládnymi garnitúrami dodnes vysvetlené a zdôvodnené . Predražené cétečka a iné verejné obstarávania sú už dávno za nami, tak ako  jeden a pol  miliardy eur zbytočne vyhodených za informáciu a digitalizáciu za čias minulej Pellegríniho vlády, ktorá sa minula účinkom. Tak to tvrdí pani vicepremiérka Remišová , kritizujúca aj bývalé nečerpanie eurofondov, keď dnes ich do roku 2023 máme vyčerpať ešte za 8,5 miliardy.

V sociálnych programoch určených pre slovenské mestá  by sa iste nestratili a ani nevytunelovali , keby mohli zavadiť aj o bytovú výstavbu , odhryznúť z koláča eurofondov pre rekonštrukciu starších  bytových domov, kde osobné výťahy a ich inštaláciu bývalé socialistické vlády sa čias chozraščotu do stavieb štvorpodlažných domových bytov neplánovali a nezakalkulovali.

Ostáva už len na mestách či sa pokúsia i o takýto náhľad a iné trochu netradičné využitie eurofondov, než na ktoré boli dodnes zvyknuté . Určite pre niektorých divoký návrh,  ktorý by sa mohol rozmeniť na drobné  s  pouvažovaním o ňom  aj  na pôde regionálnych zastupiteľstiev.

Pri predpoklade, že mestá a ich matriky, majú akú takú „demografickú mapu „ ulíc, bytových domov a iných obyvateľných objektov, kde ich občania žijú a  akú  občiansku vybavenosť majú,  potom by to problém byť nemal.

Myslieť ale na to všetko musia  predovšetkým  správcovia bytov, bytových družstiev, či iných bytových združení. Čas pokročil a čierny panelákový Peter zostal na pleciach seniorov – ľudí so značne zníženou a možno pre niektorých už takmer s nulovou pohyblivosťou.

Zaujímam sa o Ružomberok a spoločnosť okolo nás.


Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.