Z hlavnej cesty aj zo železnice vyzerá odstrašujúco. Súdiac len podľa vzhľadu ho možno označiť za hanbu mesta. Nie všetko je však také, ako sa na prvý pohľad zdá. Platí to aj v prípade areálu niekdajšieho Texicomu.
Po neúspešnom vstupe nemeckého investora do Texicomu v roku 2005 začala pre areál nová éra. Výrobu textilu sa na istý čas ešte podarilo udržať spoločnosti Topchem. Aj keď s oveľa menšou produkciou, zamestnanosťou aj priestorovými nárokmi.
Nová éra
V roku 2006 prešiel majetok niekdajšieho Texicomu konkurzom. Správca konkurznej podstaty rozpredával pozemky, budovy, cesty, dokonca aj koľajnice či vodovodné potrubia. Veriteľov bol celý zástup. Spoločnosť dlhovala len mestu Ružomberok v prepočte približne 150-tisíc eur na daniach.
Pohľadávky mali aj poisťovne, dodávateľ tepla a pary Ružomberská energetická spoločnosť a ďalšie firmy.
„Na dražbe sme po nemeckých vlastníkoch kúpili ucelených, asi 70-tisíc metrov štvorcových. Z toho približne 12-tisíc tvorili cesty,“ hovorí jeden z prvých investorov v priestoroch areálu Jaroslav Motyčák starší, vlastník spoločnosti Montana.
Do chátrajúceho areálu, ktorý má spolu takmer 300-tisíc metrov štvorcových, postupne prichádzali ďalší podnikatelia. Hoci, ako sami hovoria, podnikať tu bol ešte pred desiatimi rokmi veľký problém.
„Vodu sme mali niekde z Čutkova, vedenú vzdušným potrubím. V zime zamrzla a nebola, museli sme ju voziť v bandaskách. Našťastie nie sme firma, ktorú by ju potrebovala priamo k výrobe,“ spomína Miroslav Oravec. Spolu s bratom Daliborom vedú spoločnosť Nordia, ktorá tu sídli od roku 2006.
„Neskôr mráz potrhal potrubia a v rokoch 2011 až 2013 sme boli úplne bez vody. Každý to riešil individuálne,“ vyťahuje ďalšie spomienky konateľ spoločnosti Koplast Peter Fliega.
„Jedno ráno sme prišli do roboty a nešla elektrina. Prišli sme na to, že niekto odťal a odniesol elektrický kábel, ktorý nás napájal. Kradnutie tu bol obrovský problém,“ dopĺňa M. Oravec.
Areál doplácal na nespočetné množstvo vlastníkov, ktorí neboli schopní dohodnúť sa na spoločných krokoch k jeho revitalizácii. Nepomohlo ani mesto, ktoré o rozvoj priemyselného parku akoby nestálo. Okrem vody a zlodejov tak pribudol ďalší problém – katastrofálne cesty, do ktorých nik nechcel investovať.
„Niekoľkokrát som cesty ponúkal mestu na predaj, ale zostalo to bez odozvy. Vraj sú v dezolátnom stave. Pomôcť v tom čase nechceli ani ostatní podnikatelia z areálu. Všetci sa ma pýtali, čo z toho budú mať, ak zainvestujú do opravy súkromných ciest,“ tvrdí Motyčák.
„Na mestskom úrade boli k týmto problémom nejaké stretnutia. Chceli sme, aby tu mesto zainvestovalo a pripravilo infraštruktúru. Jeden poslanec nám povedal, že čo čakáme, veď sme si to tu lacno pokúpili, a teraz si podnikáme, takže čo chceme,“ spomína M. Oravec na neúspešné diskusie o rozvoji areálu.
Predsa len posun k lepšiemu
„Minimum, čo treba urobiť, je uvedomiť si, že bývalý Texicom je tiež súčasť Ružomberka a treba pomôcť jeho rozvoju. To nie je areál nejakých cudzích ľudí, ktorí to kúpili, zarobili a zbohatli. Pred pár rokmi sme narátali, že odtiaľto odíde približne 200-tisíc eur ročne na daniach len pre mesto Ružomberok. Dostávajú sa sem späť?“ pýta sa Dalibor Oravec.
„Podnikatelia si to tu napokon vybudovali sami. Každý svojou troškou. Internet a telefón nám dotiahli operátori. Podarilo sa ich presvedčiť, že to má zmysel. Plyn bola združená investícia troch spoločností. Ostatní si vybudovali prípojky. Veľký problém bola elektrina, no približne od roku 2013 je to konečne na poriadku,“ opisuje Motyčák genézu budovania infraštruktúry v Texicome.
Radnica v roku 2013 argumentovala, že nie je schopná pomôcť s investíciou do nefunkčného vodovodu. Po dlhých presviedčaniach a rokovaniach našli podnikatelia s Ružomberskou vodárenskou spoločnosťou spoločnú reč. Tá z 200-tisícovej investície zaplatila 120-tisíc, zvyšok, najmä vybudovanie individuálnych prípojok, žiadala od samotných podnikateľov. Tí sa tomu spočiatku bránili. Tvrdili, že platia dane a základnú infraštruktúru im má vybudovať mesto. Napokon pri individuálnych rokovaniach pristáli na spoluúčasť.
Voda bola v časti Texicomu dobudovaná v roku 2014. Väčšina firiem tak konečne nepotrebovala výnimku na neexistujúce hydranty pre požiarnu vodu. Stovky ľudí si zasa nemuseli nosiť pitnú vodu z domu. Zvyšok vodovodných rozvodov pre firmy v zadnej časti areálu dobudovali vodárne vlani na jeseň.
V roku 2015 opravil súkromný vlastník a podnikateľ Motyčák aj 800 metrov ciest vo vnútri bývalej fabriky. „Vybrali sme úsek, ktorý by obslúžil najviac existujúcich firiem. Investovali sme do toho približne 200-tisíc eur z vlastných prostriedkov. Pomohla nám spoločnosť Holcim, ktorá tu v tom čase mala betonáreň k diaľnici a podarilo sa urobiť cestu z pancierovaného betónu,“ hovorí majiteľ spoločnosti Montana.
Motyčák následne opäť ponúkol mestu cesty na predaj. To vlani napokon prikývlo a za 130-tisíc eur kúpilo približne 1,7 kilometra ciest. Vrátane tých nezrekonštruovaných.
„Treba dať do dobrého stavu nielen cesty, ale spraviť aj osvetlenie a urobiť všetko, aby sa to mohlo nazvať malým priemyselným parkom. Pretože, keď investujeme do ciest, tak sa nám to vráti vo vyššej zamestnanosti, aj v lepšom výbere daní,“ hovoril vlani na jar pri schválení kúpy ciest primátor Igor Čombor.
Čo areál potrebuje?
Vlani a ani tento rok sa do mestského rozpočtu nedostalo ani euro na dobudovanie ciest alebo osvetlenia.
Asistenti primátora Michal Praženica v reakcii ale oponuje, že z prostriedkov obvodu Rybárpole opravia za 12-tisíc eur príjazdovú komunikáciu do areálu.
„Apelovala som na mesto, aby tam vyčlenilo nejaké peniaze, lebo tá cesta je katastrofálna a do rozpočtu sa to nedostalo. Nakoniec sme sa dohodli, že teraz toto najnutnejšie pôjde z peňazí pre náš obvod,“ potvrdzuje poslankyňa Adriána Stolárová. (Mesto vstup do areálu vyasfaltovalo v sobotu, 30. júna, pozn. redakcie.)
„Mesto zaradilo cesty v Texicome do pasportu zimnej údržby,“ dopĺňa Praženica.
Skúsenosť podnikateľov z prvej zimy je ale odlišná.
„Zostalo nám to na krku. Zametáme a odhŕňame si sneh sami,“ hovorí Motyčák. „Nevidel som tu v zime žiadny pluh a teraz v lete ani žiadne zametacie či polievacie auto,“ dopĺňa D. Oravec.
Čo by s areálom bolo potrebné robiť načrtol hlavných architekt mesta Jozef Jurčo.
„Výhodou je výborná poloha. Naopak, problémom je množstvo individuálnych vlastníkov. Spoločnou diskusiou s vlastníkmi by bolo potrebné definovať účel, potreby a predstavy celého areálu, vypracovať stratégiu rozvoja a územný plán zóny. Priestor by tak dostal presné črty vývoja vrátane dobudovania infraštruktúry, definovania druhu prípustného priemyslu, ale aj výsadby zelene, možnosti výstavby bývania či ďalších služieb, ktoré by tu mohli vzniknúť. Toto považujem za systémové riešenie,“ píše vo svojom stanovisku mestský architekt.
Keď sa o potrebách rozprávame s miestnymi podnikateľmi, zväčša zaznieva, že najhoršie má areál za sebou. „Dnes mu už nič nestojí v ceste rozvíjať sa. Po desiatich rokoch je to priemyselne funkčný park. Až na dve budovy je všetko plné alebo sa pripravuje na výrobu. Pracuje tu 600 až 800 ľudí v desiatkach firiem, ale potenciál je určite dvojnásobný,“ tvrdí Motyčák.
Stačilo by mu, keby sa mesto postaralo o cesty a osvetlenie. Apelovali aj na preverenie rybárpolského mosta. Správca, ktorým je Žilinský samosprávny kraj ich však upokojil, že ešte je v poriadku. Zaradili ho do štvrtej skupiny sedemdielnej kategorizácie posúdenia technického stavu mostov.
„Kvalita podnikania sa v areáli zlepšuje. Vďaka postupnému zveľaďovaniu jednotlivých objektov tento priestor pomaly vstáva z popola. Výrazne však stúpa zaťaženie a preplnenie ciest. Niekto by sa mal pozrieť na optimalizáciu svetelnej signalizácie na križovatke,“ hovorí Marián Veverica zo spoločnosti Gate.
Podnikateľov najviac trápi práve doprava. S rastom ľudí a firiem je situácia na križovatke pri benzínovej stanici Shell, pri odbočovaní z Rybárpola, čoraz horšia. „V špičke sa tam zdržíte 10 – 15 minút, to by bolo potrebné riešiť,“ argumentuje Fliega vlastnou skúsenosťou.
„Určite osvetlenie, dobudovanie a starostlivosť o cesty, vrátane značiek, či vyriešenie výjazdu na hlavnú cestu. Problém je aj s predimenzovanou kanalizáciou, no a nezaškodilo by, keby sa tu sem-tam prišli pozrieť aj mestskí policajti. Veď sme tiež v Ružomberku,“ hovorí o výzvach pre areál podnikateľ Miroslav Oravec.
Titulná fotografia – Pohľad na areál Texicomu od sídliska Klačno. Fotografie – autor.
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 6/2018.
