Alebo rozhovor s Ružomberčanmi Matúšom Demkom a Jakubom Krškom o tom, ako tvoriť niekoľko rokov film bez toho, aby ste o tom vedeli.
Ako dlho spolupracujete?
Matúš: Prvá vážnejšia spolupráca prišla v roku 2011, keď sme začali robiť na filme 22 hláv. Je to film o protikomunistickom odboji, v ktorom sa mladí ľudia postavili režimu. Zhodou okolností, jeden z nich, Bernard Jaško, bol z neďalekej Černovej, a ako 27-ročný bol popravený. V tom roku 2011 prešlo 60 rokov od popravy. Vtedy som oslovil Jakuba ako šikovného kameramana. Z nápadu urobiť skromné video sa vykľul 40-minútový film, ktorý vysielali na TA3, RTVS, dokonca aj v Čechách.
Okrem filmu 22 hláv ste spolu urobili aj dokument 869 dní o výstavbe univerzitnej knižnice. Najskôr to teda boli študentské filmy. Vidíte vo vlastnej tvorbe aj nejaký progres?
Jakub: (úsmev) Nechcem, aby to vyznelo veľkolepo, ale progres tam určite je. 22 hláv bolo odskúšanie si spolupráce, Matúšovej režisérskej a mojej kameramanskej. Postupom času je naša tvorba vyzretejšia. 869 dní bol ešte študentský film, ale úrovňou bol už niekde úplne inde. Mali sme lepšiu techniku, aj Matúš sa zdokonalil v réžii. Náš posledný film – Pán rektor – je úplne to najlepšie, čo sme zo seba vydali. Či už Matúš alebo ja.
Matúš: V ideálnom prípade by skutočne to posledné dielo mal autor aj spoluautor vnímať ako to najlepšie. Mal by tam byť vývin. Tiež cítim, že sme sa za tie roky posunuli. Ako režisér viem, čo chcem povedať, viem, koho do filmu potrebujem, a zhruba viem, akú má mať podobu. V teréne trávim čas naozaj úsporne, gro prípravy sa uskutoční ešte predtým. Stále nám však ostalo to študentské nadšenie, chuť pracovať, tvoriť, prinášať témy, ktoré nie sú mainstreamové, pričom sa ich naozaj snažíme podať tak, aby boli pre publikum zaujímavé.
Kto je súčasťou vášho tímu?
Jakub: Veľmi dôležitú úlohu zohrávajú naši skladatelia hudby Ján Zborovjan a Ondrej Rosík. Vieme, akú emóciu by sme chceli dostať, stačí to pár slovami vysvetliť Jánovi Zborovjanovi, a on k tomu vie vytvoriť hudbu. Funguje to naozaj perfektne a dúfam, že v budúcnosti ešte aj bude.
Takže ešte plánujete nejakú spoluprácu.
Matúš: Bol by som rád, keby mi bola ešte dopriata. Tu treba povedať kľúčovú vec – k filmu Pán rektor ma prizval Jakub. Teraz to vyzerá ako hrozné lichotenie si, ale Jakub má skvelé nápady, a som rád, že ma vôbec zavolal s ním spolupracovať.
Takže zatiaľ sa vám ešte nestalo, že by jeden z vás mal úplne odlišný pohľad na to, ako niečo robiť? Vedeli ste sa zladiť stále?
Matúš: Nielen v teréne nám to funguje, rešpektujeme sa, ide to. Ak máme na niečo rozdielne názory, buď vieme ustúpiť, alebo „vyhrá“ presvedčivejší argument,. Prirovnal by som to k receptu, keď niečo varíte a skúšate rôzne ingrediencie, každý pridá zo seba to najlepšie.
Jakub: Základným prvkom je dôvera. Ide o to, že Matúša poznám, on pozná mňa a vieme, čo od seba môžeme očakávať. To je podľa mňa úplný základ. A myslím, že počas tých rokov medzi nami nebola hádka.
Matúš: Hádka nebola ani jedna. Práveže som rád, keď sú názory rôzne, lebo niekedy je veľké nešťastie, keď vás ľudia vo vašom okolí utvrdzujú vo vašom názore, ktorý môže byť mylný. Aj diela by mali vznikať práve v tvorivom napätí, v ktorom je iskra. Vážim si, že Jakub mi povie do očí svoj názor, hoci môže byť aj iný ako môj.
Zapojili ste sa so svojimi projektmi aj do nejakej súťaže?
Jakub: Prvotný cieľ nebol predstaviť filmy na nejakých súťažiach. Chceli sme ľuďom priniesť príbehy, zaujímavosti. Okrem komerčných projektov sa snažíme priniesť aj niečo duchovné a hodnotové. Rád by som to tak udržiaval aj v budúcnosti. Verím, že teraz sa s Matúšom naštartujeme a pôjdeme ďalej, možno ešte vo väčšej kapacite.
Čo bolo pre vás najťažšie pri tvorení filmu Pán rektor?
Matúš: Najťažšie bolo určiť si, čo tým filmom chceme povedať.
Jakub: U mňa sa, paradoxne, film tvoril asi najľahšie zo všetkých. Keď sme sa ho rozhodli nakrútiť, materiál sme už mali. Zbieral som ho už od roku 2009, odkedy som prišiel na univerzitu. Bol som v Tadeuszovej blízkosti, mal som s ním niekoľko predmetov. Robil som pre TV LUX, kde som spracovával aktuálne dianie z univerzity. Zaujímavosťou je, že moja prvá profesionálna reportáž bola o tom, ako sa stal rektorom, a moja posledná reportáž pre televíziu bola o jeho rezignácii z pozície rektora. Už vtedy som vedel, že si tieto zábery musím archivovať a dátumovo označovať. Čiže najťažšia bola tvorba záberov, ale tá prebiehala niekoľko rokov.
Matúš: V podstate sme tento film tvorili už od roku 2009, a ani sme o tom nevedeli.
Spomínali ste, že najťažšie bolo určiť si zámer filmu. Aké posolstvo ste chceli odovzdať ?
Matúš: Po prvé, nechceli sme robiť životopisný film. Po druhé, nevenovať sa primárne kauze, pre ktorú rezignoval. Naším cieľom bolo vyzdvihnúť životné hodnoty, pre ktoré Tadeusz Zasępa žil, pre ktoré trpel, pre ktoré sa skutočne obetoval. Keď povedal, že chce slúžiť, urobil to. Keď povedal, že žije pre univerzitu a pre Slovensko, skutočne to až do posledného výdychu dokonal.
Jakub: V tomto filme je povedané, ako by sme mali žiť, a aj ako to pán rektor v skutočnosti prežil a naplnil. On bol motivátor a do konca života ním zostal. Tú motiváciu aplikoval aj na seba, na svoj život a na svoje posledné chvíle.
Matúš: Odpustil a zmieril sa s ľuďmi. Asi aj toto je to hlavné posolstvo filmu. Rozprávali sme sa s Jakubom o jeho príbehu, o tom, čo sa mu stalo, a dosť nás to trápilo. Človek by sa niekedy ešte chcel hnevať a dosiahnuť spravodlivosť. Bolo ťažké vrátiť sa k spomienkam, pretože Tadeuszov koniec bol naozaj veľmi tvrdý a podľa mňa aj nezaslúžený.
Ale pochopil som, že pre mňa ako tvorcu, a aj ako človeka, neexistuje iná cesta ako odpustenie. Chápem, že jednou z hlavných úloh kresťanstva v spoločnosti by malo byť prinášať odpustenie. V rodine, medzi priateľmi, v škole, kdekoľvek. Nezabúdajme, ale odpustime.
Jakub: Mne film určitým spôsobom dáva nádej. Ak sa bavíme o spravodlivosti, máme tu človeka, ktorý prežil krivdu a vysporiadal sa s ňou a bolo až úchvatne sledovať, akým spôsobom ju prijal. A potom sa pýtam, kto je víťaz toho celého? On odchádzal z tohto sveta zmierený, dokázal odpustiť naozaj všetkým.
Aké sú odozvy? Čo vraveli ľudia, ktorí s ním nemali osobný zážitok?
Matúš: Na premiére v Ružomberku bolo pár ľudí, ktorí o ňom nevedeli, a ľutovali, že ho nemohli spoznať osobne. Kritika sa ku mne nedostala, aj keď by som ocenil, ak by nejaká bola. Z toho, čo sa mi dostalo do uší, sa Pán rektor divákom páčil. Vždy však s pokorou vravím, že z toho filmu žiari sám pán profesor Zasępa. Taký, aký bol, taký, akého sme si ho pamätali.
Jakub: Po premietaní za mnou prišiel kamarát, ktorý ho vôbec nepoznal. Zhodou okolností to bol bývalý kulturista. Spýtal som sa ho na dojmy z filmu. Odpovedal: ,,Pre mňa to bolo neskutočne motivačné. Tadeusz vo filme vraví, aby sme nemali strach z toho, čo je tu na zemi, nikdy sa nebáť ísť si za svojím a hlásať pravdu. To mi stačí a som spokojný.“ Podľa všetkého bol ateista, takže je zaujímavé, že možno aj neveriaci si z filmu dokáže niečo vziať.
Takže film nie je limitovaný len na publikum veriacich.
Jakub: Nie. Takýmto spôsobom to ani nikdy nebolo myslené. Naozaj sa z toho vykľul ten motivačný film, čo je pre mňa veľmi zaujímavé. (úsmev)
Podľa akého kľúča ste vyberali ľudí do filmu? Bola to blízkosť?
Matúš: Blízkosť a predovšetkým spolupráca. Zaujímala nás aj jeho rodina, ktorú sme dovtedy nepoznali. Bolo dôležité, odkiaľ pochádzal, ale aj ľudia, ktorí si s ním na Slovensku odžili kus cesty.
Bolo ľahké sa dostať k rodine? Ako reagovali na váš nápad?
Matúš: Zasępovci sa nesprávali nedostupne, ale, naopak, prijali nás medzi seba. Pomohol nám hlavne jeho synovec Piotr. Poskytol nám tiež veľa fotografií z jeho života, maximálne sa nám venoval. Veľmi srdečne sa so mnou zvítala aj jeho sestra pani Anna. S Tadeuszom sa na seba veľmi podobajú. Aj verbálnym prejavom, aj gestikou.
Jakub: Pre mňa bol najväčší zážitok z filmu ísť natáčať do Čenstochovej. Piotr prišiel na starom Volve, ktoré patrilo Tadeuszovi, a bola to možno aj jedna z posledných pamiatok, ktoré mal na svojho strýka. Na tom volve nás viezol po Čenstochovej, ale spôsobom, že išiel stále na dvojke-trojke aj cez pešie zóny. Pre mňa to bol veľký zážitok, lebo, okrem iného, Piotr pôsobí na niekoľkých univerzitách, je to tiež akademická kapacita, pritom s nami behal a ukazoval nám všetko, čo sa len dalo.
Oslovili ste do filmu aj niekoho, kto potom odmietol účinkovať?
Matúš: Myslím, že nie.
Jakub: Boli sme u rehoľných sestier satmárok v Ružomberku, ktoré sa o neho starali. Jedna z nich odmietala rozprávať pred kamerou, aj keď sme sa ju snažili prehovoriť. Kým sme urobili rozhovory s ostatnými sestrami, prišla, roztrasená, že aj ona musí niečo povedať. Postavila sa pred kameru a povedala jednu z najkrajších výpovedí. Veľmi by si vyčítala, ak to vtedy nezvládla, ale kvôli pánovi rektorovi sa prekonala a podelila sa o svoje svedectvo.
Nepremýšľali ste nad tým, že by vo filme účinkoval aj niekto z jeho kritikov?
Matúš: Moja prvá otázka znie, či by bol niekto ochotný vystupovať. Nechceli sme sa točiť len okolo kauzy. Keby sme sa venovali len jej, tak naozaj môžeme urobiť jeden hotový film. Ale udalosti na prelome rokov 2013-2014 by boli len malým – a pomerne nezaujímavým – prvkom v inak oveľa zaujímavejšom a naplnenom 70-ročnom živote „kňaza Tadeáša“, ako sa pán rektor sám skromne nazýval.
Jakub: Túto vec sme si stanovili hneď na začiatku. Či ideme robiť nejaký medailón alebo kontroverzný film, ktorý by zrejme vzbudil väčší záujem. Uvedomovali sme si aj fakt, že už pravdepodobne nevznikne žiadny film o Tadeuszovi Zasępovi, a my sme mali k dispozícii najviac materiálu. Keď sme ho hľadali na univerzite, kde pôsobil predtým, nemali tam skoro nič.
Matúš: Pán rektor nás mal rád. Pripustil nás do tej svojej blízkosti. Sme jeho študenti. Sú to roky spolupráce, dôvery, vybudovaných vzťahov. Možno ho nebude poznať mnoho ľudí. No tí, ktorí si pozrú film, azda povedia: po tejto zemi, aj tu v Ružomberku, kráčal jeden hodnotný človek, a verím, že aj mne dá jeho príbeh niečo do môjho života. Je to film pre budúcnosť.
Anna Zábojníková, Nikola Marhefková (autorky sú študentky na Katolíckej univerzite)
Titulná fotografia: archív tvorcov filmu
Fotografie použité v článku: archív tvorcov filmu
Fotografie, na ktorých sú zobrazení Jakub Krška a Matúš Demko: Anna Zabojniková
