Zhovárali sme sa s ružomberskou učiteľkou Evou Baranovou, ktorá tento rok získala ocenenie ministerstva školstva za celoživotnú prácu s deťmi s mentálnym postihnutím.
Kľúče od svojej riaditeľne nechávala v zámke z vonkajšej strany. Ako znamenie pre žiakov, učiteľov i rodičov, že je vo vnútri a ak sa chcú porozprávať alebo zveriť s problémom, stačí zaklopať a vstúpiť.
Dohodnutý signál funguje aj teraz, ale Eva Baranová už v miestnosti nesedí. Špeciálnu základnú školu v Ružomberku viedla 16 rokov, predvlani odovzdala štafetu svojej nástupkyni. Na škole však pôsobí omnoho dlhšie, už od jej založenia. Dobrých 35 rokov. A chvíľu ešte pobudne ako zástupkyňa, aby pomohla, kde treba.
Empatia s neviditeľnými
Učiteľstvo mala v rodine. Mamina pracovala v škôlke, otec na základnej škole. „Oni mi vštepili lásku k deťom a práci s nimi a som za to vďačná. Pokračovala som v ich šľapajach,“ hovorí rodáčka z Liskovej o prvopočiatkoch svojej profesijnej dráhy.
Aj keď predsa len si zvolila trochu odlišný smer. „Vždy som sa chcela venovať postihnutým. Vtedy boli skoro neviditeľní, na verejnosti boli veľmi málo. Ale poznala som takých ľudí, stretávala som ich,“ pokračuje Baranová, ktorá vyštudovala špeciálnu pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave.
Po ukončení vysokoškolského štúdia začala pracovať v Osobitnej škole v Ružomberku, ako sa vtedy špeciálna škola volala. A v prvom zamestnaní zotrvala doteraz. Učí deti od ľahkého mentálneho postihu až po najťažšie. Ich školu navštevujú aj deti s diagnózou autizmu s mentálnym postihnutím.
Výučba sa líši. Deti sú podľa rozsahu postihnutia zaradené do variantov A, B, C. Žiaci v A variante majú rovnaké predmety ako na základných školách. Učivo je však redukované a tempo pomalšie. Dôraz kladú na pracovné vyučovanie. Tieto deti môžu pokračovať na trojročných odborných učilištiach zameraných na manuálnu činnosť. Aj žiaci Evy Baranovej sa uplatnili ako maliari, murári, záhradníci, kuchári či cukrárky.
Žiaci variantu B môžu po ukončení špeciálnej školy deti pokračovať v dvojročných odboroch tzv. praktickej školy, kde ich učia samoobslužné činnosti, napr. práce v domácnosti.
Nie zamestnanie, ale poslanie
Úplne odlišný režim funguje pri vzdelávaní žiakov vo variante C. Deti s najťažšími postihmi boli pôvodne od školskej dochádzky oslobodené. Až do novely zákona v roku 2001, v ktorej boli kvalifikované ako vzdelávateľné.
Rodičia aj lekári sa k tej myšlienke spočiatku stavali skepticky. „Každý z nich si pod slovom vzdelávanie predstavil, že ich budeme učiť vybrané slová, násobilku, fyziku či chémiu. Vysvetľovala som, že ich vyučujeme v rámci ich možností a schopností,“ vysvetľuje Baranová. V mnohých prípadoch ide viac-menej o zmyslové vzdelávanie, teda rozvíjanie všetkých zmyslov prostredníctvom multisenzorickej relaxačnej miestnosti snoezellen. V tejto miestnosti sa stimulujú u detí všetky zmysly a prostredníctvom nej sa deti môžu preniesť do sveta zvukov, svetiel a fantázie.
Táto práca vie byť vyčerpávajúca a nie je pre hocikoho. Učiteľ ju musí robiť z presvedčenia, s úprimnou snahou deťom pomôcť, tvrdí Baranová, ktorá žiakov počas rozhovoru vľúdne nazýva „naše deti“.
Inak by dotyčný ubližoval jednak sebe, lebo by ho práca nenapĺňala, ale hlavne deťom. „Naše deti sú veľmi citlivé . Učiteľ sa ich musí naučiť počúvať srdcom a získať si ich dôveru už pri prvom vstupe do triedy. Pokiaľ je veľmi silno vybudovaný vzťah učiteľ – žiak, tá práca je úžasná, deti napredujú a spokojní sú učitelia aj rodičia.“
„Ale človek ju musí robiť s láskou. Jedine tak, že chce. Nedá sa to robiť ako zamestnanie. Je to poslanie,“ menuje nevyhnutné predpoklady učiteľka, ktorú za dlhoročnú prácu ocenila ministerka školstva Martina Lubyová Medailou sv. Gorazda.
Talentované deti
Vo funkcii riaditeľky sa rozhodla, že svojich školákov dostane viac do povedomia verejnosti. „Vedela som, že naše deti veľa dokážu. Úžasne recitujú, spievajú, tancujú. Povedala som si, že ich musím nejako prezentovať aj na verejnosti. Nech si ľudia nemyslia, že keď sú to deti zo špeciálnej školy, že nič nedokážu,“ energicky vysvetľuje.
A tak založila tradíciu vianočných koncertov v Kultúrnom dome A.Hlinku, zveľaďuje talent detí a prihlasuje ich do rôznych súťaží. Úspešne. V minulosti žiačka pod jej vedením vyhrala krajské kolo v súťaži miniplayback show, v ktorej boli zapojené aj zdravé deti zo základných škôl. Nadanie jej školáci potvrdili tiež v speváckej súťaži Zlatý slávik Slovenska, kde viackrát obsadili víťazné priečky v okresných kolách.
A keď sa do niektorých súťaží zapojiť nemohli, vytvorila obdobné. Napríklad recitačnú súťaž na spôsob Hviezdoslavovho Kubína. Do poroty tejto recitačnej súťaže raz pozvali spisovateľa Antona Laučeka. Ten spočiatku neveril, že by mohli deti recitovať na takej úrovni.
„Oni sú presne také isté, ako ostatné, len potrebujú trošku viac pozornosti a prístupu, aby ich človek motivoval. Naše deti sa samé nenaučia, je to práca pedagógov,“ reagovala Baranová na jeho priznanie.
„Mne tie deti pripomínajú ranené vtáčatá, ktorým vy, učitelia, dávate krídla, aby mohli lietať,“ zamyslel sa spisovateľ, ktorý svojou metaforou riaditeľku inšpiroval. Odvtedy súťaž nesie názov Ranené vtáčatá a dnes oslavuje štvrstoročnicu.
Zlepšujeme sa, ale ešte máme čo doháňať
Baranová na margo týchto aktivít hovorí, že sa deti snaží zdravo integrovať do spoločnosti. Spomíname, ako sa kedysi na hendikepovaných na ulici neprimerane „civelo“, či naopak, pohľad sme rýchlo odvrátili. Podľa nej sme sa ako spoločnosť posunuli. Míľnikom je už len fakt, že sa môžu vzdelávať aj deti s najťažšími postihnutiami.
„Také deti na ulici vídame častejšie a už nie sú vždy vystavené pohľadom ako kedysi. Zlepšilo sa to hlavne pri viditeľných postihnutiach, kedy je diagnóza na pohľad zjavná,“ vysvetľuje, no zároveň konkretizuje, že pri deťoch trpiacich autizmom ešte potrebujeme osvetu. „Dieťa je hlučné a mnohí ľudia si nesprávne myslia , že je nevychované a drzé. Pritom je choré.“
Podľa inšpiratívnej učiteľky sa zlepšujeme, no stále sme ďaleko od toho, ako by to mohlo a malo byť. Len čo sa týka takej bezbariérovosti.
Pri integrácii si ale myslí, že by mala prebiehať tam, kde je to možné. Inklúziu mentálne postihnutých detí do klasických základných škôl veľmi neodporúča.
„Som za inklúziu všetkých zdravotných znevýhodnení, okrem mentálneho,“ odpovedá. Vie si predstaviť dieťa s telesným postihnutím, napríklad na vozíčku. Má intelekt, zvláda učivo a s určitými manuálnymi činnosťami pomôže asistent. „Ale dieťa s mentálnym postihnutím sa učí inak. Vyžaduje iný, individuálny prístup,“ vysvetľuje svoj postoj.
Keď reči o inklúzii mocneli, rozhodli sa zorganizovať vianočný koncert spolu s detským folklórnym súborom Liptáčik. Všetky deti obliekli do kroja, učili ich, aj keď zjednodušené, no rovnaké krokové variácie.
Keď skúšali, bol to údes, priznáva. Na generálke boli deti nervózne, mýlili sa. No napokon vystúpenie dopadlo úžasne. „Ľudia nevedeli určiť, ktoré deti boli naše a ktoré z Liptáčika. A toto môže byť príklad zdravej inklúzie. Pracujme s deťmi, začleňujme ich do spoločnosti. Ale integrujme zdravo. Tam, kde sa to dá.“
Titulná fotografia: Učiteľka Eva Baranová. Zdroj: Autorka
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 9/2019.
