Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Niekto, už neviem kto, mi rozprával o jednom skautskom tábore. Mal svojho „tábormajstra“, starších členov, inštruktorov, ale aj nováčikov, ktorí sa chceli stať členmi spoločenstva vychovávajúceho k láske k prírode, k pracovitosti, ohľaduplnosti, zodpovednosti, spolupatričnosti.
Členovia i budúci skauti mali okrem iného za úlohu konať dobré skutky, a to podľa možností každodenne. Keď veliteľ tábora jedno ráno vyhlásil zameranie sa na túto úlohu s tým, že ju táborníci majú splniť do večera, dievčatá a chlapci sa rozbehli hlavne do najbližšej osady.
Popílili starým ľuďom drevo, upratali dvor, humno, priniesli nákupy, nevládnu starenku preniesli cez potok (hoci chudera, vôbec nechcela na druhú stranu a protestovala, horliví mládenci ju nasilu zobrali na ruky, len aby splnili úlohu).
Najmenší z budúcich adeptov, sedemročný Jurko bol nešťastný. Všetky domy a dvory obsadili ochotní pracovníci z tábora, keď sa priblížil, odbili ho, že je príliš malý, aby nezavadzal. Darmo sa núkal. Nemal komu pomáhať.
Nešťastné chlapča sa zatúlalo do lesa a smutné premýšľalo, ono veru skautom nikdy nebude, keď ani takúto jednoduchú úlohu nedokáže splniť.
Medzi hustými stromami stretol chlapec staršieho muža. S neprítomným pohľadom, oblečený ledabolo. Dieťa sa ho aj zľaklo. Ale sa vzchopilo, veď skauti sú vychovávaní aj k tomu, aby premáhali strach, a tak sa na neznámeho aspoň usmialo. Nesmie predsa dať na sebe znať, že sa bojí.
Cudzí chlap naň chvíľu civel a potom sa stratil.
Na druhý deň ráno museli dievčatá a chlapci referovať o svojich pozitívnych činoch. Chválili sa, komu a ako pomohli. „Tábormajster“ vyslovil spokojnosť. Prišiel rad aj na najmladšieho, ale Jurko musel priznať, že žiadny dobrý skutok sa mu v predošlý deň nepodarilo vykonať. Chlapec mal slzy v očiach.
Ešte táborové zhromaždenie neskončilo, keď sa pri bráne zjavil cudzí chlap. Dieťa ho hneď spoznalo, tohto človeka stretlo včera v lese. Čo sa stalo?
Cudzinec sa chcel rozprávať s veliteľom. Ten ho po krátkom rozhovore priviedol pre nastúpených skautov, aby k nim prehovoril:
„Včera som sa túlal po lese, lebo ma pokúšalo skončiť so životom. Toľko nešťastia sa na mňa v poslednej dobe nahrnulo, že som neveril v žiadnu pomoc, neveril som, že ešte žijú dobrí ľudia. Odišla odo mňa žena, dcéra zomrela pri autohavárii a môj jediný syn ma zo dňa na deň pripravil o strechu nad hlavou.
A vtedy, keď už to zlé chodilo so mnou po lese a samo mi vybralo strom a konár, na ktorý si prevesím povraz, Boh mi zoslal anjela. Malý chlapec sa na mňa, na ktorého sa od narodenia celý svet iba mračil, krásne usmial. Povedal som si, ešte existujú chápavé a krásne srdcia a žiť sa oplatí.“
Muž ukázal na dieťa medzi nastúpenými:
„Tomuto najmenšiemu z vás sa chcem poďakovať, lebo mi včera zachránil život.“
Vyšlo v zbierke Iba tak II. (2008).
Ilustračná fotografia – orbitklub.sk