Ďalší príbeh zo série ružomberských mestských častí a ulíc prinášame z časti Podskaly.
Kým sa dostaneme na cieľové miesto, prechádzame mnohými ulicami. Každá z nich má v Ružomberku svoje záchytné body. Výnimkou nie je ani časť Podskaly. Jej názov prezrádza, že v jej okolí sa nachádzajú skalné bralá.
Kedysi vraj na nich rástli vzácne poniklece, dnes sú obrastené borovicami a červeným smrekom. Na jednej z týchto skál je dokonca osadené delo z druhej svetovej vojny.
Všetci sa poznali
Hoci sme v doobedňajších hodinách na našich potulkách po ulici Pod Skalami nikoho nestretli, skúšame šťastie na ulici Šoltésovej. Otvárame bránku a vstupujeme do jedného z dvorov. Striehneme, či nás spoza rohu neprekvapí pes. Párkrát zaklopeme na dvere domu a už nás aj zdraví psí brechot. Po chvíli vyjde pani domáca. Prezrádza, že v tomto dome žije od narodenia.
„Pôvodných obyvateľov tu už sotva nájdete. V domoch naokolo žijú noví ľudia, ktorí si ich poprerábali podľa svojho vkusu,“ vysvetľuje nám 68-ročná Jana Zvadová. Aj napriek tomu, že žije sama, hovorí, že sa tu cíti dobre. „Máme dobré vzťahy so susedmi, no kedysi to bolo predsa len o niečom inom. Všetci sme sa poznali a boli sme ako jedna veľká rodina,“ spomína na časy minulé.
Na ulici mala ako dieťa svojich kamarátov, s ktorými sa po škole hrávala. „Liezli sme na skaly a chodili na Revúcu na stavidlá. Natrela som si krajec chleba s masťou a už som aj bola vo vode. Najradšej sme skákali do vírov,“ načiera do svojich spomienok pani Jana.
V dome bývala spolu s rodičmi a tromi súrodencami. „Boli sme štyria, dve sestry, ja a brat. V tom čase tu bol spokojnejší život. Ani autá vtedy nechodili.“
Usmievavá pani hovorí, že by v paneláku nevydržala. Tu má všetko, čo potrebuje. Nevadí jej ani hluk z hlavnej cesty, a keď potrebuje niečo kúpiť, nasadne na bicykel a raz-dva sa dostane tam, kam potrebuje.
Zápalkáreň nefunguje už 60 rokov
Naše kroky vedú ďalej. Miestni nám vysvetľujú, že hoci v Ružomberku existuje ulica Pod Skalami, názov Podskaly patrí aj časti Bystrickej cesty a uliciam Sládkovičova a Šoltésová.
Po ceste smerom k Zápalkárni začíname stretať mnoho cyklistov. Nečudo, práve tam sa nachádza jedna z najväčších atrakcii Ružomberka – Cyklokorytnička.
Historický vlak sa tu po štyridsiatich rokoch objavil prvýkrát minulý rok pri príležitosti 110. výročia prvej jazdy vlaku z Ružomberka do Korytnice. Premáva aj tento rok. Počas prázdninových víkendov vás odvezie z ružomberskej železničnej stanice až po Zápalkáreň.
Postavená bola ešte v roku 1890 na brehu Revúcej medzi Ružomberkom a Bielym Potokom, majiteľom bol Ján Janček starší. Zápalkáreň mala vlastnú vodnú elektráreň, turbínu a stavidlá. Podobne ako ostatné jančekovské podniky, aj zápalkáreň prešla v roku 1923 do vlastníctva Ľudovej banky.
Na Slovensku bolo vtedy päť výrobní zápalkových drievok. Ružomberská sa stala v roku 1937 súčasťou kartelovej dohody, na základe ktorej mohla pokrývať 13,6 % celoslovenskej spotreby zápaliek. Spoluzakladateľom a predsedom správnej rady slovenských zápalkární Iskra bol Ján Janček mladší.
K zastaveniu výroby v Zápalkárni prišlo v roku 1959, demontované stroje boli odvezené do Banskej Bystrice. Okrem podniku na výrobu zápalkových drievok bola v časti Pod Skalami aj píla debnárskeho cechu.
Rodisko známeho sochára
Pristavíme sa aj na Sládkovičovej ulici. Kedysi sa nazývala Partizánska. V jednom z domov sa narodil známy sochár Viktor Mydlo. „Bývali sme spolu v rodinnom dome. My s rodičmi sme bývali navrchu a starí rodičia dole,“ spomína na svojho starého otca Ružomberčan Marián Mydlo a ukazuje nám z cesty dom, v ktorom prežil časť svojho života.
Sochár mal vo svojom dome aj malú dielničku. „Pamätám si, že som s ním chodil na hlinu. Starý otec potom doma modeloval a robil odliatky. Sem-tam bolo treba niečo podržať, tak som mu pomáhal,“ prezradil Marián Mydlo, ktorý bloguje na stránkach Ružomberského magazínu.
Poniže rodnému domu sochára Viktora Mydla býva rodina Vladimíra Javoreka. „Dobre sa tu žilo. Vtedy bola iná doba, neboli problémy, nechodili tu autá ani autobusy, mohli sme lietať po cestách, koľko sme chceli,“ spomína na život malého chlapca dnes už 75-ročný Vladimír Javorek.
Vysvetľuje nám, že kedysi to na ulici vyzeralo inak. „Popri ceste bola garáda, cez ktorú viedli mostíky ku domu. Keď bola povodeň, tak tu prúdom tiekla voda. Teraz sme si to už všetci zasypali hlinou.“
„Cez prázdniny je tu pokoj, ale cez školský rok tadiaľ chodí veľa áut. Autá parkujú na chodníkoch určených pre ľudí a tie sa potom pod ťažkou váhou ničia. Keď máme otvorené okno a prejde kamión alebo auto, tak nám zatrasie oknami,“ zapája sa do rozhovoru manželka Adela.
Obaja hovoria, že už zažili všeličo. „Keď pred našim domom robili cesty, tak zavŕtali až do potrubia. Vtedy sa začala valiť voda, vytopilo pivnice. Teraz čakáme, kedy budú robiť chodníky, aby sme si urobili múrik pri dome,“ vysvetľuje pán Vladimír. Spolu s Mariánom Mydlom boli v detstve kamaráti a tak majú mnoho spoločných zážitkov.
„Písal sa rok 1962. Dali sme si na cestu veľké skaly, aby sme mali bránky a hrávali sme futbal. Raz išlo auto, Tatra 138. Prešla cez skalu, strelilo jej pneumatiku a skala vyletela rovno do okna. Kebyže zasiahla človeka, tak by to dopadlo veľmi zle,“ spomína si na príhodu z detstva Marián Mydlo.
Časť Podskaly je súčasťou volebného obvodu Baničné. V lokalite sa nachádza aj mestský športový areál, ktorý susedí s materskou školou.
„V tomto areáli sa v roku 1999 uskutočnil nultý ročník podujatia Čelenč dej Podskaly. Zorganizoval ho a dodnes v ňom pokračuje Ľuboš Uhliar s partiou nadšencov z Podskál, ktorí sa o areál starajú. Prebiehajú tu súťaže v streetbale, nohejbale, volejbale a stolnom tenise,“ hovorí o každoročnom letnom podujatí, ktoré začiatkom augusta zaznamenalo jubilejný 20. ročník, poslanec za Baničné Michal Kubačka.
Článok bol publikovaný v augustovom čísle Ružomberského magazínu číslo 8/2019.
Titulná fotografia: Vladimír Javorek s manželkou Adelou. Zdroj: autorka