Veľkonočné variácie

Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.

V detstve sme sa počas veľkonočných sviatkov tešili, že navštívime všetkých príbuzných a susedov, zakaždým slušne voňavkou pofŕkame staršie i mladšie spolužiačky, prípadne aj ich mamy a staré mamy.

Pravidelne sme dostali v každej domácnosti po korune a tiež nejaké samolepkou ozdobené vajíčko, natvrdo uvarené vo vode plnej cibuľových šupiek.

(Raz sa stalo, a to keď sme ako sedemroční zablúdili do domu starého mládenca, síce trochu pomýlení, chceli sme ho odhodlane kúpať, ale on nás radšej nasmeroval do prístavku za humnom navoňavkovať capa, aby vraj toľko nesmrdel. Potom nám, vysmiaty, štyrom „vycáloval“ päťdesiat halierov. Ako naprotiveň, lebo bez škriepky sa rozdeliť nedali.)

Po každej kúpačke sa niekde na záhumní alebo na medzi rátal zárobok – niekedy i viac ako stokorunový. Pre chalanov v našom veku to bol nekonečný majetok. Aj preto sme veľkonočné sviatky milovali.

Toto všetko sa dialo cez Veľkonočný pondelok, no iba dopoludnia. Poobede nedospelí chlapci na kúpačku nemohli, tento čas bol vyhradený mládencom. Vždy sa dohodli viacerí, obyčajne chodili vo štvoriciach. Spravidla posmelení pár pohárikmi vrazili po akože slušnom zaklopaní do domu, kde chovali dievčinu súcu na vydaj, tá potom pred nimi utekala cez nejaký oblok, oni ju odušu naháňali.

Ak vyliezla na pôjd, a tam otočila kľúčom aspoň trikrát, aby sa k nej dostali, privliekli rebrík, opreli pod strechu, zvonku rozobrali škridlu a cez dieru vyvliekli chuderu na dvor. Vždy ju, metajúcu sa, držali dvaja a ďalší vláčili vedrá s vodou a oblievali. Patrilo sa jej výskať, kričať a metať sa – o to viac boli mládenci pri chuti, a my, diváci, nadšení divadlom.

Na ulici vedúcej popri Váhu si kúpači robotu obyčajne uľahčili. Vedrá nepotrebovali, dievčinu jednoducho chytili za ruky a nohy, rozhojdali a hodili do studenej rieky. Alebo, ak boli poriadne pod parou a už nevládali vzpierajúcu sa zdvihnúť, jednoducho ju z brehu zasotili. V nevysokej vode sa neutopila, no kým sa vyhrabala po klzkých kameňoch, omočilo ju nie raz.

Matere bývali obyčajne hrdé, keď ich dom navštívilo hodne kúpačov a dcéru zliali do nitky. Z toho dedina usudzovala, že chovajú perspektívnu partiu pre budúceho nie hocijakého ženícha. Závidelo sa takej, ktorá si desiatky vedieť ľadovej vody odležala, prípadne dostala zápal pľúc. (Ak z toho zomrela, závideli jej menej.)

V jeden rok Váh o meter zdvihli jarné povodne, a keď doň šmarili Huláčovie Hanu, ktorá nevedela plávať, začala sa topiť. Mládenci poskákali za dievčinou, jej mama vrieskala na raty, rozzúrený otec, ujček Huláč vybehol z domu s bakuľou.

Trvalo dlhšie, kým chlapci dostali topiacu sa na breh, no potom museli ratovať seba, lebo ujček ich s tou poriadnou deväťhrčovou bakuľou naháňal. Rozutekali sa, niektorí od ľaku už aj triezvi, iba najväčšiemu a najopovážlivejšiemu sa podarilo Haninmu otcovi bakuľu vytrhnúť a zahodiť do Váhu. Niesla sa rýchlo dolu kalným prúdom, jej majiteľ sa za ňou neodvážil.

Po dvojgeneračnej výmene sa generálne zmenili aj veľkonočné oblievačky. Deťúrence síce stále chodia na návštevy s voňavkou, no zväčša už len v sprievode svojich opatrných rodičov, lebo malého chlapca samého z domu nepustia. Môžu ho starší výrastkovia zmlátiť a okradnúť. Zvyčajne sa ide iba k príbuzným – k babke a krstnej materi. Ony nadelia malému kúpačovi toľko peňazí, čokoládových vajec a zajacov, že sa mu už neoplatí k rovesníčkam.

Poobedňajšia mládenecká oblievačka spojená s naháňaním, vláčením rebríka, rozoberaním strechy, výskaním a vedrami vody zmizla. Namiesto toho sa obcou potulujú tlupy pochybne vyzerajúcich tínedžerov.

Pred „akciou“ sa patrí každému vyfajčiť aspoň jedného jointa, prípadne zvládnuť nejaký iný fet. Nechodia len ku spolužiačkam a kamarátkam, jedno im je, ku komu. Hlavné, aby bola v dome nejaká osoba ženského rodu – pokropili by aj takú v truhle.

Podobní oblievači zabočili minule aj do Huláčov. Jeden držal v ruke rozpletený korbáč – pestrofarebné mašličky z neho zdobili mládencove mastné vlasy. Druhý chalan vliekol veľké cestovnú tašku plnú piva v plechovkách, ďalší s očami vytreštenými a zblúdenými zvieral v podšívke mikiny dve marihuanové cigarety.

Posledný zo štvorice, jediný s káblami v ušiach, sa zotrvačne za pomoci tanečných krokov vliekol za ostatnými – pomalé pohyby mal zosúladené s hudbou, ktorá mu práve zapchávala zvukovody. V ruke zvieral fľašu z hrubého skla naplnenú čínskou voňavkou podozrivej fialovej farby načapovanou z demižóna.

Sedemnásťročná Huláčovie vnučka cez okno usúdila, že kúpačka bude len symbolická, a tak vyšla na dvor, aby v upratanom dome štvorica nenarozlievala. Vzápätí za dcérou vyniesla matka ozdobný košíček plný čokoládových vajec a misu makovníkov. Otca rodiny kúpačka nezaujímala, no dedo, ten ujček Huláč, ktorý kedysi s bakuľou naháňal oblievačov a teraz sa kvôli širokému bruchu ledva hýbal, pozeral usadený z kresla na priedomí.

Tínedžer s rozstrapateným korbáčom začal dievčinu šibať po hlave – keby si nechránila oči, tak jej ich prútmi, nebezpečne trčiacimi, vypichne. Nosič cestovnej tašky položil ťarchu na zem, vytiahol spomedzi piva gumenú hrušku klystíra, používaného hádam ešte za Rakúsko-Uhorska v nejakej vojnovej nemocnici, naplnenú mútnou tekutinou z Váhu.

Ten s marihuanou sa ležérne vybral k tuji pred domom, kde sa do jej kónicky tvarovaných konárov vyčúral. A hluchému sa práve v kábloch zmenila hudba na rezkejšiu, a tak z ničoho nič začal divoko poskakovať do rytmu, v ruke zvierajúc otvorenú fľašu s čínskym obsahom.

Klystírom postrekovaná dievčina vôbec nevýskala a neutekala, iba sa nad návštevníkmi smiala. Pohoršená matka zazerala na hnedasté fľaky, aké voda nechávala na dcérinej blúzke a poťahovala nosom, lebo sa jej nezdal i zápach použitej tekutiny.

Ešte viac ju vykoľajil „marihuanový“ kúpač, lebo sa jej po vymočení spytoval, či mak nasiala i toho roku a či môže prísť na nedozretých makoviciach urobiť nejaký pokus, lebo vraj študuje záhradníctvo a v škole im odporúčajú robiť experimenty v exteriéri.

Zo slušnosti ponúkla chalanom čokoládovú odmenu, ale jeden z nich ju hneď zavrátil:

„Teta, vajcia nepotrebujeme, my vajcia máme, Berieme len prachy a pivo!“

V úžase zabudla na ostražitosť, až v poslednej chvíli si všimla, že sa k nej zboku blíži tancujúci s voňavkou z demižóna. Počula už všeličo o čínskych produktoch, po ktorých niektorým ženám vypadali všetky vlasy, dokonca aj na parochni, a v snahe ochrániť si prefarbenú hrivu, prudko mykla hlavou. Masívna fľaša ju udrela a čelo okamžite reagovalo navierajúcou hrčou.

Strčila misu a košík dcére a nadávajúc bežala do kuchyne priložiť si na tvár kocku mrazeného rybieho filé. Tanečník polial voňavkou dcéru aj makovníky a potom, zvíjajúci sa, v rytme divoko poskakoval k ujčekovi Huláčovi.

Ujček, bruchom vbitý do kresla, iba zdesene gúľal očami. V duchu ľutoval jediné: večitá škoda tej poriadnej deväťhrčovej bakule, ktorá pred rokmi odplávala dolu Váhom. Teraz by bola oveľa užitočnejšia.

Vyšlo v zbierke Iba tak IV. (2013).

Ilustračná fotografia – dnes24.sk, zdroj – TASR

Známy ružomberský spisovateľ a vysokoškolský predagóg, pochádza z Černovej. Je autorom desiatok románov, poviedok a noviel, ako aj divadelných a rozhlasových scenárov.