Dalo by sa veľa o nich hovoriť, každý rok bývali iné, či už s počasím, s nadelenými darčekmi pod stromčekom, alebo s ľuďmi a kamarátmi, ktorých sme stretávali a mohli sa spoločne tešiť aspoň tie tri sviatočné dni až do Štefana.
Pred viac ako polstoročím obyčajne pokračovali ešte s prázdninami, bez Troch kráľov, ktoré sa ako štátny sviatok neslávili a dva či tri razy prišli po nich aj uhoľné prázdniny.
Ja som ich do tejto chvíle prežil šesťdesiatdeväť, teda do dnešných kovidových Vianoc, ktoré budú moje sedemdesiate. U nás doma ako i všade na okolí pod Skalami ich rodiny trávili ešte bez televízorov, ak si spomeniem na päťdesiate a začiatky šesťdesiatych rokov. Duchovno a materiálno bolo vtedy iné než dnes. Aj na predaj kaprov na ktoré bolo treba stáť, kým ich vylovil rybár z veľkej vane „na rínku“ ako sa hovorilo miestu pri dnešnom Mestskom úrade. Aj také boli jedny Vianoce.
Vianočné doby, keď na stenách úradov visel ešte nejaké tri roky súdruh Stalin s Gottwaldom, neskôr Zápotocký a Novotný sú dávno za nami, no na ne rád spomínam. Otec štvrtil štedrovečerného kapra niekedy aj na dvore v drevárni v blízkosti sochárskeho ateliéru starého otca Viktora. Kocúr Lajoš ako ho nazvala stará mama sa tešil, veď ušlo sa aj jemu. To sme bývali v dome so starými rodičmi na Partizánskej 89, ktorú neskôr premenovali na dodnes Sládkovičovu, kde nám pridelili domové číslo 31.
O Vianociach by sa dalo písať veľa, o jedle ktoré ste vtedy s pomodlením sa pred podávaním vianočných pokrmov konzumovali. Spomínam na kapustnice s hubami, opekance s makom ale aj na iné pochutiny, pečené jablká od starej mamy, na duchovno v podobe svätej spovede v kostole sv. Ondreja. Pripomenutie sestry a už šesť rokov nežijúcej mamy raz na Vianoce, že som zvalil vianočný stromček (ktorý je so mnou na fotografii )na ktorom sa zapaľovali sviečky, lebo elektrické v tej dobe v našej domácnosti ešte neboli.
V nostalgii dávno zašlého času to bývali aj vianočné návštevy rodinných príbuzných , otcových bratov s mojimi sesternicami či bratrancami ktorí sa u nás schádzali . Aj vtedy som musel odskočiť ku Revúcej, ku rieke, čo vedľa nás tiekla a mala dva korytá pri vtedajšej Drevone. Bolo z nej potrebné nabrať niekoľko vedier vody a zaliať určitú plochu klziska. Každý z nás asi dvanástky chlapcov z ulice mal takéto služby, keď trochu udreli mrazy, aby živil ten malý kúsok klziska na Dekore v stave pohotovosti korčuliarskej. Bol a je to dnešný priestor SOŠ predtým POU a dnes aj miesta na Sládkovičovej, kde sa aj úspešne testovalo na Covid 19.
Smutnejší sme zostávali, keď po Štefanovi prišiel odmäk , nižšie mantinelové dosky zaliala voda, či dážď a niekde sa objavila aj tráva a bolo po hokeji. Korčule – kanady čo stáli 50 korún tak čakali už odložené v dúfaní, že príde chladnejší január a február.
Hokejky za 10, 12, či pre vyšších chlapcov tej doby aj keď boli o hodne centimetrov nižší než tí dnešní, stáli 16 korún československých. Mnohí z nás sme ich čakali od rodičov pod vianočný stromček. Hokejové náradie sme si niekedy vyrábali aj sami. Domáce drevárne hýrili vynaliezavosťou, dôležitá bola čepeľ hokejky. Malý puk stál jednu korunu, ten väčší a ČSZĽH puncovaný bol za 5 Kčs. Vtedy sa horažďovické hokejky vyrobené v Čechách kupovali u Herbstov s nápisom Športové potreby, v jedinom obchode toho artiklu pri ružomberskej hlavnej pošte, kde dnes sídli Tatra banka. Boli to drevené hokejky s neohnutou čepeľou, ale boli aj lyže, tie posledne menované, ktoré v prepočítaní na dnešnú kúpnu silu priemerne zarábajúceho občana sa mi dnes zdajú byť lacnejšie, než tie dnešné, ktoré sú ale s viazaním určite na vyššej technickej úrovni. To nech posúdia odborníci.
Čitateľ mi hádam aj prepáči, že som skĺzol od čara Vianoc začínajúcich sa adventom a narodením Krista, kdesi inde a až k materializmu a ekonomizmu. Niekde dnešný materiálny fetiš Vianoc donútil ľudí zadlžovať sa a brať si pôžičky aby ich hmotne nakŕmil a uspokojil ich libido ducha Vianoc.
Popri vianočných piesňach, prskavkách pri stromčeku s čokoládovými salónkami, ktoré sme po Novom roku po tichu ako deti kradli, kým sme ho nezložili, vyrezávaných vysvietených betlehemoch, ktoré vo mne zanechávali najväčší dojem , tak ako kniha Soľ nad zlato, čo som ju dostal pod stromček v roku 1957 a mám ju dodnes, sú Vianocami, na ktoré sa ani po desiatkach rokov nezabúda.
Jedny boli aj s hodnostne vyššími sovietskymi dôstojníkmi na Vianoce 1968, s ktorými sme zo zastávky Drevona, cestovali ranným autobusom do mesta na katolícku omšu. Nejaký čas títo ohviezdičkovaní páni s dlhými kabátmi bývali v dome za našou záhradou, na dnešnej ulici Za dráhou.
Dvoje Vianoc som strávil vo vojenskej uniforme v Mikulove na Morave a druhé v Janoviciach nad Úhlavou. Nikdy som nebol adeptom na opušťák. Tie prvé ma zastihli práve v neskorý večer na stráži č. 1 v ŠDZ-ke na Štefana. A na potresk o niekoľko dní neskôr,keď sa lámal sedemdesiaty na rok sedemdesiaty prvý, kadiaľ za plot kasární prichádzal z lampasáckych príbytkov smiech a výtrysk šampanského. A z okien kasáreň hromový výkrik „letos“- čo znamenalo, že ti starší vojaci už tento rok pôjdu do civilu. V 85-tom som sa s kolegom z Náchoda obával, že Vianoce bez rodiny a detí strávime v assadovej Sýrii. Ešteže nám pomohli Hungarian Airlines a Malev a namiesto týždeň vypredaných ČSA nám zariadili letenku dva dni pred Štedrým dňom z Budapešti až do Prahy.
A odvtedy prešlo veľa Vianoc až dodnes, jedny v osemdesiatych rokoch na druhý sviatok vianočný sme boli pár desiatok hodín bez vody, keď kdesi v Baničnom prasklo cez tuhé mrazy potrubie.
Ktovie aké budú tie dnešné aj keď určite s prívlastkom kovidové , posledné tri na Štedrý deň nám v Ružomberku pršalo. No ale aj také bývajú Vianoce. V zvláštnej dobe akú nikto nepredvídal a neočakával, nám dnes v čase adventu obvinenie stíha obvinenie, obvinenie politikov, štátnych úradníkov a iných čelných predstaviteľov jurisdikcie z nekalých praktík a inej trestnej činnosti, skúsme Vianoce prežiť v pokoji.
V pohode a v kľude s Ježišom v srdci, s rozsvietením vianočného stromčeka so spomienkou na tých, ktorí už nie sú s nami. V kruhu najbližšej rodiny buďme aj s tými, ktorí by akokoľvek chceli prísť, tí, ktorí pre inú vyššiu moc pandémie dôjsť k vianočnému stolu a stromčeku 2020 nemôžu. A spomeňme si aj na iných a ticho zapáľme jednu spoločnú sviečku za tých, čo sa pre Kovid už týchto Vianoc nedožili.
