Vyznanie lásky

Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.

K známemu konštatovaniu, že dejiny sa menia a ľudia tiež, môžeme doložiť, že aj vyznanie lásky dostáva stále nové podoby. Na to pekné, podfarbené romantikou, odohrávajúce sa obyčajne pod oblohou s meňavým závojom roztrblietaných hviezd, plné citu, hlbokých pohľadov a horúcich objatí spomínajú naše prastaré matere, ktoré boli mladé niekedy na začiatku 20. storočia.

Ich nápadník prišiel na stretnutie s ružou, vrecúškom cukríkov, peknou knižkou, medovníkovým srdcom, predniesol svojej najmilšej vlastnú báseň. Ona zamdlievala pod návalom citov a on ju ovieval jej vlastným vejárom. Prípadne večer dotrepal pod okno milej cigánsku kapelu a husle spolu so zaľúbencom kvílili piesne o láske.

Keď v našej republike nastúpil po roku 1948 „tuhý“ komunizmus, lásku si milenci vyznávali pod obrazom Lenina, Stalina a Gottwalda, nevyhnutnými mileneckými rekvizitami boli Marxove a Engelsove spisy, z ktorých si na spoločnej schôdzke čítali a v úžase nad genialitou ich tvorcov im zo zväzáckych uniforiem odpadávali vyznamenania.

Aby potvrdili svoju príslušnosť ku kolektívu, ako výraz družnosti spievali si v náručí iba „pokrokové“ piesne: „Kto nejde s nami, ide proti nám, ale nás nesmie z cesty zviesť, zdvihneme hlavy až k výšinám, zaznej buď práci česť!“

Ich láska už nebola privátnou záležitosťou, dievčina sa stala nielen partnerkou, ale hlavne spolubojovníčkou mládenca v zápase proti americkému imperializmu, brázdila, ako on, lány polí na traktore, stála pri sústruhu i dvanásť hodín denne, aby prekračovala plán výroby ozubených kolies o dvesto percent, s čakanom dolovala uhlie v ostravských baniach.

Dialóg vtedajších milencov, ako popisuje jeden z klasikov socialistického realizmu, ostával hlavne „pri pohoršovaní sa nad bezcitnými vykorisťovateľmi, ktorí v kapitalistických štátoch hospodária tak, aby vždy mali v rezerve nezamestnaných ako zdroj lacných pracovných síl“. Láska dvoch mladých budovateľov socializmu údajne „plála hlavne na lešeniach a spolu s nimi sa dvíhala výš a výš…“

Ako čas plynul, hektika si vyberala svoju daň a vyznanie lásky sa skracovalo. Nielen u nás. Istý zberateľ „pikošiek“ píše, že do hlavného mesta bývalého Sovietskeho zväzu prišiel raz mladý Gruzínec a pýtal sa svojho priateľa Moskovčana, čo má robiť, aby získal peknú dievčinu, a na všetko. Vzdelaný domáci chlapec mu poradil:

„Pozveš vyvolenú do parku, poobdivujete spolu hviezdy, prezradíš, že najradšej čítaš básne o láske, potárate napríklad o Puškinovi, no a potom nasleduje procedúra ako obyčajne.“

Náruživý Gruzínec sa kamarátovi poďakoval za radu, večer priviedol dievčinu do parku, posadil ju na lavičku, na bok zavesil vyhrávajúci tranzistor a pýta sa:

„Hviezdy nad nami vidíš?“

„Vidím.“

„Básničky nejaké si čítala?“

„Čítala.“

„No dobre, moja. Tak si ľahni!“

Súčasná doba naberá svojrázne obrátky, premieta sa to do vzťahov medzi ľuďmi, aj do ľúbostných. Teraz sa zídu dvaja mladí v nejakom discobare otriasanom trieskajúcimi decibelmi, keďže sa predtým zoznámili cez internet a dohodli sa na schôdzke. On ju naživo vidí prvý raz. Ale usúdi, že „môže byť“ a že jeho známa z netu je „použiteľná“.

Netreba strácať čas, a tak nasleduje milenecký dialóg:

„Na fejzbuku si včera bola?

„Samo. Od rána do včera.“

„Moju dnešnú esemesku si čítala?“

„Čítala.“

„Ou kej. Tak vyvaľ chechtáky a dones pivo. Nalejeme si doň NCKC z mojej igelitky.“

„Aké NCKC? Čo je to?“

„Ovocné dezertné. Najkratšou cestou k cieľu. Uvidíš tie kŕče na parkete. Ešte si tak neskákala.“

A na svitaní, už aj sfetovaný, namiesto ľúbostnej árie huláka pred domom svojej najnovšej známosti:

„Tak otvor tú poondiatu bránu, lebo ju rozbijem…“

Vyšlo v zbierke Iba tak IV. (2013).

Ilustračná fotografia – Pixabay

Známy ružomberský spisovateľ a vysokoškolský predagóg, pochádza z Černovej. Je autorom desiatok románov, poviedok a noviel, ako aj divadelných a rozhlasových scenárov.