Slovenčina už iba do maštale?

Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.

Pri príležitosti 110. výročia masakry v Černovej sa na spomienkových slávnostiach naši politici z vládnych štruktúr neukázali. Dokonca ani tí, ktorí v názve strany hrdo vytŕčajú slovo „národná“. (Pre informovaných je ich neúčasť pochopiteľná, veď nebolo pred voľbami. Ináč, spomenutá strana roky signalizuje, že je iba znôškou zlodejov a indivíduí, ktorí inteligenciou veľmi neoplývajú. Počas svojej existencie, keď boli pri moci, okrádali národ priehrštiami a prichádzali iba s neodbornými opatreniami, a hlavne v školstve, po ktorom zakaždým „ministersky“ chmatli.)

Výsledkom ich účinkovania je súčasné postavenie slovenského jazyka v spoločnosti, o ktorom môžeme pri príležitosti spomienok na černovčanskú tragédiu v rámci historicko-kritickej reflexie uvažovať.

Jedným z posolstiev, ktoré masakra z predmestia Ružomberka pre históriu národa zanechala bolo, že krv pätnástich mŕtvych a skoro osemdesiatich ranených vytiekla za slovenčinu. Obyčajní dedinčania iba chceli, aby ich vlastný kostol, na ktorý sa ťažko zarobenými grošmi poskladali, vysvätil rodák Andrej Hlinka. Bol ružomberským farárom, vtedy maďarónskou vrchnosťou prenasledovaný, keďže sa hrdo hlásil k svojej národnosti, bojoval za slobodné používanie materského jazyka a odhaľoval aj rozkrádačky mestských úradníkov.

Aký je teraz stav našej reči, o ktorej kedysi písal Hviezdoslav ako o „kráse, milote, rozkoši a láske svätej“? Kam sa vlastne „poklad, ktorému nevieme ceny“ od vzniku samostatnej Slovenskej republiky dostal? Čo sa stalo s bohatstvom jazyka, ktorý si každý normálny a kultúrny národ ochraňuje ako „čašu zlatú“? Ako ho uchovávame, rozvíjame a používame? Aké miesto má v kultúre, v bežnom živote, v zariadeniach vychovávajúcich a vzdelávajúcich budúce generácie?

Vedomosti absolventov slovenských škôl sú v tomto ohľade žalostné. Už prevažná väčšina maturantov ovláda svoju materčinu slovom a písmom len priemerne alebo podpriemerne, slovenskú literatúru nečíta, vyjadruje sa o nej s pohŕdaním a prakticky ju ignoruje.

O perfektnej znalosti slovenského jazyka a literatúry už nemožno hovoriť ani u mladšej a mladej generácii učiteľov slovenčiny. Prezrádzajú ich nepríjemné pravopisné a štylistické prešľapy na tabuliach rovno pred zrakmi zverencov. Časopisy venujúce sa vyučovaniu a rozvoju slovenského jazyka a literatúry postupne zanikli.

V jazykových testoch, ktoré sa konali na stredných školách, dosiahli ich účastníci najlepšie znalosti z angličtiny, na druhom mieste sa umiestnila nemčina a katastrofálne dopadla slovenčina. Na týchto vzdelávacích zariadeniach majú študenti tri hodiny týždenne slovenčinu a šesť hodín angličtinu. Rodný jazyk sme pomyselne šmarili do kúta, silnejú tlaky na to, aby jeho znalosť nebola rozhodujúca pri nástupe na vysokú školu, do zamestnania. Tendencie zjednodušovať ho, sprimitívňovať a zamorovať nadužívaním vulgarizmov sa propagujú hlavne cez masmédiá.

„Odborníci“ stále viac uvažujú nad tým, aby slovenčina ako predmet vypadla spomedzi maturitných predmetov, aby sa pre ďalšie vzdelávanie a používanie v praxi ukázala ako zbytočná. Čiže „ta pohoď túto handru, odev vetchú, do ktorej hriech je haliť pomysly!“ Treba sa údajne naučiť myslieť a vyjadrovať hlavne v cudzom jazyku, slovenčina bude časom dobrá len do kuchyne alebo do maštale. Ostane  rečou otrokov v srdci Európy a potom už ani tou nie, lebo aj pri montážnom páse bude treba hovoriť anglicky.

To, čo nedokázala tisícročná poroba a krutá maďarizácia, sa dosiahlo za niekoľko rokov samostatnej Slovenskej republiky. Postupné a zahanbujúce demontovanie materčiny zo vzdelávacích ustanovizní a z verejného života, aké nemá obdoby hádam v žiadnom národe.

V jej likvidácii svojimi a na svojom území sa Slováci stali skutočne „svetovými“.

PS.: Už aj obyčajná krčma nesie „honosný“ názov SLOVAK PUB. Ibaže chlapi, keď si vypijú, sa v nej mlátia presne tak isto ako za prvej republiky.

Ilustračná fotografia – spravy.pravda.sk, autor – SHUTTERSTOCK

Známy ružomberský spisovateľ a vysokoškolský predagóg, pochádza z Černovej. Je autorom desiatok románov, poviedok a noviel, ako aj divadelných a rozhlasových scenárov.