Z vysnívaného domova museli utiecť

Jedna z posledných spoločných fotografií kamarátok z Kyjeva. Foto: archív Júlia
Mladá Ukrajinka spolu s manželom a jej dvomi kamarátkami utiekli z Kyjeva. Dostali sa do ružomberskej ubytovne, ktorú si veľmi pochvaľujú.

Partia troch kamarátok momentálne býva v ubytovni na Bystrickej ceste. Do Ružomberka prišli 1. marca, päť dní po začiatku ruskej invázie. Boli nútené zbaliť svoj život do kufra a utiecť. Predtým, než prišli do Ružomberka, skrývali sa v podzemnom metre v centre mesta Kyjev. Ich život sa otočil hore nohami zo dňa na deň.

Odvtedy cítia strach, neistotu, úzkosť, hnev či smútok. Každodenná realita na Ukrajine sa od 24. februára zmenila. Jedinou úlohou je prežiť. Kamarátky Júliu, Polinu a Lilyu sme navštívili v ubytovni, kde sme sa s nimi rozprávali o tom, ako utiekli, prečo si vybrali práve Ružomberok a ako sa im v dočasnom domove páči.

Prespávali v metre

Dievčatá žili svoj vysnívaný život v hlavnom meste Ukrajiny, keď sa dozvedeli, že sa začala vojna. Jedna z kamarátok akurát cestovala zo Záporožia, svojho rodného domova, naspäť do hlavného mesta za svojím manželom.

,,Počas cesty mi manžel zavolal, že začala vojna. Vystúpila som z vlaku a počula som sirény. Bolo to divné, tak som ihneď naskočila do metra. Skrývalo sa tam veľa ľudí s kuframi,“ popísala 29-ročná Júlia svoje prvé momenty od vypuknutia vojny. Od tej chvíle sa im začal hon za lístkami na vlak, pretože tie už boli márne vypredané. Nakoniec jej manžel úspešne zohnal lístky na 27. februára, čo bolo až o tri dni.

Ešte v ten deň sa mladí manželia vrátili naspať do bytu, kde si spoločne vytvárali svoj vysnívaný domov ani nie štyri mesiace. „Vrátili sme sa naspäť do nášho bytu, začala som pracovať a mala som pocit, že život bude normálne pokračovať. Čas plynul a veci začali byť strašidelnejšie. To bol posledný deň, kedy sme spali na posteli. Ďalšiu noc sme museli prespať v metre spolu s ostatnými ľuďmi,“ priblížila vystrašená Júlia. Nasledovali hrôzostrašné noci v metre plnom ustráchaných ľudí. So sebou zobrali aj svoju mačku, ktorá im dodávala útechu a nádej.

Júlia prišla do Ružomberka s manželom a mačkou. Foto: Jaroslav Moravčík

Vlaky nefungovali

V metre sa skrývali do 27. februára, kedy mali vopred kúpené lístky na vlak. Potrebovali sa preto dostať z úkrytu v metre na vlakovú stanicu. „Taxikári nás odmietali zobrať. Po dlhej chvíli sme nakoniec mali šťastie, pretože jeden mladý taxikár po nás prišiel. Pridalo sa k nám aj dievča, ktoré sa taktiež ukrývalo v metre. Chcela si kúpiť lístky na vlak, ale vlaky nefungovali,“ pokračovala v opise Júlia.

Dievča, ktoré chcelo ísť na vlak, bola študentka medicíny. Nakoniec sa rozhodla vrátiť naspäť do nemocnice, kde ostala pomáhať ľuďom. ,,Som s ňou v kontakte. Z nemocnice sa jej podarilo odísť až po dvanástich dňoch,“ dodala Júlia so smútkom v hlase.

Lístky na vlak, ktoré si Júlia s manželom kúpili, napokon nevyužili, pretože vlak zrušili. Najbližší vlak, ktorý išiel bol až 28. februára o piatej ráno. ,,Tento vlak našťastie fungoval, ale stal sa z neho evakuačný vlak, čiže sme čakali ďalšie tri hodiny na odchod.“ Júlia následne popísala, že ľudia, ktorí bežne pracujú na vlakovej stanici, pracovali niekoľko dní bez prestávky. Evakuovali ľudí a pomáhali ako mohli.

Smerovali na Slovensko

Manželia sa chceli dostať čo najbližšie k slovenským hraniciam, preto si po ceste rezervovali noc v hoteli v meste Ľvov. ,,Keď sme tam prišli, mali sme pocit, že sa nám sníva. Po niekoľkých dňoch spania v metre na zemi sme sa dočkali teplej postele“. V tú noc zavolali kamarátkam Lilyi a Poline, aby s nimi pokračovali na hranice. Boli radi, že dievčatá súhlasili, pretože ostatní s nimi nechceli ísť a ostali na Ukrajine.

Kamarátky Júlia (vľavo), Polina a Lilya. Foto: archív Júlie

Na druhý deň ráno sa všetci stretli na vlakovej stanici, odkiaľ chceli pokračovať ďalej, no opäť im zrušili vlakové spojenie. ,,Nemali sme už inú šancu, cítili sme, že je to naša posledná nádej, preto sme sa museli rozhodovať veľmi rýchlo.“

Neskôr sa rozhodli objednať si taxík cez aplikáciu Bolt, no problém bol s cenou. Nikto ich nechcel odviezť za cenu, ktorá bola uvedená v aplikácii. Pre taxikárov to bolo príliš málo, pýtali si oveľa viac. „Našťastie jeden dobrák súhlasil s aktuálnou cenou, nasadli sme do auta a cestovali do Užhorodu,“ dodala Ukrajinka Júlia.

Partiu na hraniciach rozdelili

Keď všetci spoločne docestovali do Užhorodu, rozdelili ich. Júliin manžel musel ísť iným smerom ako ostatné tri dievčatá. ,,S dievčatami sme nasadli do autobusu, ktorý nás odviezol na hranice. Cesta trvala asi hodinu a pol. Bolo to veľmi plynulé a pohodlné.“ potešila sa Júlia.

Naopak, Júliin manžel to až tak jednoduché nemal. Trvalo mu sedem hodín, kým sa dostal na hranice. Dievčatá naňho zatiaľ čakali v stane pre utečencov. Keď sa opäť všetci stretli, dohodli sa, že ich cesta povedie do Bratislavy. Po chvíli zistili, že nič nie je voľné, tak sa obrátili na dobrovoľníkov. Tí im odporučili Ružomberok. „Súhlasili sme. Vďaka Marekovi, ktorý odviezol nás aj našu mačku, sme sa následne dostali až sem, do Ružomberka. Cestovali sme hodiny, Marek sa o nás pekne postaral, sme mu veľmi vďační,“ povedala s úsmevom Júlia.

Hovorca mesta Ružomberok Viktor Mydlo im následne ukázal izbu. Odvtedy sú v ružomberskej ubytovni a veľmi si ju pochvaľujú. „Krásne sa o nás starajú, nečakali sme to. Je to ako päťhviezdičkový hotel. Máme čo jesť, máme kde spať a ak niečo potrebujeme, vždy sa nám snažia pomôcť.“ zavďačila sa mladá Ukrajinka Polina.

Tušili, že sa niečo stane, no nechceli tomu uveriť

Pár dní pred vypuknutím vojny mali dievčatá pocit, že sa niečo stane. Nevedeli s istotou povedať, čo konkrétne, no pre istotu sa jedna z nich začala baliť už 21. februára. „Začala som sa baliť tri dni vopred, kufor som zatvorila len pár hodín pred vojnou. Neviem to vysvetliť, ale bol to strašný pocit,“ opísala po ukrajinsky svoje pocity Lilya.

21. februára mal Vladimir Putin verejný prejav. ,,Vtedy som si začala myslieť, že dôjde k vojne. Videla som jeho tvár, tú strašidelnú tvár,“ spomenula si Polina. Ďalšie dni bolo vraj podozrivé ticho. ,,Noc predtým, keď začala vojna, som mala panický záchvat. Volala som môjmu priateľovi, dve hodiny som mu plakala do telefónu. Cítila som, že sa niečo stane v tú noc,“ dodala Polina, ktorá spala asi hodinu, keď sa zobudila na výbuchy o piatej ráno.

 

Ich rodiny odmietli odísť

Všetky dievčatá pochádzajú z mesta Záporožie, ktoré sa nachádza na juhovýchode Ukrajiny. Počas školy sa presťahovali do Kyjeva, to je situované na severe Ukrajiny. Žijú tam dodnes a stále veria, že sa vrátia naspäť. Na Slovensko sa dostali bez svojich rodín, tie s nimi odmietli utiecť.

,,Moja rodina je stále v Záporoží, sú hrdí na svoju krajinu a preto sa rozhodli nesťahovať. Opýtala som sa ich dvakrát, ale chápem, že chcú ostať. Môžem len dúfať, že budú v poriadku. Chcela by som im poslať nejaké veci, ale neviem ako,“ povedala smutná 29-ročná Polina. Dodala, že sa bojí aj o svojich starých rodičov, ktorí žijú v dedinke blízko Záporožia. Volá im niekoľkokrát denne, no momentálne nemajú elektrický prúd v celej obci, tak sa im nedokáže ani dovolať.

29-ročná Polina sa bojí aj o svojho priateľa, ktorý na Ukrajine bojuje za svoju vlasť. Foto: Jaroslav Moravčík

Nedostal víza, preto mohol odísť z krajiny

Manžel tretej kamarátky Júlie je Egypťan. O ukrajinské občianstvo sa uchádzal niekoľko rokov, no nepodarilo sa mu to. ,,Keďže nie je oficiálnym občanom Ukrajiny, mohol odísť z krajiny. To je jediná cesta, ako sa vyhol bojovaniu,“ vysvetlila nám Júlia.

Otcovia, bratia či priatelia všetkých kamarátok musia momentálne bojovať. Dostali zbrane a čakajú na povel. Napriek tomu ich dievčatá na Slovensku podporujú a tvrdia, že ich muži budú pre nich už navždy hrdinami.

S informáciami bojujú aj Ukrajinky

Tieto dni sa ukázalo, aké ťažké je triediť informácie a ich zdroje. Prichádzajú z každej strany, niektoré sú falošné, iné zveličené. Dievčatá sa snažia nečítať a nepozerať všetky falošné informácie, ktorých prichádza mnoho. Je to vraj otravné a neúnosné.

„Verím, že falošné informácie prichádzajú z oboch strán. Aj ukrajinskej, aj ruskej. My tú skutočnú pravdu nebudeme vedieť, pokiaľ budú deti zomierať. Ukrajinská strana neuvádza obete, takže ani netušíme, koľko ľudí trpelo alebo zomrelo,“ povedala sklamaná Júlia.

Zachraňuje ich práca na diaľku či meditácia

Dve z troch dievčat si svoju prácu doniesli do Ružomberka. Stačí im len stolička, notebook a internetové pripojenie. Vďaka práci nemyslia na tú hrôzu, ktorá sa odohráva u nich doma. Napriek tomu sa nevedia plne sústrediť a od práce im myšlienky často odbiehajú.

Čas v ubytovni si dve z dievčat krátia prácou na diaľku. Foto: Jaroslav Moravčík

29-ročná Júlia pracuje v softvérovej spoločnosti. Jej kamarátka, tiež 29-ročná Polina, pracuje ako grafická dizajnérka. Obidve môžu pracovať online, takže vďaka práci majú vyplnený čas plnohodnotne. Takéto šťastie však nemá tretia z dievčat, 30-ročná Lilya, ktorá si nedávno urobila kurz kameramanky a začala natáčať TikTok videá pre ukrajinskú firmu. Jej práca ju čaká doma na Ukrajine. Svoj čas preto trávi pozeraním filmov či meditovaním. Snaží sa zabaviť ako vie.

Napriek tomu, že sa dievčatám v Ružomberku veľmi páči, stále veria, že sa budú môcť čoskoro vrátiť domov. „Je tu krásne, máte tu pekné počasie, nádherné hory, ale moja rodina je tam, na Ukrajine. Môj priateľ je tiež v Kyjeve,“ dúfa v skorý návrat Polina.

Na záver sa poďakovali všetkým Slovákom, dobrovoľníkom a mestu Ružomberok za neuveriteľnú pomoc a podporu, ktorú dostávajú materiálne, ale aj psychicky.

Článok bol publikovaný v aprílovom čísle RK Magazínu.

Podporte kvalitný nezávislý obsah

Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.

Podporiť

Mám vyštudovanú masmediálnu komunikáciu, 3 roky som pôsobila ako moderátorka v dennom školskom (teraz už lokálnom) rádiu. Okrem rozprávania do mikrofónu či písania článkov rada pomáham handmade výrobcom so sociálnymi sieťami a prezentáciou na internete. V RK Magazíne pracujem ako redaktorka a web editorka portálu rkmagazin.sk. Milujem dobrodružné cestovanie, prírodu a dobrú knihu pri káve.