Zo štedrej večere sa ušlo statku, dušičkám aj pôde

Bývalá riaditeľka Liptovského múzea v Ružomberku Iveta Zuskinová nám priblížila, ako sa kedysi slávili Vianoce na dolnom Liptove.

V čom sa súčasné Vianoce najväčšmi líšia od tých v minulosti?

Dnes máme pred sviatkami kopu práce, veľkú úlohu zohráva komerčnosť – predajcovia lákajú reklamami, ľudia veľa nakupujú, chcú mať všetko čo najlepšie. Mnoho ráz sa tak zvyknú z Vianoc vytrácať základné myšlienky, ľudia myslia len na to, aby bolo veľa jedla, darčekov, aby sme mali všetko čisté a upravené. Keď sa dočkáme samotných Vianoc, často sme už unavení a nedokážeme ich naplno prežívať.

Kedy začínali s prípravami na sviatky naši predkovia?

Na Vianoce mysleli už mesiace predtým, než sa slávili. Keď napríklad zbierali oriešky, vraveli si, že ich odložia na Vianoce, sušili ovocie, ktoré využívali na prípravu rôznych omáčok alebo ho dávali do polievok či kapustnice. Keď sa pred Vianocami robili zakáľačky, počítalo sa s tým, že časť zabíjačkových špecialít sa dostane aj na sviatočný stôl.

Najmä na Nový rok sa patrilo jesť bravčové mäso, ktoré bolo znakom blahobytu, keďže ľudia väčšinou konzumovali len baraninu alebo nemäsové pokrmy. Zaujímavosťou je, že Liptáci nazývali bravčovinu pôrčovina. Pôvod tohto výrazu by sme zrejme mohli hľadať v anglickom pork, ktoré pravdepodobne do týchto končín priniesli tí, čo sa vrátili z Ameriky.

Ako chystali na Vianoce svoje príbytky?

Do Vianoc museli byť ukončené všetky práce, kúdele sa vynášali hore na pôjd alebo sa odkladali do sypárne. Po Troch kráľoch sa zase do domácností znášali krosná. Do Vianoc sa tak skončilo s pradením a od nového roka sa začínalo tkať. Samozrejme, ľudia si pred sviatkami museli poriadiť izby. V minulosti pece dymili a obytné priestory boli začadené, tak maľovali steny a rajbali dlážky, lavice a ostatný nábytok.

K predvianočným prípravám dnes už neodmysliteľne patrí zdobenie stromčeka. Ten sa však vo vidieckych domácnostiach začal objavovať až začiatkom 20. storočia. Mal nejakého predchodcu?

V najstaršom období plnil jeho úlohu v podstate snop slamy, ktorý neskôr nahradil malý stromček zavesený v izbe nad stolom na tráme. Výzdoba sa rôznila, prevládali však jabĺčka, oriešky v staniole a ozdoby z papiera. Slamou sa stromčeky nezdobili, pretože nebola taká kvalitná a v mnohých dedinách ju kládli pod stôl.

Z rozprávania starých ľudí som sa dozvedela, že stromčeky, aké poznáme dnes, sa v dedinách udomácňovali len postupne. Spočiatku to bolo tak, že ak mal niekto v dome stromček postavený na podlahe, ozdobený guľami, salónkami a sviečkami, ostatní obyvatelia mu naň cez okno chodili nazerať. Bola to novinka.

Zvykli sa chystať v predstihu aj štedrovečerné pokrmy?

Jedlo sa chystalo až na Štedrý deň, mnohé gazdiné si v už v noci zamiesili cesto na chlieb a koláče, pričom mali na pamäti, že musí vyzerať naozaj dobre. Ak by bol chlieb napríklad popraskaný, znamenalo by to, že gazdovstvu sa nebude dariť. Ženy preto bývali veľmi nešťastné, ak sa im náhodou pečivo alebo chlieb nepodarili.

Boli medzi štedrovečernými jedlami v dolnoliptovských obciach výraznejšie rozdiely?

Každá dedina mala svoj ,zoznam´ vecí, ktoré boli súčasťou štedrej večere. Keďže dolný Liptov je prevažne katolícky, na Štedrý deň sa postilo. Mäso sa jedlo, až keď sa ľudia vrátili z polnočnej, teda na Prvý sviatok vianočný.

Varili sa rôzne pôstne polievky – kapustové s hríbmi zahustené krúpkami z jačmeňa alebo pohánky. Pridávali sa do nich aj strukoviny a sušené ovocie.

Na Štedrý deň sa jedli predovšetkým ryby, ktoré do Ružomberka a okolitých dedín chodili predávať najmä obyvatelia Stankovian, keďže mali poblíž Váh. Ďalším chodom boli opekance, či už sladké alebo slané, koláče, záviny plnené rôznymi plnkami a sušené ovocie uvarené ako omáčka na sladko.

V minulosti však v Liptove žila aj početná vrstva majetného zemianskeho obyvateľstva, ktoré sa živilo roľníctvom a to sa odrazilo aj v slávení Vianoc, v príprave a konzumovaní rôznorodých kvalitných potravín.

Deťom sa dnes zvykne hovoriť, že ak počas Štedrého dňa vydržia nejesť, večer uvidia zlaté prasiatko. Povrávalo sa niečo také aj v minulosti?

Július Kűrti, jeden zo zakladateľov Liptovského múzea, kedysi chodieval po liptovských domácnostiach a zisťoval, ako ľudia žili. V zápiskoch, ktoré sa od neho dochovali, sa uvádza, že ak budú deti s rodičmi držať počas Štedrého dňa pôst, tak ,večer uvidia koleso na povale sa krútiť a Ježiška tam uvidia´. Pravdepodobne šlo o Gombáš, teda terajšiu Hubovú.

Etnologička Iveta Zuskinová.

Aké zvláštnosti mal štedrý večer na dolnom Liptove?

Dôležitou zásadou bolo, že sa niečo z večere malo uchovať aj pre statok. Napríklad v Likavke zobrala gazdiná po malom kúsku z každého štedrovečerného jedla, zapálila lampáš, zobrala vankúš a šla do maštale, prinesené kúsky nasypala kravám do válova a vankúš oprela o kravu, čo malo zabezpečiť, aby bola tučná.

Niekde tiež pokladali na stôl kúsok zo všetkého, čo v ten rok dopestovali. Chceli sa tak zavďačiť Bohu za to, čo tohto roku majú, zároveň si želali, aby v tom nasledujúcom bolo toho ešte viac.

Svoju úlohu zohrávali aj omrvinky zo štedrovečerného stola. Niektoré z pokrmov ľudia cielene nedojedli, aby zostalo aj pre prírodu. Všetko čo zostalo zabalili do obrusu, ktorý gazda na jar zobral na pole a spolu s obilím zasial do prvej brázdy. Robili tak v Liptovských Revúcach.

S akými úkonmi bola štedrá večera spojená?

Na stôl okrem jedál poukladali aj celý chlieb, peniaze, oblátky, soľ, med a cesnak. V staršom období zvykli omotávať nohy stola reťazou, aby rodina držala spolu. V niektorých lokalitách zvykli dávať pod stôl aj snop slamy, ktorý mal zabezpečiť dobrú úrodu.

Pán Kűrti vo svojich zápiskoch tiež uvádza, že z každého jedla rozhádzali do každého kúta izby pre dušičky. Verili totiž, že duše predkov sú tam prítomné a symbolicky sa s nimi takýmto spôsobom podelili.

Čím bol špecifický Prvý sviatok vianočný?

Bol to veľký sviatok, a tak sa nepatrilo chodiť na návštevy, mnohé gazdiné vtedy ani nevarili, jedlo sa to, čo zostalo z predošlého dňa. Ľudia šli do kostola a doma boli vítaní predovšetkým malí vinšovníci, ktorí chodili k príbuzným alebo susedom.

Na Štefana už boli sviatky voľnejšie?

Áno, ľudia sa navštevovali, dedinskí ochotníci zvykli hrávať divadelné hry, často sa konali zábavy.

Ako vítali nový rok?

Silvester ani Nový rok nebol obmedzený pôstom. Ľudia sa stretli, večerali spolu, spomínali na uplynulý rok, spolu počkali na ten nový. ,Ako na Nový rok, tak po celý rok´ platilo aj v minulosti, aj kvôli tomu konzumovali pôrčovinu. Chlapci a muži chodili vinšovať, domácim priali prosperitu.

Akí vinšovníci ešte navštevovali dolnoliptovské domácnosti?

Od Vianoc do Troch kráľov chodili vinšovníci s jasličkami, ktorí predvádzali betlehemskú hru. Raritou boli Tri kráľky, ktoré chodili s kolískou a bábikou v Liptovských Revúcach. Veľmi rozšírená bola cirkevná koleda, počas ktorej chodil po domácnostiach farár a na dvere napísal letopočet s iniciálmi Gašpara, Melichara a Baltazára. Išlo o dôležitý úkon, ktorým sa ľudia chránili pred zlými silami. Krieda a voda, s ktorou pokropil príbytky, sa svätila počas bohoslužby na sviatok Zjavenia Pána.

V čom by sme si od našich predkov mali vziať príklad?

Dnes je doba viac uponáhľaná, matky si často nedokážu nájsť čas na citovú výchovu detí. V minulosti to bolo iné. Udivuje ma, koľko lásky dokázali matky venovať svojim deťom aj napriek tomu, že mali veľa roboty a existenčných starostí. Počas Vianoc to nebolo iné. Naviac, mnohí rodičia pre svoje deti darčeky vyrábali. Zručnejší otec pre dievčatká vyrezal kolísočky, pre chlapcov zase vozíčky, mamy ušili z handričiek bábiky. Aj keď nemali veľa, mali k sebe bližšie.

 

Kto je Iveta Zuskinová

Etnologička, znalkyňa tradičného spôsobu života a kultúry Liptákov, autorka monografií Liptov v ľudovej kultúre (2014), Ľudové umenie (2017), Ovčiarstvo v Liptove (2018) a iných odborných publikácií. Založila a vedie nadregionálne Ovčiarske múzeum Spoločnosti priateľov Múzea liptovskej dediny.

Titulná fotografia: Iveta Zuskinová. Foto – autorka

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 12/2018.

Som vyštudovaná žurnalistka, zaujíma ma kultúra a história dolného Liptova. Rada píšem o problémoch a záujmoch bežných ľudí, cez ich svedectvá sa snažím pripomínať hodnoty, na ktoré by spoločnosť nemala zabúdať. Zároveň pracujem v oblasti zabezpečenia bezpečnosti priemyselných inštalácií.