Začiatkom novembra vnímame odchod našich blízkych oveľa intenzívnejšie, než v iné dni. Cintoríny osvetľujú svetlá sviečok a upravené sú aj hroby. Prečo je tento čas dôležitý bez ohľadu na to či je človek veriaci alebo nie, sme sa spýtali dvoch kňazov a jednej rehoľníčky.
Každý človek a každá rodina má svoju vlastnú skúsenosť s odchodom blízkeho. Jeden biblický žalm hovorí, že je len jeden krok medzi životom a smrťou. V tomto období pandémie si to ešte viac uvedomujeme. Pamiatka zosnulých a vlastne celé „obdobie dušičiek“ preto nie je len sviatkom kresťanov. Smrť je všeľudská skúsenosť. Je o spomienkach a o úcte voči tým, ktorí spolu s nami určitý čas kráčali a boli pre nás darom. Toto spomínanie je často akýmsi pokračovaním vzťahu, ktorý síce fyzicky skončil, ale v nás svojim spôsobom žije ďalej. Ľudia v tomto období intenzívnejšie uvažujú o blízkych zosnulých, a občas s nimi určitým spôsobom aj komunikujú.
Mnohí so svojimi zosnulými vedú pri hrobe alebo pri fotke rozhovor, v ktorom napríklad zosnulému manželovi, manželke alebo rodičovi vylejú svoje srdce a hľadajú tak upokojenie svojej duše. Moja stará mama mi občas povedala, ako sa s dedkom na cintoríne dobre porozprávali.
Mnohí by napríklad radi vedeli, čo si ich zosnulý myslí o určitej udalosti alebo ich životnom rozhodnutí. Priznám sa, že sú chvíle, kedy aj ja uvažujem v tejto súvislosti o mojom zosnulom otcovi. Je to už 30 rokov ako náhle odišiel. Mali sme pekný vzťah a veľa sme sa rozprávali. Zaujímalo by ma dnes, čo by povedal na môj život, moju rodinu, moje životné smerovanie a určité životné rozhodnutia. Bol by som veľmi rád, ak by som si dnes jeho názor mohol vypočuť.
Avšak vo svetle biblického poznania si vždy nanovo uvedomujem, že rozhovor so zosnulými je slepou uličkou, ktorá nás môže doviesť najmä k smútku a nepokoju.
Som presvedčený, že aj v tomto období existuje lepšia cesta. Lepšou alternatívou pri hrobe blízkych je začať rozhovor s Tým, ktorý jediný spája tie dva svety – svet živých i mŕtvych – ako dva brehy večnosti. V rozhovore s Bohom sa dá vyriešiť omnoho viac ako v rozhovore so zosnulým. Môžete Bohu za toho človeka poďakovať. Ak cítite, že ste niečo zanedbali a cítite dlh voči zosnulému, aj to je lepšie povedať Bohu ako človeku.
Napokon, hoci sa hovorí, že o mŕtvych vždy len dobre. Treba otvorene povedať aj to, že nie všetci pri spomienke na zosnulých blízkych cítia vďačnosť. Je mnoho tých, ktorí aj po rokoch cítia horkosť z toho, že im blízky človek vedome alebo nevedome ublížil, alebo dlhodobo ubližoval. Aj v tomto prípade tou najlepšou cestou je vypovedať to Bohu, prosiť o silu odpustiť, zmieriť sa a prijať svoju minulosť. Pred tromi rokmi mi zomrela stará mama. Tým, že bývam ďaleko, nestihol som sa s ňou rozlúčiť. Tak som je poslal odkaz. Povedal som Bohu: Povedz jej, že pre mňa veľa znamenala, že som sa od nej veľa naučil a mám ju rád. Rozhovor s Otcom je dobrým spôsobom, ako prežiť spomínané sviatočné dni, ako nájsť vďačnosť a zároveň vnútorný pokoj.
Autor: David Bázlik, evanjelický farár v Ružomberku
Zamyslenie od rímskokatolíckeho kňaza Jozefa Žvandu a sestry Hermany si môžete prečítať v tlačenom októbrovom čísle RK Magazínu, ktoré nájdete vo všetkých novinových stánkoch a predajniach v celom okrese.
Titulná fotografia: Pixabay.com