Veronika Veselovská z Liptovskej Lúžnej pracovala v rokoch 1958 až 1995 ako pôrodná asistentka vo viacerých dolnoliptovských obciach. Koľkým deťom pomohla na svet povedať nevie, často vraj chodila od pôrodu k pôrodu.
Rodenie v zdravotníckych zariadeniach sa rozšírilo v 50. rokoch 20. storočia a výrazne tak znížilo úmrtnosť detí či matiek pri pôrode.
Keďže však nebolo k dispozícii toľko áut, ženy z priľahlých dedín, ktoré sa nemali ako dostať do nemocnice v meste, veľa ráz naďalej rodili s pomocou pôrodnej asistentky doma. Pohotovostný tím, v ktorom pôsobila dnes už 82-ročná pani Veronika, tvorili aj dvaja šoféri, lekár a zdravotná sestra.
Keď napadol sneh, sanitka sa do dediny nedostala
Pani Veronika mala svoju prácu rada, aj keď bola náročná. Jej terénom boli okrem rodnej obce aj Vlkolínec, Smrekovica, Podsuchá a Biely Potok. V službe bola takmer celý deň, no najmä v noci. Deti sa neraz pýtali na svet aj cez sviatky.
„Medzi Vianocami v roku 1959 u nás niekto zaklopal. Práve som vo vaničke v kuchyni umyla seba aj deti, ešte som bola mokrá. Môj muž už tušil, že ma budú volať do dediny, a naozaj. Prišiel pán z vyšného konca, že mu rodí žena,“ spomína pani Veronika na nečakanú návštevu.
Teplo sa obliekla a ponáhľala sa von. K rodiacej žene sa viezli na saniach ťahaných koňom. Pani Veronika sa aj v týchto chvíľach snažila nájsť niečo pozitívne. „Bola to krásna cesta. Mesiačik svietil, bola tuhá zima, všade bolo bielo, tak vianočne. Krajšiu cestu som nikdy nezažila a zrejme už ani nezažijem,“ konštatuje s úsmevom.
Keď prišli na miesto, bolo jej jasné, že na prevoz do ružomberskej nemocnice je už neskoro. Naviac vtedy do dediny nechodili snežné pluhy, takže sanitka by sa k domu rodiacej ženy cez záveje nedostala. Keď bol však prevoz nutný, stávalo sa, že pani Veronika s pacientkami absolvovala kus cesty peši, kým sa dostali k sanitke.
Tentoraz to však nestíhali, a preto žena nakoniec porodila doma. „Z dieťaťa sa stal učiteľ, dnes je už na dôchodku,“ dodáva pani Veronika.
O rok neskôr, keď začiatkom novembra napadol prvý sneh a poriadne prituhlo, bolo treba z Lúžnej previezť dve prvorodičky. Sanitka by sa opäť do dediny nedostala, preto pani Veronika požiadala o odvoz autobusára. Do nemocnice jednu zo žien sprevádzal aj jej manžel, ktorý pomáhal vodičovi odhadzovať sneh z cesty. Komplikovanú situáciu nakoniec zvládli a oba pôrody dopadli dobre.
Vďaka tomu, že bola pani Veronika v pravidelnom kontakte s miestnymi ženami, dozvedela sa veľa o histórii a tradíciách obce. Dokonca sa jej podarilo zozbierať pôvodné lúžňanské čipky. Najvzácnejšie kúsky venovala Národopisnému múzeu v Liptovskom Hrádku, kde tvoria stálu expozíciu.
Pani Veronika so zbierkou tradičných čipiek a výšiviek. Foto – autorka
Zabránila potratu
V čase, keď ešte pani Veronika pracovala ako pôrodná asistentka, bol prijatý aj Interrupčný zákon. „Nikdy som však pri potratoch neasistovala, ani ma k nim nevolali,“ hovorí rozhodne. Vysvetľuje, že abortus neschvaľuje a dodáva, že existujú viaceré spôsoby, ako sa pred počatím chrániť.
Ľudí nikdy neodsudzovala a vždy im nechávala priestor na slobodné rozhodnutie. Keď bol však niekto naklonený jej radám, snažila sa mu dohovoriť. Nerozhodnej mladej žene, ktorá chcela požiadať o potrat vykreslila hypotetickú situáciu – čo ak by v budúcnosti, keď už bude na materstvo pripravená, nemohla mať ďalšie dieťa?
Dievča si to nakoniec rozmyslelo a po dvadsiatich rokoch pani Veronike poďakovalo – skutočne má len jedno dieťa.
Svojské poďakovania
Mnohokrát sa však stalo, že pani Veronike jej zodpovedný prístup a snahu pomôcť aj vyčítali. Jedna žena mala vysoký tlak, čo by mohlo pôrod skomplikovať, no nechcela ísť do nemocnice. Pani Veronika zalarmovala obvodnú lekárku, aj žandárov, a do nemocnice ju nakoniec dopravili.
Príbuzní pani Veronike vraveli, že vec zbytočne dramatizovala, veď sa nakoniec nič nestalo. „A keby sa stalo? Komu by ste to dávali za vinu?“ reagovala na ich nepríjemné poznámky.
Podivného poďakovania sa jej a doktorom dostalo aj po zvládnutí ťažkého pôrodu. Lekári si celí spotení vydýchli a žena na lôžku podráždene vraví: „Veď ja ich mám doma päť, keby aj zomrelo, čo by sa stalo?“
Starý pán ju pokarhal
Raz volali pani Veroniku do Korytnice, kde mala skontrolovať zdravotný stav tehotnej ženy a posúdiť, či ju treba poslať do nemocnice. Syn pani Veroniky mal vtedy vysoké horúčky, kým však bola preč, starala sa oňho ochotná suseda.
Do Korytnice šla autobusom. Vodiča poprosila, nech na ňu počká, keď pôjde naspäť, pretože bude zrejme pár minút meškať.
Po prehliadke sa rozbehla na zastávku, no autobus tam už nebol. S plačom sa pobrala do Liptovskej Osady. Cestou natrafila na pána pri aute, vysvetlila mu, že sa vracia z návštevy, zmeškala autobus a doma má choré dieťa, ku ktorému sa nemá ako dostať.
„Šedivý pán sa do mňa pustil: ´Čo ste vy za mať, keď chodíte po návštevách a choré decko necháte doma samé?!´ Povedala som mu, že šlo o služobnú návštevu. Starý pán sa zľutoval a odviezol ma až pred dom,“ spomína si na ďalší emotívny zážitok.
Dieťa sa narodilo bez bránice
Všetky príbehy však nemali šťastné konce. „Ťažký pôrod i ťažkú operáciu som vydržala, ale nedokázala som pomôcť, keď sa narodili deti s vývojovou chybou,“ vysvetľuje pani Veronika a hlas sa jej chveje.
Stále má v živej pamäti veľmi bolestný zážitok. Raz ju volali na dve miesta, uprednostnila Lúžnu. Všetko vyzeralo naoko v poriadku – matka to zvládala dobre, dieťa v bruchu dýchalo, keď však prišlo na svet dýchať prestalo. Snažili sa ho oživiť, no nepodarilo sa.
Museli ísť do nemocnice, otrasená žena aj pani Veronika celú cestu preplakali. „Bolo mi ľúto, že jej neviem pomôcť. Zároveň som si nebola vedomá toho, že by som pochybila,“ rozpráva o svojom rozpoložení bývalá pôrodná asistentka.
Po pitve sa zistilo, že dieťa nemalo bránicu, a preto nemohlo prežiť. Aj napriek tomu má žena doteraz na pani Veroniku ťažké srdce. „Akoby ma ani nepoznala, a to bolí, lebo som spravila, čo som mohla,“ priznáva.
Mladým rodinám sa dnes žije ťažšie, než kedysi
Roboty mala pani Veronika veľmi veľa, len v Lúžnej sa spočiatku rodilo asi 90 detí za rok. „Teraz je to omnoho menej. Triedy v škole ostávajú prázdne, nemajú žiakov. Kedysi sme robili, aby mali naši rodičia na dôchodok, teraz musia robiť naše deti, aby sme mali na dôchodok zase my. Kto sa postará o mladých, keď zostarnú?“ zamýšľa sa pani Veronika.
„Kedysi sa žilo ťažko, ale dnes je to ešte ťažšie, najmä pre mladé rodiny,“ pokračuje. „Za našich čias boli mladomanželské pôžičky a keď sa narodilo dieťatko, vyplácalo sa pôrodné, mali sme zľavu aj na plienky. Almužna, ktorú dá dnes štát žene na materskej alebo príspevok na dieťa však zadlžených mladých ľudí k založeniu rodiny vonkoncom nemotivuje.“
Titulná fotografia: Pani Veronika (naľavo) v službe. Foto – Veronika Veselovská
