Kapitola „Vec verejná, priestor verejný” z eseje Architekt sociálnej zmeny opisuje pohľad na verejné priestranstvá a to, čo stojí za ich produkciou v súčasnosti.
Ak chceme pochopiť tvorbu priestoru musíme v prvom rade pochopiť jeho diferenciáciu od miesta. Priestor je často v slovenskom architektonickom slovníku chápaný ako súbor hmotovo-priestorovej štruktúry.
Avšak priestor, a predovšetkým ten verejný, je utváraný kultúrou, politikou a tokmi, ktoré sa kryštalizujú do fyzického miesta(Castells 1996) –hmotovo-priestorovej štruktúry.
Mestské priestory západnej spoločnosti sú tak úmyselne produkované ako odpoveď pre potreby kapitálu. Snahou ľudí s ekonomickou a politickou mocou je tak často snaha o privatizáciu verejného priestoru, ktorý je ale vo svojej podstate demokratický,
a následné formovanie spoločnosti skrz hmotné prostredie týchto priestorov (Zukin 1995). Toto formovanie je často spojené s budovami ako generátormi profitu alebo rastu symbolickej hodnoty daného miesta. Tá ma často za následok „Disneyfikáciu“ (Kehoe 1991) súčasných miest, ktorej úlohou je prilákať medzinárodný kapitál (Harvey 2001).
Materiálna krajina sa tak stala najdôležitejším reprezentantom súčasného mesta a architekti rukojemníkmi tejto formalizácie.