Architekt sociálnej zmeny (Vec verejná, priestor verejný)

Kapitola „Vec verejná, priestor verejný” z eseje Architekt sociálnej zmeny opisuje pohľad na verejné priestranstvá a to, čo stojí za ich produkciou v súčasnosti.

Ak chceme pochopiť tvorbu priestoru musíme v prvom rade pochopiť jeho diferenciáciu od miesta. Priestor je často v slovenskom architektonickom slovníku chápaný ako súbor hmotovo-priestorovej štruktúry.
Avšak priestor, a predovšetkým ten verejný, je utváraný kultúrou, politikou a tokmi, ktoré sa kryštalizujú do fyzického miesta(Castells 1996) –hmotovo-priestorovej štruktúry.

Mestské priestory západnej spoločnosti sú tak úmyselne produkované ako odpoveď pre potreby kapitálu. Snahou ľudí s ekonomickou a politickou mocou je tak často snaha o privatizáciu verejného priestoru, ktorý je ale vo svojej podstate demokratický,
a následné formovanie spoločnosti skrz hmotné prostredie týchto priestorov (Zukin 1995). Toto formovanie je často spojené s budovami ako generátormi profitu alebo rastu symbolickej hodnoty daného miesta. Tá ma často za následok „Disneyfikáciu“ (Kehoe 1991) súčasných miest, ktorej úlohou je prilákať medzinárodný kapitál (Harvey 2001).

Materiálna krajina sa tak stala najdôležitejším reprezentantom súčasného mesta a architekti rukojemníkmi tejto formalizácie.

Už ako študent gymnázia v mojom rodnom meste Ružomberok som vedel, že chcem venovať môj život architektúre. A tak som nastúpil na Slovenskú technickú univerzitu v Bratislave. Moje akademické začiatky boli poznačené architektonickým formalizmom, ale čoskoro sa moje zameranie posunulo k zložitejším problémom. Urbanizmus a dizajn ľudského rozmeru určili moje ďalšie kroky. Téma mesta a jeho rozvoja je komplexná záležitosť, do ktorej hry vstupuje každý jeden obyvateľ. Veď čo je mesto, ak nie ľudia? Po skončení štúdia som sa rozhodol ostať na Slovensku a profesne, ale aj voľnočasovo sa venovať tejto problematike.