Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Počas jednej cesty rýchlikom sedela so mnou v poloprázdnom kupé staršia pani oblečená v tmavých šatách so svetlosivým golierikom – taká babička trošku pri sebe, s bacuľatou tvárou a rukami. Očami za hrubými sklami okuliarov sa pásla po knihe o matke Tereze a občas si pri čítaní aj povzdychla.
Blížila sa cieľová stanica a vtedy mi zazvonil mobil. V poslednej dobe, ak ide o dobrého známeho alebo známu, mám zvyk predstaviť sa do telefónu ako Arcibiskup 007. Telefonujúci ma pozná podľa hlasu, vie dobre, že ide o žart a že si spolu potárame a hádam sa aj zasmejeme. Spravil som tak podvedome aj vo vlaku. No spolucestujúca hneď po mojom predstavení sa prestala čítať a pozerala na mňa neviem či začudovaná alebo vydesená, lebo ruky sa jej roztriasli. Známy, ktorý volal, miluje humor, a tak, keď som zaregistroval záujem ženičky, pokračoval som v „biskupskej“ konverzácii. Na jeho otázku, kedy v práci odovzdám oponentské posudky diplomových prác, som oznámil, že posudky ležia od včera na dekanáte. Ďalej dostal odo mňa hlasné inštrukcie, nech odkáže emeritnému biskupovi, aby nešiel pochovávať do Banskej Bystrice, že tam radšej pošleme nášho generálneho vikára. A ešte som sa do telefónu akože rozčuľoval nad tým, prečo sa kardinál ukazuje v televízii s predsedom vlády a robí mu pred voľbami reklamnú kampaň. Už zabudol, že ide o zarytého boľševika ohlupujúceho karafiátom na MDŽ hlavne postaršie dámy, aby neregistrovali, ako ich zvyšok roka necháva okrádať mafiou v bielych golieroch? Už sa nepamätá, ako ho komunisti kedysi prenasledovali a že „červení“ pokladajú katolícku cirkev za svojho najväčšieho nepriateľa?
Kamarát pochopil, o čo ide, ešte mi aj kontroval a ženička s úžasom počúvala. O vierohodnosti „diecéznych“ inštrukcií ju možno presviedčala aj moja sviatočná košeľa a tmavý oblek – v tom týždni som sedel od rána do večera na štátniciach.
Na záver konverzácie dostal telefonujúci odo mňa akože príkaz: Do Ríma budem cestovať zajtra ráno, treba povedať šoférovi, nech všetko pripraví. Do večera musíme byť v Miláne, tam sa cestou prespí u Monsignora Cataniho, tajomník biskupstva nech čím skôr overí potvrdenie nocľahu.
Vlak prišiel do stanice, telefonát skončil, ja som sa chytro zberal. Pri dôstojnom „Dovidenia“ ma medzi dverami kupé spolucestujúca náhlivo zastavila:
„Prosím Vás, prosím vás, môžem sa niečo spýtať?“
„Nech sa páči.“
„Vy ste arcibiskup za ktorú diecézu?“
„Za všetky, pani.“
No čo som mal povedať? Len dúfam, že mi neuverila.
Ešte, že som musel chytro vystúpiť.
Uverejnené v zbierke Antona Laučeka Iba tak V. 2014
Ilustračná fotografia, zdroj – Pixabay.com
