Pätnásťročný René Pastucha z Ružomberka na prvý pohľad vyzerá ako každý iný chlapec v jeho veku. Je živý, spontánny, taká „veselá kopa“. Keď sa s ním však zhovárate dlhšie, zistíte, že do istej miery má v sebe viac vážnosti než jeho rovesníci, hoci to nedáva najavo. Za to „vďačí“ nežiaducim životným okolnostiam v rodine, ktoré si žiadne dieťa neželá. Tieto spomienky, skúsenosti a zranenia si nesie so sebou dodnes a ukrýva ich hlboko v srdci.
Šikovný napriek sluchovému hendikepu
René má už od narodenia čiastočnú poruchu sluchu. Zdedil ju po matke, ktorá je takmer nedoslýchavá. Preto musí nosiť v uchu strojček. Napriek tomu je šikovný a inteligentný. Chlapec deviateho ročníka Základnej školy sv. Vincenta v Ružomberku má dobré známky, jednotky a dvojky. Dokonca si vymyslel vlastné písmo, ktoré volá „pastuchovčina“. Má rád najmä cudzie jazyky a matematiku. Hlavne s číslami je veľký kamarát.
Pokiaľ ide o profesiu a povolania, má jasný smer a cieľ – chce byť ekonóm alebo bankár. Keď si mal dať prihlášku na strednú školu, voľba bola jednoznačná – obchodná akadémia. Nedávno bol na prijímacích skúškach v Ružomberku i v Žiline a už je aj prijatý. Vo voľnom čase hrá najradšej počítačové hry. Má veľa virtuálnych spoluhráčov a hnevá ho, ak sa niekto nespráva férovo.
Lepšie mu je u babky
René žije so starou mamou Štefániou od augusta minulého roka. Súd a sociálka po prešetrení nepriaznivej situácie v chlapcovej rodine zistili, že mu bude lepšie u babky. V decembri prišlo konečné rozhodnutie, ktorým jej ho zverili do výchovy a opatery. Kým žil len s mamou, bolo vraj všetko v poriadku. Problémy nastali, keď si našla priateľa, dnes už manžela.
„René žil predtým s mamou a jej priateľom vo Švošove. Tam ale boli na neho zlí. Akonáhle si dcéra (Reného matka – poz. red.) zmenila priezvisko, otčim a jeho rodina mu začali dávať najavo, že k nim nepatrí. Pokiaľ sa mu narodili súrodenci, bolo všetko ,,ako-tak”, potom už bol pre nich druhoradý. Mali ho iba za sluhu,“ hovorí smutne babka.
Prejavovalo sa to vraj rôznymi spôsobmi – nesmel s nimi jedávať pri jednom stole, používať WC v dome, iba latrínu na dvore. Tiež mu bránili chodiť za kamarátmi či rodinou, dokonca ani za babkou, ktorú má veľmi rád, chodil iba potajomky. „Často musel doma pomáhať s prácami, ktoré sú pre chlapca v jeho veku neprimerané,“ dodáva pani Štefánia.
René občas prikyvuje a občas nadhodí, že to nebolo „až také zlé“. Vzápätí dodáva, že je u starej mamy rád. Veľmi ju ľúbi a má tu konečne pokoj. Na otázku, či by sa vrátil k svojej rodine odpovedá: „Ak by mama odišla od Peťa (manžela – pozn. red.) alebo by zmenili správanie, tak možno áno.“ Babka a jej druhá dcéra, ktorá sa im snaží pomáhať čo najviac si myslia, že nateraz to nie je pravdepodobné.
Vačší byt – viac súkromia
René s babkou donedávna žili v garzónke. „Mali sme tam málo miesta, preto som byt predala. Chlapec rastie a každý potrebujeme svoj priestor a súkromie,“ konštatuje pani Štefánia. Ani na sekundu neoľutovala, že si vnuka vzala k sebe. Spolu im je vraj dobre a majú sa veľmi radi. „Renko mi obohacuje život. Nie som už sama, je nám veselo, niekedy až moc,“ hovorí s úsmevom.
Pri dorastajúcom chlapcovi nemá čas na nudu a prázdnotu. Na otázku, či z ju vnuk poslúcha, či zvláda jeho výchovu, odpovedá: „Viete, je ako každý chlapec. Snaží sa poslúchať. Nie vždy sa mu ale chce urobiť čo poviem, občas sa vyhovára, ale nakoniec to urobí. Pomáha mi hlavne s nákupmi. Do obchodu chodí rád.“ René s babkou súhlasí. Podchvíľou ju objíme a starká mu to opätuje.
Väčší byt znamená aj väčšie náklady. René rastie a s nástupom na strednú školu rátajú s vyššími nákladmi, napríklad na štúdium. Aj preto si radšej vybral strednú školu doma v Ružomberku. Nemusí tak platiť za cestu či ubytovanie na internáte. Za vzdelávaním to ani teraz zo širšieho centra mesta nemá ďaleko. Do školy chodí pešo alebo kolobežkou. Má všetko čo potrebuje, zišiel by sa mu však notebook, ktorý má nateraz požičaný zo školy.
Nečakaný vianočný darček
Pani Štefánia Pastuchová si z dôchodku a príspevku od štátu nemôže dovoliť veľmi vyskakovať. Spolu s vnukom sú vďační za každú pomoc od dobrých ľudí. Pred Vianocami prišlo prekvapenie, aké nečakali ani vo sne. Od občianskeho združenia Inštitút RK, v rámci projektu Pomôžte nám pomôcť, dostali automatickú pračku. Starej mame ušetrí veľa času a námahy, keďže predtým prala len ručne. Kúpiť novú pračku by si sama nemohla dovoliť.
„Keď nám z Inštitútu RK zavolali, boli sme skoro v šoku. Najskôr sa pýtali, či je René doma. Zľakla som sa, či niečo nevyviedol. Potom prišlo milé prekvapenie. Vyšlo najavo, že pán Robo Kolár a jeho kolegovia chceli, aby sme boli doma spolu, keď nám pračku donesú. Sme za ňu veľmi vdační,“ hovorí pani Pastuchová.
Pračka presne „sadla“ do kúpeľne v pôvodnom byte, ale má svoje miesto aj v novom byte. „Pri praní si vždy spomenieme na dobré duše, ktoré nám ju podarovali,“ uzatvára babka.
Článok bol pôvodne publikovaný v júnovom čísle RK Magazínu.
Podporte kvalitný nezávislý obsah
Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.
