(ne)obyčajné príbehy dvoch žien z rodu Makovickovcov

Na konci minulého roka vyšla kniha (ne)obyčajné príbehy žien, v ktorej osem slovenských historikov priblížilo osem ženských osudov. Dostali sa do nej aj dve Ružomberčanky, dve sestry zo známej rodiny Makovickovcov.

Obe majú zaujímavý, no tak trochu rozdielny príbeh. Staršia Ružena ostala v rodisku a vydala sa za významného podnikateľa Jozefa Houdeka. Mladšia Bohdana si zobrala za muža známeho národovca Jozefa Škultétyho a takmer celý život prežila v Martine.

Nasledujúci text je ukážkou z dvoch kapitol spomínanej knihy, vychádza zo súhlasom autorov – Alice Kurhajcovej a Rastislava Moldu – bez poznámkového aparátu.

Detstvo a dievčenské roky v rodinách Makovickovcov a Houdekovcov

Bohdana Škultétyová pochádzala zo známej ružomberskej podnikateľskej a národne uvedomelej rodiny Makovických. Bola druhorodenou dcérou obchodníka a podnikateľa Daniela Božetecha Makovického (1828 – 1881) a jeho manželky Amálie (1832 – 1867), rodenej Švehlovej z Turčianskeho Sv. Martina. Pred jej narodením sa manželom ponúkol za krstného otca vtedajší liptovský župan Ján Francisci, s čím obaja súhlasili.

Dievčatko prišlo na svet 23. januára 1865 v Ružomberku a pri krste sa k jej menu pridalo aj meno krstného otca. Celým menom Bohdana Amália Janina Makovická mala v tom čase už o deväť rokov staršiu sestru Ruženu Annu, sedemročného brata Daniela Pravoslava, trojročného brata Jána Branislava a o poldruha roka po nej prišla na svet jej mladšia sestra Amália Božena.

Manželom Makovickým sa za ich dvanásťročného súžitia v ruttkayovskom dome narodilo osem detí, z nich však tri zomreli ešte v dojčenskom veku (menovite Ján Drahotín, Marta Judita a Pavol Miloš). Po matkinej smrti, ktorá v roku 1867 podľahla tuberkulóze, si dvojročnú Bohdanu načas vzala k sebe matkina sestra Zuzana Švehlová, vydatá do Necpál za učiteľa Samuela Milca, a mladšiu Amáliu jej druhá sestra, teta Karolína, vydatá za Jána Kunaja do Martina.

Po čase sa však Bohdana vrátila späť do Ružomberka, kde ju vychovávala staršia sestra Ružena. Amália zostala bývať u bezdetných Kunajovcov, ktorí si ju až ako dvadsaťročnú adoptovali; stalo sa to pred jej sobášom roku 1886 s ružomberským lekárom Jozefom M. Burjanom.

Tri roky po manželkinej smrti sa Daniel B. Makovický znovu oženil, tentoraz s Máriou Kenyeiovou z oravského Geceľa, s ktorou mal päť potomkov. Bohdana tak mala ešte päť nevlastných súrodencov (z nich sa však dospelého veku dožili len dvaja – Mária Anna a Pavol Daniel). Aj Bohdanin otec ochorel na tuberkulózu, a kým sa mu zdravotný stav nezhoršoval (do roku 1878), zostával pracovať v rodinnej obchodnej firme – Bratia Makovickí – spolu so svojím spoločníkom, starším bratom Petrom Makovickým. Podnikavého brata Petra podporoval aj pri zakladaní Ružomberského účastinárskeho úverového spolku, od šesťdesiatych rokov sa aktívne zapájal do slovenského národného života a angažoval sa aj v cirkevnej oblasti.

Rodinná fotografia Houdekovcov, Makovickovcov a Burianovcov na ľade v roku 1912 pred administratívnou budovou papierne. Zdroj – (ne)obyčajné príbehy žien

Keď Bohdana ako šestnásťročná stratila aj otca, jej poručníkom (ako aj neplnoletým súrodencom z oboch manželstiev) sa stal Danielov najstarší brat, učiteľ a farár, Ján Drahotín Makovický. Po jeho smrti roku 1884 sa tejto roly ujal Jozef (Josef) Houdek, manžel Ruženy Makovickej, ktorý spolu so ženou, s tromi vlastnými deťmi a aj manželkinými súrodencami zostali bývať v ruttkayovskej kúrii. Rodina Houdekovcov sa v ďalších rokoch rozrástla ešte o šesť vlastných prírastkov. Bohdana bola súčasťou tejto veľkej rodiny, čo pociťovala nielen v čase, keď si vyberala budúceho ženícha, ale aj po vydaji, keď aj s dcérou či s manželom navštevovala domácnosť sestry „Ruže“.

Na počiatočnú emancipačnú vlnu, ktorá aj v slovenských rodinách, zvlášť v stredných meštianskych vrstvách, pomaly menila zabehané fungovanie rodiny a rozdelenie mužských a ženských úloh, nabiehali pozvoľna aj dievčatá v rodine Makovických – aspoň čo sa týka ich vzdelávania. Umožnila to v tom čase aj uhorská školská legislatíva, ktorá od konca šesťdesiatych rokov rozširovala počty a druhy štátnych škôl aj pre dievčatá (súkromné vzdelávacie ústavy, neskôr aj dievčenské meštianky). Keďže však zriaďovateľom týchto škôl bol štát, ktorého vládne vrstvy využívali školstvo na napĺňanie maďarskej štátnej idey, aj dievčatá zo slovenských národoveckých rodín mohli byť ľahko vystavené praxi odnárodňovania.

S maďarizačnými praktikami sa mohla stretávať aj Bohdana, a to v čase, keď navštevovala katolícku školu v Ružomberku. Svoju Bohdanku, ako ju otec oslovoval, poslal tak radšej do Liptovského Svätého Mikuláša k učiteľovi Rehorovi Uramovi Podtatranskému. Súkromne ju vzdelával aj strýc Ján Drahotín Makovický. Jej poslednou zastávkou bol súkromný dievčenský vzdelávací ústav v Spišských Vlachoch, kde si osvojila nemčinu. Širšie možnosti v oblasti dievčenského vzdelávania, zvyšovania kvalifikácie žien a vôbec vzdelávania sa v slovenskej reči na domácej pôde priniesli až poprevratové roky, mohla ich využiť až  Bohdanina mladšia dcéra Ľudmila.

Štedrosť na národnom poli

 Domácnosť Ruženy Anny Houdekovej bola miestom, kde sa pravidelne schádzali slovenskí národovci. Nebolo to nič neobvyklé, podobne to fungovalo aj v iných podobných národoveckých rodinách. V takejto domácnosti prirodzene nemohli chýbať slovenské časopisy a knihy. Tie sa pravidelne predplácali a aj „hlavná hrdinka“ je vedená ako predplatiteľka viacerých časopisov, napríklad periodika Dom a škola, ktoré práve v Ružomberku vydával Karol Salva.

Avšak okrem časopisov si pani Houdeková predplácala – dnes možno povedať – slovenskú klasiku. Keď v roku 1879 vydával Svetozár Hurban Vajanský svoj literárny debut, lyrickú zbierku Tatry a more, Ružena Anna patrila medzi jej 833 predplatiteľov, jedenásti z nich boli z Ružomberka. Záujem o Vajanského dielo predčilo aj očakávania Kníhtlačiarsko-účastinárskeho spolku, ktorý všetko podriadil tomu, aby uspokojil nedočkavých predplatiteľov básnickej zbierky. Jeho dielom však knižnica u Houdekovcov nekončila, našli by sme v nej viacero dobových kníh a časopisov slovenskej, českej, ruskej, nemeckej, ale aj maďarskej proveniencie.

Čo je zaujímavé, okrem slovenských kníh, bola domácnosť Houdekovcov ozdobená aj portrétmi slovenských národovcov, ako o tom zanechal svedectvo Anton Štefánek: „Na mě aspoň dojemně působila zástěna u kamen, na níž jsou připevněny prosté obrázky Jana Kollára, Šafářika, Hviezdoslava, Vajanského […] I socha Hlinkova, modelovaná Fr. Uprkou zdobila kdysi její salon…“

Vráťme sa ešte ku knihám v rodinnom sídle. Bohatá knižnica, plná slovenských kníh, bola na jednej strane symbolom sociálneho statusu, na strane druhej ju možno pokladať aj za symbol národnej podpory. Pretože tí, ktorí neboli literárne činní, kupovali slovenské knihy. Pre slovenské národné hnutie bolo príznačné sústredenie sa na literárnu produkciu a vydávanie časopisov a mať plnú knižnicu slovenských kníh znamenalo podporovať národné hnutie. Netreba zabúdať, že rodina Ruženy Anny Houdekovej, finančne dobre zabezpečená, mala dostatok času na čítanie novín, časopisov i dobovej literatúry.

Rastislav Molda

Autor je historik, pracuje v Liptovskom múzeu v Ružomberku.

Článok bol publikovaný v tlačenom dvojčísle jún/júl RK Magazínu.

Titulná fotografia: Ružena (vpravo) a Bohdana (uprostred) Makovické so súrodencami Amáliou a Jánom Branislavom. Zdroj – (ne)obyčajné príbehy žien