Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Istý náš pán biskup cestoval cez malú dedinôčku. Niečo predtým zjedol, ale mu „nezapasovalo“, lebo dostal bruchabôľ. Požiadal preto šoféra, aby zastavil pri jednej chalúpke, že si odskočí.
Vošiel veľkou drevenou bránou do dvora a z domu hneď vybehla tetuška v sukniach, čo sa robí, čomu môže vďačiť za návštevu cirkevného kniežaťa.
„Len mi, teta, pekne vás prosím, ukážte, kde máte záchod, ale friško, lebo už dlho nevydržím!“ prosil biskup.
Tetuška sa vydesila.
„Otec biskup, tam nemôžete! Veď my chodíme len do obyčajnej drevenej latríny tuto za maštaľou!“
„To je jedno,“ súril kňaz. „Pôjdem, lebo už nevydržím!“
„Ja vás dnu nemôžem len tak pustiť,“ zdráhala sa ženička. „Musím to tam najprv pripraviť.“
Nedala si povedať, a tak neďaleko hnojnej jamy prešľapujúci biskup bol iba svedkom, ako sa tetuška premáva z domu do záchoda a nazad. Zakaždým čosi niesla pod pazuchou.
Keď nedočkavého do búdky s vyrezaným srdiečkom konečne pustila, onemel. Vedľa diery horeli dve sviečky a nad nimi ovísal zo záclon spravený baldachýn.
Šofér nevyzradil, ale niektorí tvrdia, že po tomto pohľade otec bisku už záchod nepotreboval…
Vyšlo v zbierke Iba tak výber (2010).
Ilustračná fotografia – Pixabay
