Ako rehoľné sestry pomáhajú ružomberským bezdomovcom.
Je chladné decembrové popoludnie. Vonku zľahka sneží, no silný vietor nedopraje vločkám ani na zem dopadnúť. Nemrzne, ale fúka nepríjemný vietor. Ak si neskryjete ruky, po chvíli vás od chladu nepríjemne pália.
Na pustom Námestí Andreja Hlinku sa postupne zjavujú osoby s igelitkami v ruke. Všetci smerujú k zelenému domu uprostred azda najkrajšej z ružomberských ulíc. O chvíľu ich pred dverami postáva sedemnásť. Je krátko po jednej a z čuča v kolujúcej plastovej fľaši rýchlo ubúda. „Dobrý deň, chlapci. Poďte ďalej,“ vraví rehoľná sestra v habite. Otvorí dvere a bez kontroly nechá ľudí vojsť do domu.
Paulina modlitba
Niektorí z návštevníkov výrazne smrdia. Väčšina má na sebe veci, na ktorých vidieť, že v práčke neboli už dosť dlho. Muž v červenej čiapke má na zadku zreteľný mokrý fľak. Možno len sedel v čerstvo padajúcom snehu…
Všetci vedia, kam majú ísť. Vnútri sa zhromaždia okolo menšieho stola, na ktorom je už pripravený veľký hrniec s polievkou a plastové nádoby s lyžičkami. Náhlivo si ich rozoberú. Rehoľná sestra, ktorá sa volá Margita, zatiaľ prináša chlieb a nabáda ich, aby si vzali.
V tom sa znenazdajky zháči. „Pomodlili ste sa?“ Za zreteľne položenou otázkou zostane len veľavravné ticho. Ako keď sa deti boja rodičom priznať, kto otvoril vrecko s cukríkmi. Oči už jedia, myseľ je sústredená na prvý hlt konečne teplého jedla. Väčšina z nich od včerajšieho obeda nič nejedla.
Paula, jediná žena za stolom, po chvíli odpovedá, že modlitba nebola a sama spustí Otčenáš, Zdravas, aj Sláva Otcu. „Ďakujeme ti Bože za tieto štedré dary, ktoré budeme z tvojej milosti požívať…,“ modlí sa Paula. Nikto sa k nej nepridal. No nikto nenabral ani odvahu siahnuť na jedlo, kým modlitba neskončila.
„Nesmiem to takto robiť,“ vyčíta sama sebe sestra Margita. „Oni sú, chúďatá, hladní. Ako môžem chcieť, aby sa modlili, keď som pred nich postavila plný hrniec.“
Chceli by mäso
Rehoľné sestry satmárky, ktorých oficiálny názov znie Kongregácia milosrdných sestier sv. Vincenta – satmárok, pôsobia v Ružomberku už desiatky rokov. Posledných osem deň čo deň kŕmia ružomberských bezdomovcov. „Svätý Vincent slúžil chudobným, chorým, a staral sa aj o vzdelávanie. To bolo jeho poslanie, charizma, a tak to chceme robiť aj my,“ vysvetľuje sestra Margita.
Dnešné menu pozostávalo z polievky so zeleninou, zemiakmi a pečivom. „Každý deň je polievka. A hocikedy dostaneme aj koláč, banán, jablko alebo mandarínku. Ponúknu nás kávou a keď majú, dajú nám aj oblečenie. Dobre varia. Ďakujeme za to Pánu Bohu,“ hovorí Štefan, jeden zo stravníkov.
Koľko je už na ulici však prezradiť nechce. „Jedno s druhým. Stratíte prácu, potom ženu, nemáte peniaze. Do roboty ma nechcú, a keď ma aj vzali, dvesto hodín som odrobil zadarmo a nič mi nevyplatili. Ľuďom neverím,“ rozhovorí sa o pomeroch, ktoré ho dostali na ulicu.
„Niektorí hundrú, chceli by mäso, veď viete, ako to je,“ smeje sa jeho parťák Ľubomír. „V našej situácii si však človek nenavyberá. Povieš mu len buď ticho a jedz! Ak sa ti neľúbi, nechoď sem. Väčšina je ale spokojná. Všetko, čo zostane, si môžeme vziať do pohárov a máme aj na neskôr,“ vysvetľuje Ľubomír.
Padnuté ľudské duše
Satmárky aj v minulosti dávali jedlo tým, ktorí zazvonili pri bráne a prosili o kúsok chleba. „No bolo ich čoraz viac. Tak sme určili pravidlá a presný čas. Niekedy ich príde päť, no dakedy aj dvadsať. Nikdy to ale vopred nevieme, a tak presne nevieme, koľko máme navariť,“ hovorí 64-ročná sestra Margita.
Sestry varia z vlastných zdrojov, väčšinou teplú polievku, ku ktorej priložia pečivo. „Dnes výnimočne bolo aj mäsové rizoto a šalát. Doniesli nám z nejakej kuchyne, že navarili priveľa. Vždy sa potešíme, ale stáva sa to naozaj zriedka,“ hovorí Margita o pomoci verejnosti. Z času na čas sa nájdu aj takí dobrodinci, ktorí do schránky hodia obálku s milodarom „pre bezdomovcov“.
„Niektorí o nás vravia, že sme hlúpe, keď ich kŕmime. Ale sú to predsa ľudské duše. Oni padli, dobrovoľne si to nevybrali, a sami sa nedokážu dostať naspäť. Vždy je tam voľačo, prečo sa to stane, a my to neovplyvníme, hoci mnohí si myslia, že áno. Okrem jedla by však určite potrebovali aj sociálnu, duchovnú a psychologickú pomoc,“ púšťa sa hlbšie do problematiky sestra Margita.
Rehoľným sestrám chodí z času na čas pomáhať aj Ľubomír z Rovne. „Kompletná pomoc bezdomovcom musí prísť od samosprávy. Potrebujú sociálneho pracovníka, odbornú pomoc a riadenú vývarovňu, kde sa dajú podchytiť a potom s nimi systematicky pracovať. V Ružomberku to chýba. Mnohým by sa dalo pomôcť, ale takto nemajú šancu,“ hovorí trochu nahnevane.
„Občas idem v meste na nejakú akciu a dávajú tam klobásy zadarmo. Načo? Ľuďom, ktorým to netreba. Tu sestričky každý deň hľadajú, čo do polievky, aby pomohli niekomu prežiť,“ opisuje Ľubomír svoju skúsenosť.
Pomôžeš mi?
Netreba sa veľa obzerať, aby bolo jasné, že za osudom mnohých stravníkov u milosrdných sestier je alkohol. Zložil aj Drahomíra. „O prácu som prišiel kvôli alkoholu, ale nechcem takto žiť. Pomôžeš mi?“ položí priamu otázku a roztrasenou rukou si utrie nos.
„Tomu, kto chce, vieme vybaviť pobyt u takých dobrodincov ako je farár Kuffa v Žakovciach alebo farár Maslák v Kláštore pod Znievom. Odviezli sme tam už zopár ľudí, ale poslední dvaja to nezvládli a vrátili sa. Tam nemôžu piť, musia dodržiavať režim, pracovať. Mnohí to nezvládnu. Alkohol ich premôže,“ vysvetľuje sestra Margita, aká je nádej pre ľudí ako Drahomír.
„Kedysi sme varili aj pre dôchodcov. Ale začalo ich chodiť toľko, že sme to nezvládali. Viete, nás je len zopár. V komunite sa musíme starať o staršie sestry, mladšie zasa učia. Navariť pre všetkých nie je jednoduché. Sme staré, nemáme toľko síl. Naša kuchárka odloží palicu a opiera sa o šporák, a tak varí,“ odpovedá sestra Margita na otázku, dokedy to chcú takto robiť.
Drahomír zatiaľ zaspal. Nedostal odpoveď na svoju otázku, a tak čaká.
Neumýval sa už dávno, je špinavý a na prvý pohľad odpudzuje. Pri dlhšom pohľade do jeho vlhkých očí vidieť, že trpí. Má okolo štyridsať, zomrela mu mama aj brat. Nevlastný otec predal dom a jemu nič nevyplatil.
„Pijem, ale chcem prestať. Tri roky som bez práce. Nik ma nechce zamestnať. Ak môžem, žobrem, ale ja nechcem takto byť,“ postaví sa a odchádza k soche svätého Vincenta, ktorá je na chodbe. Pobozká ju, zdvihne dva prsty na znak sľubu a pozrie sa hore – do nebies. Potom obráti pohľad na mňa a opäť sa spýta: „Pomôžeš mi?“
Fotografie – autor.