Cesta zarúbaná. Ku jazierku pod Novou Hoľou sa už tak ľahko nedostanete

Cvendžiace kosy donovalských lazníkov tu zmĺkli v minulom tisícročí. Ostali spomienky na ich prastarých a starých otcov a mamy. Mistríky či Mišúty kde brali svoje deti na hrabačky ku kopám sena. Stávali už o tretej ráno aby nakosili, seno starostlivo zakryli pred dažďom a doviezli ho na vozoch do senníkov a stajní, aby ním nakŕmili dobytok. Ten im dával mlieko, maslo, tvaroh, a to ostatné, čo pre život potrebovali. Za prácou dochádzali ďaleko a do iných krajín na okolí.

Kedysi to bolo tak. Ešte donedávna v prvej polovici desaťročia tretieho milénia bolo možné pokochať sa nádherami toho kraja na rozhraní Veľkej Fatry a Nízkych Tatier. Prejsť sa ku jazierku prameniacemu pod Novou hoľou, kde príroda dovolila tvoriť v ňom zelené lekná, ísť ďalej niekoľko metrov a mať pred sebou hrdo sa týčiacu Prašivú s Veľkou Chochuľou (1753 m n.v.) nad Korytnicou. 

 Zvláštne reminescencie i na ich „pleso“, ktoré tak volali. To vzniklo topením sa snehov v údolí po Magurou a hlbšie  pod hrebeňom Novej hole. Trvalo tam až do neskorého leta či jesene kým nevyschlo. Každoročný prírodný úkaz na dĺžke asi 120 metrov (podľa množstva snehových zrážok) s nedefinovanou rozdielnou šírkou asi 20 metrov dovoľujú vidieť už len fotografie z rokov 60-tych, čo zostali po rodičoch. Tam kdesi pri „Žrnovke“ či Žarnovke, ktorou zídete dnes na hlavnú cestu 1. triedy vzdialenú 600 metrov od rozhrania dopravnej tabule, kde míňate okres banskobystrický.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Dnes je to ťažšie, majetnejší reálno-kapitalistického západoslovenského sveta a aj tí s vlastnou hlavou, ktorí by si kúpili ešte aj médiá, si vytvorili svoj vnútorný a vonkajší donovalský svet. Už pred niekoľkými rokmi malým odbočením od asfaltovej cesty, vás kde tu nevdojak upozornil nahratý hlas tlampača, ktorý ste ukrytý nevideli – „opustite tento priestor, je to súkromný pozemok”….

Ísť vyššie smerom ku Novej Holi cestou vedúcou k bývalému hotelu Donovaly (dnes zariadenie pre penzistov) a ďalej smerom približne k šesťárovému jazierku s leknami, sa môže stať cestou zarúbanou. 

Ocitnete sa opäť v priestore, kde sa zase zosúkromnilo, a môže vás odtiaľ nič netušiac niekto osloviť, (prinajhoršom aj slušne vyhnať, aj keď ste tu už dve desaťročia a dávno pred ním boli a žili tu i vaši starí rodičia) že tu nemáte čo robiť, tak si pomyslíte aj na to jazierko, ktoré si tam určite bohatší človek kúpil, pristavil naň malé mólo a zapravil starú cestu. 

A môže Vás napadnúť aj myšlienka slovenskej ústavy z roku 1992, jej prvej hlavy článku 3, kde sa hovorí o nerastnom bohatstve, vodách, prírodných zdrojoch, ktoré sú vo vlastníctve Slovenskej republiky.

Jasné a zrozumiteľné, po rokoch však na Donovaloch v čase stavebného boomu, moci peňazí (a aj v dobe nedávnej – vyhraj voľby a môžeš všetko) „a nikdy inak“ – keď tu už padla na poslednom zhromaždení Pasienkovej spoločnosti od jednej staršej panej otázka – „ a majú Donovaly svojho architekta?“, s odpoveďou neprichádzajúcou, – je to skutočne tak. 

Ktosi povedal, že o pár rokov Donovalmi už len prejdete štátnou cestou, a na miesta ako vrch Zvolen, Nová Hoľa, či ďalšie, ktoré ste z detských čias poznali, sa starými voľnými cestičkami a prťami nedostanete. Váš priestor slobodne existovať na piatich donovalských osadách bez toho, aby sa niekto na Vás pozeral krivým pohľadom „zosúkromniteľa“ sa obmedzuje. 

A nakoniec môžete sa nechtiac v snahe pozrieť si svoje staré miesta, kde ste kedysi chodili na huby, či čučoriedky dostať do väzenia labyrintu plotov odkiaľ sa ťažšie vychádza.  

Za všetko sa dnes na Donovaloch platí, (aj za odpad ktorý neprodukujete) veď v čase vzniku a tlaku finančníkov vyberať od obyvateľstva rôzne dane a dokonca vymáhať aj sankcie za predpísané a neuskutočnené plánované zisky podnikateľa, nám tu na Slovensku zostala ešte jedna neplatená daň.  

Daň za vzduch a ten donovalský. Len dúfajme, že takú daň si žiadne ďalšie slovenské ministerstvo financií nevymyslí.

Zaujímam sa o Ružomberok a spoločnosť okolo nás.