Hoci terajšie teploty nabádajú tisnúť sa ku zdroju tepla, zahriať sa tekutinami či poctivým navrstvením hrubších textílií, my vás prenesieme do obdobia, kedy Ružomberčania zhadzovali odev len na nevyhnutné minimum.
Obyvatelia bytoviek pri Kuskovej vile mali v letných mesiacoch o program často postarané. Stačilo si zbaliť deku, plavky a za symbolické vstupné sa vydať do neďalekého kúpaliska.
„Schádzali sme sa tam celé rodiny z bytoviek. Ako deti sme sa medzi sebou poznali a bolo nám veselo,“ oprašuje spomienky ešte svojho „štvorročného ja“ pani Blažena Bošáková, ktorú rodičia brávali na kúpalisko vtedy, keď mali v práci voľno. Pobyt pri vode svojim potomkom spríjemnili prineseným jedlom a zákuskami.
Kúpalisko stálo pri objekte, ktorý neskôr slúžil ako Dom pionierov a mládeže. Kto má pri lokalizácii bazénovej plochy stále otázniky v hlave, tomu pomôže ďalší orientačný bod – most v smere na Dolný Kubín, ktorý v priestore neskôr pribudol. Ako zachytáva dobová fotografia, kúpajúci sa pod mostom mali zhora neraz publikum.
Spriaznené rodinky zavše v nedele chodievali cez trať k Váhu, zvykli sa vybrať aj na výlety mimo mesta, starou korytnickou železnicou do Korytnice.
„Boli to krásne roky a moje najkrajšie spomienky,“ hovorí dnes už 74-ročná pani Bošáková, protagonistka úvodného príbehu.
Šťastné zážitky ostali zachytené na fotografiách a v pamäti, súčasnosť už núka iný pohľad. Kúpalisko bolo v prevádzke od povojnových rokov až do začiatku obdobia, kedy socializmus s ľudskou tvárou opäť zvraštil svoje črty a nastal normalizačný proces. Rovnako v 70. rokoch zmizla aj stará železnička, z ktorej ostalo už iba torzo.
Minulosťou však nie sú len stavby, ale podľa pamätníčky aj kvalita susedských vzťahov. „Taká súdržnosť už medzi rodinami nie je,“ delí sa o svoj postreh pani Bošáková.
Aj to, čo ostalo, nepôsobí práve lichotivo. Budova domu pionierov, v ktorej ešte stihlo sídliť centrum voľného času, postupne chátra a v nehostinnom prostredí sa schádzajú pochybné indivíduá. A nadjazd na Dolný Kubín je skôr známy ako nehodový úsek, z ktorého sa zrútilo už niekoľko áut.
Prvé kúpalisko zrušili, ľudí pohoršovali plavky na verejnosti
To sme hovorili o verejnom kúpalisku, ktoré bolo v meste v poradí druhé. Úplne „premiérové“ fungovalo omnoho dávnejšie. V časoch, kam už nesiaha ani pamäť generácie so striebrom vo vlasoch. No o kúpalisku z počiatkov minulého storočia čo-to napovie aspoň archív, resp. človek v odbore vzdelaný.
„Podľa dobových záznamov bolo najstaršie verejné kúpalisko v Ružomberku pri mestských kúpeľoch na Riadku. Zriadil ho významný ružomberský staviteľ a podnikateľ Ján Kroner,“ spresňuje historik Karol Dzuriak, ktorý pôsobí v Liptovskom múzeu v Ružomberku.
Staré mestské kúpele v podobe vilky so stredovou vežičkou sa nachádzali na konci bloku.
Samotné kúpalisko z obdobia rakúsko-uhorskej monarchie však nemalo dlhé trvanie. A otázku „Prečo?“ sčasti zodpovie dobový kontext. Síce už neboli časy, kedy sa za nepatričné považovalo už len odhalenie malej plochy tela, napríklad takého ženského členku. No pobehovanie v plavkách na verejnosti predsa len vzbudzovalo pohoršujúce pohľady.
„Proti kúpalisku sa postavil najmä Andrej Hlinka, vzhľadom na konzervatívnejší štýl života Ružomberčanov, ktorí ešte na začiatku storočia neboli pripravení na novoty v podobe ľudí kúpajúcich sa verejne. Toto kúpalisko v podstate zaniklo,“ približuje historik príčinu zániku prvého mestského kúpaliska v Ružomberku.
Budova susediacich verejných kúpeľov sa prakticky zachovala až do konca 70. rokov. „Tento objekt bol posledným pamätníkom na najstaršie obdobia kúpania sa pod holým nebom, resp. na tradíciu ružomberského kúpeľníctva,“ sumarizuje Dzuriak.
Ďalšie pokusy o mestskú plaváreň
V 30. rokoch sa o vybudovaní mestskej plavárne alebo verejného kúpaliska uvažovalo opäť. „Tam bol pomerne iniciatívny, pokiaľ išlo o nápady, ružomberský rodák Anton Hajdóci, ktorý pôsobil v Trnave ako profesor telovýchovy,“ približuje historik Dzuriak ďalšiu osobnosť usilujúcu sa rozšíriť portfólium vodných plôch vhodných na plávanie.
Do úvahy prichádzali dve možnosti. Profesor pri nich vychádzal z overených miest, kde sa už ľudia zvykli kúpať.
„Uvažovalo sa napríklad o priestore Kňažky, ktorú Ružomberčania s obľubou využívali na kúpanie v prírode,“ hovorí Dzuriak s tým, že šlo o prírodné pobrežie Váhu. Voľné menšie trávnaté plochy, miestami prerastené krami, miestnym slúžili na prirodzenú pririečnu rekreáciu.
Čvachtanie sa vo Váhu postupne stopla priemyselná expanzia. „Kňažku na kúpanie využívali až do konca 60. a začiatku 70. rokov, pokým sa východným smerom nerozrástli celulózky a papierne,“ ozrejmuje historik.
Druhou možnosťou bol splav vodnej zdrže za starou papierňou, ktorý miestni ľudovo nazývali kúpalisko Na Klade. To tiež fungovalo ako neoficiálne prírodné kúpalisko.
Snahy o zriadenie mestského kúpaliska, resp. plavárne, sa napokon dostali do cieľovej rovinky až o ďalšie tri desaťročia neskôr.
Vzniklo už spomínané kúpalisko pod nadjazdom na Dolný Kubín, ktorému neskôr začala konkurovať mestská plaváreň na Bystrickej, sprevádzkovaná koncom 60. rokov ako súčasť nového odborného učilišťa. K dispozícii tak bol 25 metrov dlhý a 10 metrov široký bazén so štyrmi plaveckými pruhmi. Dopoludňajšie hodiny boli vyhradené pre plavecké výcviky školopovinných, popoludní mohla prísť aj širšia verejnosť.
Na Malino Brdô balili okrem lyží aj plavky
„Po roku 1960 pribudla ďalšia atraktívna vodná plocha, ktorá súvisí s výstavbou nových zariadení cestovného ruchu, ktoré najmä okolo roku 1968 prežívali v Ružomberku veľký rozkvet, aj z hľadiska koncepcií, myšlienok a entuziazmu,“ datuje Dzuriak vznik vodnej nádrže v Hrabove. Popri rekreačnej funkcii plnila aj priemyselnú.
„Ružomberčania radi chodievali v 70. rokov aj na neďalekú Bystričku za Kraľovany, kde sa kúpali v Orave. Samozrejme, možností na kúpanie, či už vo Váhu alebo Revúcej hore, na Bielom Potoku, bolo v bezprostrednej blízkosti mesta viac. K prírodným kúpaliskám by sa dala tiež priradiť aj Čutkovská vodná nádrž. V druhej polovici 70. rokov pribudla síce vzdialenejšia, ale pre Ružomberčanov i tak atraktívna Liptovská Mara,“ vyratúva historik ďalšie možnosti na kúpanie v prírode.
Pri mapovaní miest, kde si Ružomberčania mohli zaplávať, sa zastavíme aj neďaleko svahov Malina Brda. Do strediska sa v minulosti vchádzalo nielen s lyžami, do batohov sa v letných mesiacoch balili aj plavky, deti si vzali rukávniky či plávacie koleso. A realizovali sa v bazéne pred horským hotelom Malina, ktorý tento rok oslávil 60-tku.
Plechový bazén, namaľovaný na bielomodro, využívali najmä miestni chatári z neďalekých zrubov, púšťa nás do svojich spomienok Ružomberčan, ktorý tam zvykol chodievať ešte v 90. rokoch. Do bazénu precupkali po betónových dlaždiciach, vystúpili po schodíkoch za sprievodu dunivého zvuku, a vrhli sa do vody, kde im do nosa udrel typicky páchnuci chlór.
Viac ako pach mu však prekážala teplota vody. Hoci slnko pražilo, voda ostávala aj naďalej spoľahlivo studená. O to sa postarala nadmorská výška. Preto preferoval, keď sa bazén naplnil vodou, ale v jej tuhom skupenstve. „V zime bazén zapadol snehom. Ako deti sme radšej skákali do snehu než do vody,“ spomína obľúbenejšiu alternatívnu aktivitu rodák, ktorý k bazénu chodieval ešte ako sedemročný chlapec.
Dnes by sme už priestor na kúpanie hľadali márne. Hotel s priľahlým okolím prešiel rekonštrukciou i zmenou vlastníkov, časom už nevyužívaný bazén zasypali a na jeho mieste vybudovali tenisové kurty.
Titulná fotografia: Záber bývalého kúpaliska pod mostom na Dolný Kubín. Foto: Archív Ladislav Ivan)
