Lívia Šimčeková z Liptovských Sliačov strávila ako dobrovoľníčka tri mesiace v Etiópii. Popri výučbe angličtiny spoznala miestne zvyky, jedlá, aj tradičný kávový ceremoniál.
Etiópsku misiu Lívia absolvovala spolu s ďalším mladým slovenským dobrovoľníkom a ich pobyt finančne podporil SlovakAid. Postupne sa vystriedali na troch miestach – v Maychew, Mek´ele a Alitene. Bývali u rehoľných sestier vincentiek, s ktorými dlhoročne spolupracuje organizácia eRko prostredníctvom koledníckej akcie Dobrá novina.
Systém vyučovania bol dobrovoľný, hodín sa zúčastňovali len deti, ktoré chceli. Niekedy sa ich ukázalo viac, inokedy menej. Hodiny prebiehali zábavnou formou – učili sa pesničky alebo hrali hry. Deťom predviedla aj slovenské tance, rozprávali sa o našich zvykoch a porovnávali ich s tými svojimi.
Keď sa na konci pobytu vrátili do prvého pôsobiska, deti ju obkolesili a ukázali všetko, čo ich naučila. Pamätali si skákanie cez gumu aj odzemok. „Najviac ma však dostalo, keď mi zarecitovali ,cukor, káva, limonáda, čaj, rum, bum!´,“ spomína 24-ročná Lívia na dojímavý zážitok.
Na váhu sa pýtajú celkom spontánne
Raz sa stalo, že výučbu museli vynechať, pretože prišla silná búrka, ktorá strhla strechu z jednoduchého príbytku a zapríčinila výpadok elektriny.
„Keďže sme boli v nadmorskej výške dvetisíc metrov, bolo to naozaj intenzívne a vždy som mala pocit, akoby mi hrom udrel priamo pri uchu. Merať cestu na vyučovanie počas takéhoto nečasu by bolo nebezpečné,“ vysvetľuje Lívia.
Do školy totiž chodievali peši, nakoľko chceli byť v pravidelnom kontakte s miestnym obyvateľstvom, ktoré si ich získalo svojou bezprostrednosťou a úprimnosťou.
Skákanie gumy je obľúbené nielen na Slovensku, ale aj v Etiópii. Žiačky zo školy v Maychew počas prestávky. Foto – Lívia Šimčeková
V oblastiach, ktoré Lívia navštívila je napríklad celkom bežné pýtať sa na to, koľko človek váži. „Na uliciach mali dokonca osobné váhy, ktoré pípali ako tamagoči, aby si ich ľudia všimli a odvážili sa, samozrejme, nie zadarmo,“ rozpráva Lívia o netypickej pouličnej službe. Pri váhe sa naviac nachádzal čistič topánok a predávali sa aj konáriky na žutie, ktoré nahrádzali zubnú pastu a kefku.
Lívia dostala v súvislosti s váhou aj netradičný kompliment. „Jeden chlapec celkom otvorene zahlásil, že moje lýtko je ako obe jeho lýtka dohromady,“ prezrádza a vzápätí objasňuje, že Etiópčania majú tieto partie zväčša neuveriteľne štíhle.
Čerstvá absolventka vysokoškolského štúdia žurnalistiky sa pred pobytom obávala, že bude musieť žiť o chlebe a vode. „Myslela som, že schudnem, no nestalo sa tak ani v Afrike,“ smeje sa. Síce si nemôže sťažovať na nedostatok potravy, ale tradičné štipľavé jedlá jej žalúdku veľmi neprospievali.
Na stole však nechýbalo ani pečivo, arašidové maslo či dvojfarebná nutela, rehoľné sestry zabezpečili všetko, čo mohli. Keď Lívia povedala, že má rada škoricu, jedna z nich ju hľadala po celom trhu a nakoniec zaobstarala polkilové vrecko.
Lívia sa strachovala aj kvôli miestnym mužom, pretože vedela, že belošky, a zvlášť tie plavovlasé, sú pre nich neprehliadnuteľné. Síce ich pozornosti neunikla a na uliciach na ňu zízali a pokrikovali, no nestalo sa, že by bol niektorý z nich násilnícky.
Z rozprávania kamarátok dobrovoľníčok usúdila, že na dennom poriadku budú aj žiadosti o ruku a náramne sa tešila, ako ich bude odmietať, no nakoniec žiadnu nedostala. Vždy ju totiž sprevádzal kolega, ktorého miestni považovali za jej priateľa.
Namiesto peňazí chcel slovník
Tak, ako máme skreslené predstavy o Afričanoch my, majú ich aj oni o nás. „Sme pre nich chodiace banky, aj deti na ulici bežne pýtajú peniaze. Veľmi sa tam ujala profesia sprievodcu, ktorý si za drobnú službu vypýta od turistov nemalú sumu. Pamätihodnosti si miestni môžu pozrieť zadarmo alebo zaplatia oveľa menej, od cudzincov pýtajú nekresťanské peniaze,“ približuje Lívia diskriminačné praktiky.
„Nemali by očakávať, že keď k nim zavíta beloch, automaticky ich zachráni. Pomôcť si musia sami. My im môžeme ukázať, ako sa čo robí, posunúť im naše skúsenosti, ktoré im chýbajú. Ak len prídeš, dáš im peniaze alebo niečo urobíš namiesto nich, obvykle si to nevážia a nemá to veľkú trvácnosť,“ objasňuje, aký spôsob pomoci je v tomto prípade najefektívnejší.
Žiaci z Mekelle počas rozlúčky, dobrovoľníci dostali tradičný odev. Foto – Lívia Šimčeková
Jeden zo sprievodcov však na ňu urobil veľký dojem. Bol to malý chlapec, študent, ktorý hovoril lámanou angličtinou. Keď sa na konci prehliadky s kolegom dohadovali, koľko peňazí mu dajú, rýchlo sa ohradil, že by uprednostnil slovník, oblečenie alebo jedlo.
„Stalo sa nám, že nás ľudia vysmiali, lebo ponúkané peniaze sa im málili, preto som pri jeho slovách skoro odpadla,“ priznáva mladá dobrovoľníčka. „Kúpili sme mu anglicko-amharský slovník, ktorému sa veľmi potešil, a pozvali sme ho aj na raňajky. Mala som pocit, akoby som kŕmila adoptívneho syna, bol veľmi vďačný. Ešte aj s tou trochou praženice sa chcel podeliť,“ dodáva.
Chlapec ju následne pozval na kávový ceremoniál k starej mame, čo sa považuje za veľkú česť. Ide o spoločné stretnutie rodiny, priateľov a známych, pri ktorom sa pije čerstvo upražená káva a zajedá sa pukancami.
V Etiópii sú obľúbené aj silné čaje. Jedno vrecko si zvykne lúhovať aj viacero ľudí – posúvajú si ho z jedného pohára do druhého. Líviu pobavilo, keď miestnym ponúkli slovenský čaj, a než sa nazdali, vrecúško kolovalo, pričom voda v pohároch sa ani nestihla zafarbiť.
Lívia konštatuje, že väčšina Etiópčanov žije konkrétnym dňom, nemyslia na budúcnosť a neponáhľajú sa, čo má svoje výhody aj nevýhody. Pohľad na chudobu a biedu ju naučil nerobiť si veľkú hlavu z malých problémov.
„V Afrike som pochopila, že to, čo mám, nie je samozrejmosť. Získala som pokoj, radosť a pocit, že nepotrebujem toľko vecí, koľko mám. Podobnú skúsenosť odporúčam zažiť každému,“ zhŕňa mladá Sliačanka získanú životnú skúsenosť.
Titulná fotografia – Dobrovoľníčka Lívia so žiakmi z Bethelihem school Maychew. Na hodine angličtiny sa deti naučili aj rozdiely medzi Slovenskom a Etiópiou. Foto – Lívia Šimčeková