Obrazy maľuje na svoj obraz

Zrak Mony Lisy zastiera nasprejované logo známej značky, cez jej portrét prechádzajú grafity, spoločnosť jej robia postavičky Homer a Ned Flenders z animovaného seriálu Simpsonovci. Na diele Leonarda Da Vinciho sa nevyriadili vandali, ale umelkyňa Zuzana Mrvová vo svojom ateliéri.

Kombinácia klasiky a moderného umenia je jej tvorbe sebevlastná. Na plátno už preniesla i pouličné umenie a aj do takej krajinkárskej scenérie Liptovskej Mary dokáže prepašovať netradičné prvky. Napríklad zlatú farbu s puncom luxusu.   

Výtvory maliarky z Liptovských Sliačov zdobia príbytky naprieč Slovenskom i v Čechách, sériu obrazov namaľovala pre hotel na Liptove, na Instagrame má medzičasom početnú komunitku, ktorá sleduje jej tvorbu. A to všetko vďaka jednému radikálnemu rozhodnutiu spred vyše roka. 

Zo dňa na deň odišla

Zuzana pracovala ako grafička v odevnej spoločnosti. Po siedmich rokoch dala zo dňa na deň výpoveď. Bez akéhokoľvek záložného plánu. 

„Jedného dňa som sa zobudila s pocitom, že končím. Pristihla som sa pri tom, že do práce už chodím mechanicky, potrebovala som vystúpiť z opakujúceho sa cyklu a vyskúšať niečo nové,“ hovorí Zuzana, ktorá sa so smiechom „samotituluje“ ako expert na skratové rozhodnutia. 

Konkrétne toto však vypálilo dobre a vydláždilo jej cestu k súčasnému živobytiu.

Kamarátka ju raz požiadala, či by jej nenamaľovala obraz do nového bytu. Za celé tie roky nedržala v ruke štetce, ale keďže to mal byť abstrakt, súhlasila. Výsledok sa páčil autorke aj novej majiteľke, Zuzana si preto svoj comeback k maľovaniu zdokumentovala aj na svoj Instagram. 

Kde zožal úspech. K plátnu sa čoskoro postavila opäť, začali sa ozývať ďalší kamaráti, ktorí mali záujem o namaľovanie obrazu. A postupne si jej výtvory nachádzali publikum aj mimo okruh známych. 

 „Začalo sa to rozširovať, vzápätí ma oslovovali aj cudzí ľudia. Povedala som si, že by som skúsila maľovať na objednávku,“ približuje Zuzana okolnosti spred roka, vďaka ktorým sa maľovaniu venuje na plný úväzok. 

Popri sociálnych sieťach má najlepší marketing práve v domovoch predchádzajúcich klientov. „Keď má niekto môj obraz zavesený, príde návšteva, uvidí ho a začne sa vypytovať, odkiaľ ho majú,“ vraví s tým, ako sa ľudia dozvedajú o jej tvorbe aj týmto ústnym podaním. 

Inšpirácia popartom a graffitmi 

A čo si vlastne ľudia dávajú namaľovať? „Ľudia si ma zaškatuľkovali asi ako portrétistu, často dostávam objednávky na známe osobnosti, rodinné portréty, príležitostne abstrakt,“ špecifikuje 28-ročná maliarka ktorá zvečnila notoricky známu Marilyn Monroe, Audrey Hebpurn, Krstného otca či Jamesa Deana. Spod jej štetcov vzišiel aj „The Rock,“ Beyonce či Steve Jobs. 

Nie sú to však obyčajné portréty. Zuzanine obrazy majú viditeľný, rozpoznateľný rukopis. Ak by sme sa ho pokúsili vystihnúť, laicky by sme mohli povedať, že ide o kombináciu klasického a moderného, pouličného umenia. Je farebné, svojské, veselé. Ako aj ona sama. 

„Vždy sa mi páčilo vandalské umenie. Napríklad taký Basquiat, ktorý je považovaný za prvého streetartového umelca. Robil mazanice, písal odkazy, ale prišiel s niečím úplne novým. Výrazne ma ovplyvnil aj Banksy a jeho graffity,“ približuje mladá umelkyňa svoje vzory. 

A tretí by sme pri pohľade na jej tvorbu mohli identifikovať aj my. Portréty významných osobností ruka v ruke s farebnosťou evokujú inšpiráciu „otcom pop artu“, Andym Warholom. Práve z nich si vzala to svoje a zakomponovala do svojich dielok. 

Je preto rada, keď sú klienti otvorení tomu, aby zákazku spravila svojím štýlom. A aby tak obraz mohla spraviť „na svoj obraz“. „Snažím sa to presadzovať aj pri rodinných portrétoch. Chcela by som byť vnímaná ako umelec, nie len ako nástroj, čo urobí obraz podľa presných predpisov.“ 

Hojdačková práca 

Zákazkové maľovanie ju živí. I keď hovorí, že práca je to hojdačková. Počet objednávok sa mesačne líši, spomína aj jednu vyhrotenú. „Za jeden mesiac som mala 20 obrazov. Povedala som si, že to nebude také strašné, jeden obraz vychádzal na jeden a pol dňa, ak by som potiahla viac hodín,“ vraví s tým, že takýto extrém sa už neopakoval. 

No práca na voľnej nohe jej vyhovuje, harmonogram má vo svojich rukách. Povolania, v ktorých je pracovnou náplňou kreativita, by podľa nej nemali mať fixne stanovený pracovný čas. Tvorivý proces a múza si totiž hodinu nevyberá. 

„Som zástanca názoru, že kreatívne povolania by mali mať flexibilnú pracovnú dobu. Keď mám toho veľa, som schopná pracovať aj 16 hodín denne. Takisto sú dni, kedy nemaľujem vôbec. Som typ človeka, čo si rád prácu organizuje sám podľa svojho systému,“ hovorí Zuzana s tým, že ona sama je výkonnejšia populudní a neraz vo svojom ateliéri trávi čas do noci. 

A takisto nie vždy sa dá v určenú hodinu podať očakávaný výkon. „Na obraze sa odráža môj aktuálny stav. Keď sa necítim dobre, fyzicky napríklad, obraz vyzerá divne. Raz som maľovala obraz počas toho, ako ma strašne bolel zub, a jeho výslednú podobu som sa aj bála odovzdať,“ hovorí so smiechom. 

Objednávky zároveň prijíma tak, aby popri nich stíhala aj vlastnú tvorbu. „V budúcnosti by som sa vo vlastnej tvorbe chcela naďalej uberať graffitovým a popartovým štýlom. A posunúť to ešte na vyšší level, napríklad aj so sprejmi,“ vraví mladá maliarka, ktorá má v pláne svoje diela aj vystavovať. 

Chce to talent. Ale len ten do galérie nestačí 

Vzťah s krelesním nadviazala v detstve. „Už ako dieťa som veľmi rada kreslila a vynikala v tom,“ opäť zapĺňa redakciu svojím smiechom. „Nebola som ten typ detí, čo športujú, hrajú sa s loptou a skáču do piesku, toto mi nikdy nešlo. Ale kreslenie máme v sebe aj so sestrou po otcovi,“ vraví Zuzana, ktoré navštevovala „zušku“, vychodila ŠUV a pokračovala aj na vysokej škole. Po roku však odišla. Predpísané zadania ju zväzovali, nemohla sa venovať tomu, čomu chcela. 

„Zo školy som odchádzala s tým, že už nikdy nebudem maľovať,“ smeje sa spätne pri spomienke na svoju prognózu. Zároveň si však uvedomuje, že dokončenie univerzity by jej pomohlo. „Pokiaľ nie si akademický maliar, na Slovensku je tvoja šanca dostať sa do galérie takmer nulová. Toto je obrovský rozdiel so zahraničím, kde hocikto z ulice začne maľovať na chodníku, niekto si ho všimne a zavolá do galérie,“ oboznamuje nás.   

Zákazkovým maliarom podľa nej zväčša vytýkajú komerčnosť. Teda tvorbu niečoho, čo sa páči väčšine, zatiaľ čo akademická obec je zameraná skôr nezávisle, dodáva.

Filozofujeme, či musí byť pri tvorbe v nevyhnutnej výbave aj nadanie. „Technika maľovania sa nepochybne dá zvládnuť. Ale kreativitu nemáš šancu sa naučiť. Obraz tak môže byť dobrý po technickej stránke, ale bude mu chýbať hĺbka. Nezaujme,“ načína myšlienku mladá tvorkyňa, podľa ktorej je dôležité, aby bol obraz zapamätateľný a aby niečím upútal. Prvkom či kombináciou farieb. „Inak sa naň pozrieš, otočíš sa a už aj zabudneš, ako vyzeral.“ 

Práve vďaka svojim vrodeným vlohám vedela nabehnúť na maľovanie aj po sedemročnej prestávke. Uznáva, že pauza sa prejavila. „Musíš to mať v sebe, s tým sa narodíš. Aj keby som 30 rokov nemaľovala a začnem, budem to vedieť. Samozrejme, prestávka uškodí, strácaš zručnosti. Ale ak sa maľbe začneš intenzívne venovať, opäť sa do toho dostaneš,“ hovorí Zuzana. 

Únik z reality 

Pandémia koronavírusu poznačila umelcov i ľudí pracujúcich v kultúre. Mnohí prišli o príjem, pričom časť našej populácie ich neváhala poslať za pokladničný pás. Vraj nech robia poriadnu robotu. 

S podceňovaním kultúrneho odvetvia sa stretáva aj Zuzana. „Slobodné povolania ľudia nepovažujú za plnohodnotné zamestnanie. Často sa stretávam s názorom, že to, čomu sa venujem, je len hobby.“ 

Podľa mladej umelkyne je celkovo problémom, že naša spoločnosť si kultúru neváži. „Slováci sa k umeniu nestavajú tak, že ním vytvárajú nejaké kultúrne hodnoty. Pritom umenie je dlhodobá hodnota, nerobíme ho na jeden deň. Ešte za 50 rokov bude obraz niekde visieť,“ vysvetľuje význam umenia ako takého. 

Túto mentalitu však chápe v širších súvislostiach. Rezort kultúry nie je práve ten, o ktorý sa naši politici bijú. „Ani vláda a jej predstavitelia sa nezameriavajú na kultúru tak, ako by sa mali. Nevznikajú podporné projekty pre kultúru v takej miere ako pre iné oblasti,“ delí sa o svoj pohľad Zuzana.  

Zároveň má skúsenosť, ktorá dokazuje, že predsa len nad našincami nemusíme úplne zalamovať ruky. S maľovaním naplno začala vlani v marci, tesne predtým, než u nás prepukla prvá vlna pandémie. Pochybovala, že ľudia budú míňať peniaze na obrazy. Ale jej tvorba mala ohlas, objednávky pribúdali. Nazdáva sa, že možno práve umenie ľuďom ponúka únik z reality. A preto by ho mali radi aj doma na očiach. „Možno práve o to viac v tomto období,“ hovorí Zuzana, pre ktorú je spokojný zákazník najlepšou odmenou. „Keď vidím, že sa im obraz naozaj páči a nepoďakujú len zo slušnosti. Ale posielajú aj fotky, ako si ho doma zavesili,“ spomína potešujúcu spätnú väzbu. 

Obavy z dopadov koronakrízy stále má. „Keďže niektorí nemajú ani na nájom a potraviny, obraz bude to posledné, čo ich bude zaujímať. Ale zatiaľ nechcem riešiť tieto problémy, pokiaľ nenastanú,“ zaujíma k situácii pragmatický postoj umelkyňa, ktorá chce v budúcnosti popri originál maľovaných obrazoch robiť aj cenovo dostupnejšie výtlačky svojich diel. 

Článok bol publikovaný v marcovom čísle RK Magazínu