Jubilujúci predseda Fotoklubu RK 1924 vystavuje v synagóge svoju tvorbu.
Streda poobedie, krátko pred druhou. Slnko sa ešte pripomína a zvlieka z ľudí zvršky. Kráčam k synagóge, pred ktorou už postáva starší pán. Na pohľad milý a skromný. Pýta sa ma, či tiež čakám na otvorenie výstavy. Prikyvujem. Okrem toho vyčkávam aj na jej autora, Štefana Iža, s ktorým sme si telefonicky dohodli stretnutie.
Novinárske ponaučenie. Podobizeň respondenta, ktorého poriadne nepoznáte, si pred rozhovorom aspoň vygooglite. Fotograf Ižo stál po celý čas po mojej pravici.
Koncom septembra sa konala vernisáž Ižovej výstavy Cesta životom. Podujatie s náležitým programom vzniklo pri príležitosti jeho 70. narodenín.
My sme sa na výstavu vybrali pozrieť neskôr, v komornejšej atmosfére za sprievodu samotného autora.
Krajinky aj mučidlá
Fotografie vyberal a inštaloval spolu s kurátorom výstavy, výtvarníkom Pavlom Ruskom. Výber prebiehal dvojfázovo; najskôr triedili z kopy fotografií, ktorá siahala – ako rukou naznačil – temer do výšky kolien. Zo zvyšku selektovali ďalej. „Chceli sme dodržať viaceré oblasti tém, aj profil mojich záujmov. Aby výstava ukázala o autorovi to, čo treba,“ vysvetľuje na margo výberu.
Vyvolenými sa stalo 80 fotografií. Ide o rôznorodú fotozmes. Ižovi pózovali ľudia, príroda, ale tiež budovy a objekty. Zachytil pohyb, aj statickú krásu. Návštevníci si tak môžu pozrieť krajinky, portréty či reportážne zábery.
Na začiatku sú vystavené foto z jeho počiatočnej tvorby, staré približne 40 rokov.
Ticho, narušované klopkajúcou obuvou po dlažbe, vypĺňame rozhovorom. K niektorým fotografiám zavše švihne aj nečakanú poznámku. „Toto je napríklad vec, ktorá výtvarne veľmi dobre vyzerá, ale keď si človek uvedomí, že to boli mučidlá ľudí, tak ho prejde všetka chuť,“ so smiechom poznamenáva k zvečnenému mučiacemu nástroju.
Fotenie ako náhrada
Okolo fotenia sa motal už na základnej škole. No sám vraví, že išlo len o vzplanutia.
„Najskôr som mal iné hobby. To sa však pokazilo, tak som si hľadal kompenzáciu, asi ako každý závislák,“ hovorí o svojich počiatkoch.
Holdoval športovým lietadlám, ale kvôli zdravotným problémom musel koníček nahradiť. „Začalo to rodinnými fotkami s aparátom, čo mi dal svokor. Postupne ma to začalo čím ďalej, tým viac ťahať. A už sa nedalo prestať,“ pokračuje.
Neskôr jeho hobby prerástlo do profesie. Stal sa členom Fotoklubu RK 1924, ktorému je od roku 1997 aj predsedom. Viedol ateliéry v Ružomberku aj Dolnom Kubíne.
Vo svojej tvorbe má široký záber, najradšej však robí reportáže. Pri krajinkárskych fotkách totiž treba čakať na vhodné počasie alebo svetlo. Fotografa to brzdí, lebo sa musí podriadiť viacerým faktorom, aby dostal výsledok, ktorý chce.
„V reportáži sa musíme veľmi rýchlo rozhodnúť, aby sme zo zmäti okolo seba vybrali to podstatné. A to ma baví,“ hovorí o svojom obľúbenom žánri.
Drahá technika nerozhoduje
Myslel si, že dobrú fotku dokáže urobiť, len keď bude vybavený prvotriednou technikou. Od najdrahšieho fotoaparátu až po všetky typy objektívov. Postupne si budoval svoj arzenál.
„Až keď som to mal v jednej veľkej brašni, ktorú som ledva niesol, išiel som fotiť, no vrátil som sa bez jedinej fotky,“ opisuje, ako ľahko vie život skrížiť smelé plány.
Do techniky sa vraj tak „zažral“, až premárnil okamih a nestihol urobiť poriadnu fotku. „Niekedy je menej viac. Obyčajne sa zadarí vtedy, keď vie fotograf využiť to, čo má k dispozícii a nemá čas špekulovať,“ delí sa o pohľad skúsený fotograf.
Na pretras sa dostávajú aj dnešné takmer neobmedzené možnosti fotiť, kde stačí mobil a pár klikov. Fotenie telefónom nezavrhuje, sám to využíva, ale pripomína prácny proces niekdajšieho zhotovenia fotografie. „Človek si musel všetko, od miešania chémie až po vyvolanie filmu, urobiť sám. To boli galeje,“ spomína.
Kto môže mobilom v priebehu hodiny urobiť aj 600 fotiek a potom z nich 5 hodín vyberať nejakú dobrú, sa na fotku pozerá inak, než generácia, ktorá prešla pôvodnou tvorbou fotky, tvrdí.
Či už telefónom alebo poriadnym aparátom, fotografia má silu a prekonáva jazykové bariéry. „Fotka nepotrebuje prekladateľa. Niekedy vypovie oveľa viac, než slovo,“ uzatvára.
Výstavu je možné navštíviť každú stredu a piatok až do 26. októbra.
