Futbal fenomén – má logiku?

Kam kráča súčasný futbal a ako vyznieva v porovnaní s minulosťou.

Býval ním odjakživa, odvtedy, čo sa začalo kopať do zaguľatenej handry – jav, čo prinášal po strelení gólu úsmev na tvárach hráčov, neskôr peniaze do pokladní oligarchov a jeho mecenášov, ale i tragédie a úmrtia v betónových ochozoch štadiónov a súdne siene tým, ktorí sa s futbalom chceli nezákonne obohatiť.

A veľmi dávno i s tým, že mladí šarvanci, ktorí fandili fyzovanej koženej zošitej lopte poznali svoj mestský futbalový tím od brankára po ľavé krídlo s číslom 11. Na gramatickom ypsilone fyzu – či fizu až tak nezáleží, veď málokto už dnes počuje výraz „maďarka“,  ako sa novšej koženej lopte pred šesťdesiatimi rokmi hovorilo. Bývalo tak aj v Ružomberku a inde. Dlhé roky sa futbalové zostavy mužstiev nemenili, rovnako i tréneri ktorých poznalo mesto. Tréneri a hráči ktorí sa zdravili s občanmi, prichádzajúcimi v nedeľu na ich štadión. Mnohí v sviatočných oblekoch a kravatách. Vtedy ho hrali aktéri – hráči, ktorí chodili aj do práce, stáli za sústruhmi alebo učiteľskými katedrami. Skúste sa opýtať dnes po sídliskách pobehujúce deti, kto z miestnych futbalistov či ružomberských rodákov hrá za dnešný ružomberský MFK. Odpoveď asi nedostanete. Nedávno sa k podobnej téme vyjadril aj istý k TV prenosu prizvaný futbalový komentátor s konštatovaním, že mládež nepozná meno súčasného slovenského hráča a často si spomenie len na Messiho či Ronalda.

Futbal a v ňom a aj ružomberský sa zmenil, čo sa začal obliekať do poloprofesionálneho šatu ešte pred zrušením atletickej dráhy na štadióne Pod Čebraťom. Už dávnejšie je tento šport profesionálny so všetkým jeho plateným ansámblom.

Takmer pred 50 rokmi vydali Bavlnárske závody V. I. Lenina s redaktormi V. Maršálkom , E. Stanom a J. Guličkom  publikáciu Ružomberok opäť v lige. Zhrnuli v nej doterajšie pôsobenie futbalu v meste, počínajúc od Concordie z roku 1906. prispeli fotografiami  a textom s hlavným zámerom dostať domáceho fanúšika na futbalové tribúny Národnej futbalovej ligy (SNFL).

Ján Hruška ako jeden z  vtedajších funkcionárov Telovýchovnej jednoty Ružomberok (TJ) sa v 52 stranovej publikácii z roku 1970 vyjadruje k perspektívam ružomberského futbalu nasledovne: „Na prvé miesto by som dal výchovu vlastných hráčov a na druhé materiálne zabezpečenie športovej činnosti. Pozrime sa len na káder prvého mužstva, koľko je v ňom odchovancov ružomberského futbalu? Tu vidím základnú chybu, ktorú musíme odstrániť, ak chceme kráčať v šľapajách pekných tradícií ružomberského futbalu. Treba do istej miery obviniť aj výbor FO, ktorý svoje sily prevažne venoval len I. mužstvu. Keď uvážime, že v Ružomberku je na školách cca 2000 žiakov, ktorí sú schopní hrať, či už za žiakov alebo za dorast a až na prácu S. Plicu sme týchto mladých ľudí nevyužili a dnes preto musíme konštatovať, že Ružomberčan v prvom mužstve je vlastne bielou vranou.“

Ďalší nie menej významný funkcionár Jaroslav Nigrin k tomu pridal i ešte jeho postoj a pár viet k futbalu: „… Ale musím povedať, že pred približne 20 – 25 rokmi bol futbal viac športom a nie zárobkovým podnikom. Dnes sa hráči zaujímajú predovšetkým o peniaze, byty, zamestnanie a až potom o šport. Netvrdím, že je tomu tak len v Ružomberku, všade, skutočne všade v republike, najprv je hmotný záujem a až potom športový.“

Všetkým, ktorí futbal hrali je jasné, že ho hrať nemožno súťažne do 50-tich rokov veku (česť výnimkám Angličan Stanley Matthews), naviac v dnešnej tvrdej ére futbalového profesionalizmu, a obchodu s hráčmi, kedy o nich a ich športovom živote a osude dokiaľ vládzu behať za koženou, rozhodujú bohatí mecenáši a rôzni futbaloví makléri a manažéri. Hráči a aj tréneri sú šibovaní rôznym spôsobom. Nebýva ničím neobvyklým, že slovenskí tréneri vystriedajú za jeden ročník aj dve mužstvá. Stačí strela hráča s pokutového kopu do žrde s neodrazenou loptou do siete a tréner to za remízu s chýbajúci dvomi bodmi má o pár hodín od majiteľa klubu zrátané. Na škodu futbalu býva aj to, ak sa napríklad mužstvu darí s kľúčovým hráčom a dobrým zakončovateľom, no ten musí zrazu z dobre zohratého mužstva odísť, aby bol predaný majiteľom klubu inde. A dobre naštartovaný a futbalom žijúci miestny fanúšik takýto kapric klubu, z jedného dňa na druhý nepochopí. Inokedy na bežiacej pásovke TV TA 3, si ráno prečíta správu, že predtým vychvaľovaný tréner (ktorému sa výsledkovo nevydaril jeden zápas) opúšťa pôsobiaci klub.

Občas sa stane, že mužstvo s cudzozemcami a pár slovenskými hráčmi sa potáca na najspodnejších miestach tabuľky a bojuje o záchranu.

Po desiatkach futbalových mesiacov, je azda potrebné spomenúť si na bývalých hráčov, čo tu kopali za TJ, SCP či MFK, akými nimi boli v 1962 roku do II. ligy postupujúci Dr. Belluš, Brayer, Kučka (prezývaný Pugalo), Krička, Boroň, Š. Slimák Surový, Lubelan, Janči, Uhrovič, D. Tittel st., Totkovič (na fotografii publikácie), či z nezabudnuteľného nedávna Nezmar, Novotný, Piščur, Tawamba a „liptovský Messi“ – gólmi nenajedený Lačný – ktorému však pušný prach pod Čebraťom rýchle zvlhol. Pred niekoľkými hodinami ohlásil svoj odchod z Ruže aj Bosniak Ismar Tandir, ktorý  v mužstve MFK neodohral ani jednu sezónu – strelec, ktorému sa v prvých zápasoch na začiatku sezóny 2018/19 mimoriadne darilo.

Futbal ani na ihrisku nemá logiku, čo vyslovili pred niekoľkými rokmi mnohí svetu známi futbalisti, tréneri a prezidenti klubov. A to hráči ešte nebehali po trávnikoch so zarastenými bradami, potetovaní po krku a rukách a slovenskí reprezentační hráči, ktorým SFZ  „nedotendroval“ mäkčene a dĺžne nad priezviskami ich dresov (Žilina kvalifikácia sept. 2013 s BaH – Hamsik, Sestak).

Neexistuje ani štatistická logika sledovania priemeru návštevnosti štadiónov. Pred štyrmi rokmi došlo na štadión MFK v Michalovciach 4200 divákov, zatiaľ čo súčet na ostatných piatich štadiónoch hraného druholigového kola nedosiahol ani tri tisíc divákov. Rovnako nedávno i belasý Slovan Bratislava so 196 divákmi verzus DAC D. Streda s takmer 12-tisícmi divákov.

O futbale a jeho čoraz viac nepoznanom a hlavne už aj byrokratickom fenoméne by sa dalo ešte dlho písať. Vráťme sa späť  do futbalových tribún ružomberského MFK, a pripomeňme si posledný domáci zápas s Michalovcami (13. 4. 2019), kde došla len jedna osmina skalných, v porovnaní s tými, čo na štadión chodievala za čias špílmachra Vila Hyravého s hrajúcimi slovenskými hráčmi.

A čo je nepochopiteľné, od istého času FIFA so saudskoarabskými šejkami prestala rešpektovať európske hranice a do futbalu vniesla politiku. Izrael a južné ázijské štáty po rozpade bývalého ZSSR začlenila do európskych futbalových skupín. A tak sa stalo, že po vymyslení si rôznych podtabuliek  a skóre s najslabšími tímami v 9-tich európskych skupinách kvalifikácie na MS do Ruska 2018, si typické stredoeurópske mužstvo Slovenska svoje miesto v baráži nevybojovalo, aj keď skončilo na druhom postupovom mieste. Namiesto neho išlo na MS bez baráže, pri rovnosti bodov v tabuľke tretie umiestnené Škótsko s horším skupinovým skóre 17:12, než Slovensko so skóre 17:7.

Čo si ešte UEFA a FIFA po vracaní sa rozhodcov k videozáznamom monitorov pozrieť si ofsajd, nastrelenú ruku, či odpískať alebo neodpískať jedenástku, vymyslí. A možno raz zruší aj ofsajd. Každopádne však chorý futbalový biznis s obrovskými stámiliónovými sumami hviezd prvej veľkosti, začal ohrozovať segmenty HDP menších štátov.

Kde teda takýto futbal kráča, to nikto zatiaľ nevie, aj keď si pán Futbal na piedestále bývalého korupčného FIFA vo švajčiarskom  Zurichu hovorí, že spája národy a ľudí v ňom. No na Slovensku, to však na návštevnosti ligových štadiónov, kde hrá takmer polovica importovaných futbalistov z Balkánu či čiernej Afriky a iných kútov sveta, v poloprázdnych hľadiskách zatiaľ nebadať. Otázkou teda zostáva: pre koho sa takýto futbal hrá? Len pre platených hráčov, trénerov a tých, čo pracujú v klubovom a štátnom futbale?

A neraz sa stáva, že na kultúrno-športové podujatia vyhlasovania najlepších futbalistov roka slovenské futbalové hviezdy hrajúce v 90-tich percentách v zahraničí, domov neprichádzajú. Ocenenia za nich tak preberajú ich príbuzní, a tak celý akt – fyzicky poväčšine bez odmeňovaných futbalistov behajúcich po cudzích svetových trávnikoch (kritizovaný aj moderátormi) poukazuje na zbytočnosť  takéhoto podujatia, nastavuje zrkadlo na inú obrátenú mincu matného lesku slovenského futbalu.

A asi to po tom všetkom aj tak zostane, že  futbal – fenomén nemá logiku.

Zaujímam sa o Ružomberok a spoločnosť okolo nás.