Hrdelné právo a mesto Ružomberok

Popravné meče zo zbierok Liptovského múzea. Foto: archív Liptovského múzea

K základným výsadám väčšiny stredovekých miest v Uhorskom kráľovstve patrila súdna autonómia. Inak to nebolo ani v Ružomberku.

V listine z 26. novembra 1318, ktorou ostrihomský arcibiskup Tomáš udelil ružomberským mešťanom výsady, sa okrem iného píše: „…aby si mohli medzi sebou voliť richtára, ktorého budú chcieť spoločnou vôľou, a ktorý rozsúdi všetky spory, ktoré vzniknú medzi nimi“. Súdne právomoci mal ružomberský richtár teda už od počiatkov. Aj v ďalšej výsadnej listine, ktorú mestu vydal kráľ Karol Róbert 14. novembra 1340, sa potvrdila. Kráľ navyše doplnil, nasledovné: „Takisto povoľujeme, aby boli úplne vyňatí spod právomoci sudcov, barónov a osobitne liptovského špána (dvorský špán alebo hradský špán – pozn. red.) a nech nikto nemá nad nimi právnu moc“.

V období novoveku však začalo Likavské panstvo čoraz viac výsady Ružomberka obmedzovať. Napriek tomu si súdnu právomoc mesto udržalo. Jeho predstavitelia súdili svojich mešťanov a zločiny, ktoré sa odohrali na území mesta. V prípade vážnejších deliktov však zasadal takzvaný zmiešaný súd, ktorý pozostával ako z členov magistrátu, tak aj zo zástupcov Liptovskej stolice. Práve tieto zločiny mohli byť nakoniec potrestané najvyšším trestom – smrťou.

Sťatie a obesenie

Rozsudky smrti, vynesené ružomberským mestským súdom, sa nám zachovali najmä od 17. storočia. Popravy neboli vôbec časté. Nekonali sa každý rok. Dokonca sa stávalo, že medzi dvoma popravami mohlo ubehnúť až niekoľko desaťročí. Z mestských protokolov sa nám ukazuje, že najčastejšími trestami smrti v Ružomberku bolo obesenie a sťatie, čo úplne zodpovedá zvyklostiam doby. Aj v iných mestách či regiónoch boli tieto popravy najrozšírenejšie.

Medzi obesením a sťatím bol zásadný rozdiel nie len z pohľadu rýchlosti a bolestivosti jednotlivých trestov, ale aj z pohľadu ich čestnosti. Vo všeobecnosti bolo sťatie považované za čestnejší trest. Jedným z dôvodov bol fakt, že popravca sa odsúdeného nemusel pri výkone rozsudku dotknúť. Dotyk kata bol totiž považovaný za mimoriadne nečestný a aj v bežnom živote mohol poctivému mešťanovi spôsobiť mnohé problémy. Pri sťatí zvykol odsúdenec kľačať na kolenách s rukami zopätými, ako pri modlitbe alebo zviazanými za chrbtom. Popravca mu následne mečom, ideálne jedným švihom, zoťal hlavu.

Naopak obesenie bolo potupnejším trestom, na ktorý bývali odsúdení napríklad zlodeji. Pri obesení sa už nedalo fyzickému kontaktu s katom vyhnúť. Poprava totiž prebiehala tak, že kat s odsúdencom po rebríku vyšli k hornému brvnu šibenice, kde mu bola nasadená na krk slučka. Následne bol z rebríka zhodený. Odsúdenec teda zomrel vo väčšine prípadov nie na zlomenie väzu, ale na udusenie. Aj samotné obesenie mohlo mať viac úrovní potupnosti. Totiž čím bližšie k hornému brvnu bol odsúdenec zavesený, tým potupnejší trest to bol. Potupnejšie bolo tiež zavesenie odsúdenca na vyschnutý strom. Zaujímavé je, že ženy sa spravidla na tento trest neodsudzovali.

Popravca a popravisko

Keďže sa popravy v Ružomberku nevykonávali často, bolo by pre mesto mimoriadne nevýhodné zamestnávať kata. Hrdelné rozsudky tak pravdepodobne vykonával mestský šarha, v ktorého dome bolo zriadené aj mestské väzenie. Úlohou šarhu bolo udržiavať čistotu v meste, chytať túlavých psov a mačky alebo odstraňovať zdochliny. Šarhovňa – teda šarhov dom – sa nachádzala pri úpätí vrchu Hríby, vedľa cesty smerujúcej na východ stolice.

Vrch Hríby a šarhovňa na mape z 19. storočia. Foto: archív Liptovského múzea

Tento kopec je v súvislosti s výkonom hrdelného práva zaujímavý aj z iného dôvodu. Na jeho vrchu sa vykonávali samotné popravy. Je otázne, ako miestna šibenica vyzerala, ale vzhľadom na nízku frekvenciu popráv je pravdepodobné, že to nebolo popravisko s murovaným základom, ale len obyčajná drevená konštrukcia, ktorá sa pravdepodobne stavala pri každej poprave nanovo. Obesení odsúdenci mohli na šibenici visieť dovtedy, kým sa ich telo úplne nerozpadlo. Následne mohli byť ich pozostatky na mieste zakopané.

Poprava sťatím sa obvykle pri šibenici ale nevykonávala. V niektorých mestách sa na tento účel stavali takzvané stínadlá, ale jeho existencia je v Ružomberku nepravdepodobná. Sťatie sa tiež vykonávalo aj pri pranieri. Ten ružomberský stál na námestí a mal tvar kamenného stĺpu s okovami na ruky a nohy, na ktorého vrchu sa nachádzala ruka s mečom – symbol hrdelného práva.

Odsúdenci za zbojníctvo

V ružomberských mestských protokoloch sa zachovalo niekoľko procesov s ľuďmi, odsúdenými na trest smrti. Pozrime sa aspoň na niektoré z nich.

V roku 1662 sa pred súd dostal Ján Kušík z Ludrovej. Ten bol členom zbojníckej bandy, ktorá operovala na území medzi Ružomberkom a Banskou Bystricou. Desaťčlenná zbojnícka skupina vykonala niekoľko prepadov pri doline Hlavačka a pri Podsuchej. Brali všetko, čo našli. Odevy, potraviny, peniaze, dokonca aj zvieratá. Vyzbrojení boli sekerami a pravdepodobne aj strelnými zbraňami. Ako je z výpovedí svedkov zrejmé, svoju totožnosť sa snažili zakryť maskovaním – cez tvár si preväzovali šatku.

Zbojník na dobovom vyobrazení. Foto: archív Liptovského múzea

Zbojnícka kariéra Jána Kušíka sa však skončila na popravisku. Mestský súd prihliadol na všetky svedectvá, ktoré jednoznačne dokazovali jeho vinu. Ešte pred vynesením rozsudku obvinený súdu dobrovoľne prezradil mená svojich deviatich kumpánov. Finálny výrok nakoniec znel: „… dal sa medzi lotrov a zbojníckym spôsobom svoj chlieb nadobúdal. Za ktoré jeho zlé skutky má byť na executora daný a na svojom krku trestaný.

Obvinení z krvismilstva

Ďalší prípad sa už odohral v 18. storočí. Dňa 16. novembra 1744 sa pred mestský súd postavili Matej Mokoš z Hrboltovej a jeho svokra Anna Carachová, manželka Jána Kaliara z Černovej. Obvinení boli z krvismilstva – teda incestu. V minulosti sa totiž tento skutok posudzoval výrazne prísnejšie. Pohlavný styk medzi sebou nemohli udržiavať nie len pokrvní príbuzní, ale aj zošvagrení ľudia.

Obvinení boli medzi Černovčanmi v podozrení už dlhšie. Osudným sa im stal čas okolo sviatku svätého Bartolomeja (24. augusta). Ostatní členovia domácnosti odišli pracovať na pole. Mokoš aj Carachová, so zámienkou pratať slamu, išli do humna. Ich pomer by zostal utajený, keby ich nevidel susedský manželský pár. Ako vypovedal jeden z nich, „…videl menovaných na hŕbe spolu ležiacich, na ktorej sa vykonávajúc telesný skutok Mokoš hýbal, nohavice mal na kolená spustené a ona tiež, áno, i stehná odkryté.“

Keď sa Carachová o neželaných svedkoch dozvedela, chodila za nimi a prosila ich, aby ju neprezradili. Sľubovala im zaplatiť 12 grošov. Chýr sa však nakoniec dostal až k predstaviteľom mesta a tí už museli konať. Proces trval dva dni, počas ktorých bola jednoznačne dokázaná ich vina. Obvinení ju najskôr popierali, ale pri výsluchu s použitím mučenia nakoniec priznali. Rozsudok bol vynesený 18. novembra 1744. Obidvaja v ňom boli odsúdení na trest smrti sťatím.

To je len niekoľko ukážok z prísneho mestského práva. Avšak súdne písomnosti nie sú len zdrojom informácií o kuriozitách dobového súdnictva, ale aj prameňom k poznaniu života a myslenia našich predkov.

Miroslav Nemec

Článok bol pôvodne publikovaný v septembrovom vydaní RK Magazínu.

RK MAGAZÍN je nezávislý spravodajský portál, ktorý informuje o aktuálnom dianí v meste a okrese Ružomberok. Súkromné vydavateľstvo R PRESS vydávalo do konca roka 2022 aj mesačník RK MAGAZÍN, ktorý vychádzal v tlačenej podobe. Ponúkal čítanie magazínového typu o ľuďoch, udalostiach a zaujímavostiach v regióne dolného Liptova. Väčšinu článkov nájdete aj na webe rkmagazin.sk.