Polonahé ženštiny vychodia z tohoto domu a urážajú stydlivosť obyvateľov, píše sa o ružomberskom verejnom dome v dobovej tlači.
Priamym dôsledkom hospodárskeho a demografického progresu, ktorý mesto Ružomberok zažilo v druhej polovici 19. storočia, neboli len pozitíva. Premena mestečka na jedno z najdôležitejších hospodárskych centier Uhorska priniesla aj veci, ktoré miestnych trápili. Jedným z problémov obyvateľov mesta bol verejný dom.
Vojna nevestincu priala
Nevestince už v stredovekom Uhorsku neboli nijakou zvláštnosťou. Nachádzali sa v takmer každom väčšom meste. Jeden takýto podnik sa na začiatku 20. storočia objavil aj v Ružomberku. Bol to dôsledok zvýšeného počtu obyvateľov mesta, vyššej kúpyschopnosti, sekularizácie spoločnosti na konci 19. storočia i toho, že do mesta prichádzali noví obyvatelia, ktorí takéto podniky videli fungovať vo veľkých mestách.
V neposlednom rade sa v meste uskutočňovalo viacero spoločenských a politických akcií a do mesta prichádzalo aj veľa cezpoľných, ktorí využívali aj takéto služby.
Ružomberský verejný dom začal svoje fungovanie v roku 1916, v druhom roku veľkej vojny. Práve časy vojnového konfliktu boli pre verejný dom najprajnejšie. V Ružomberku sídlila veľká vojenská posádka a miestny podnikania chtivý Ružomberčan pripravil pre vojakov práve takéto spestrenie voľného času. Vojaci tak patrili medzi stálych klientov podniku. Ružomberok v porovnaní s inými mestami s vojenskou posádkou ale nebol žiadnou výnimkou.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že už len samotná existencia nevestinca je pre obyvateľov mesta problémom. Až hlbší pohľad na jeho fungovanie nám poodhalí, kde bol zásadný kameň úrazu. To čo Ružomberčanom vadilo bolo umiestnenie verejného domu v úplnom centre mesta.
„Na prostred mesta, v zaľahlej malej uličke sa nachodí verejný dom.“ Tými slovami začína správa z miestnych novín Slovák. Tie ešte v roku 1920 vychádzali práve v Ružomberku, a konštatuje sa v nich, že magistrát mesta nevie zaručiť obyvateľom nočný pokoj.
Správa z novín ďalej informuje, že obyvatelia bývajúci v blízkosti viackrát protestovali proti tomuto „domu hriechu a sebeckého pôžitkárstva“, no bezúspešne. Písali mnoho žiadostí, ktoré podpísali „každý statočný človek“, ale vedenie mesta ani iné úrady monarchie či republiky im nevyhoveli.
Verejný dom nik nezakázal ani nenariadil jeho presťahovanie do okrajových častí mesta. Obyvatelia tak museli podľa periodika Slovák každú noc strpieť „krik, streľbu a hulákanie na ulici“. Tým, ktorí bývali v blízkosti verejného domu sa pravidelne znečisťovali a rozbíjali okná.
Okrem toho „nevinné malé školské deti musia počúvať hriešne slová, polonahé ženštiny vychodia z tohoto domu a urážajú stydlivosť obyvateľov“.
Pomohol až nový zákon
Problém obyvateľov ružomberského centra sa čiastočne vyriešil až po viac ako dvoch rokoch od spomínanej novinovej sťažnosti. V júli 1922 československý parlament prijal zákon, ktorého prvoradou úlohou bolo znížiť pohlavné choroby. Docieliť sa to mal zrušením nevestincov v celej republike.
Ružomberský verejný dom bol teda na základe nového zákona zatvorený, no stalo sa tak až 2. októbra. V ten deň jeho zavretie nariadilo vedenie mesta.
Zrušením nevestinca sa celá situácia sa v meste ešte viac skomplikovala. Vo verejnom dome pracovalo „šesť neviestok so svojou chlebodarkyňou“. Keďže sa svojho remesla a z neho plynúceho zisku nechceli vzdať, rozhodli sa svoje služby ponúkať mimo dovtedajších priestorov.
„Neviestky každý večer sa zoberú hromadne do mesta a rozdeliac si kaviarne, v nich od mramorových stolov vábia ku hriechu. Ani vo veľkom meste! Následok toho je, že do istých kaviarní počestnejší ľudia vôbec prestávajú chodiť,“ referoval Slovák.
So svojim úlovkom sa následne presunuli do bývalého verejného domu. Celý problém sa tak spoza múrov nevestinca presunul na ulicu a ďalej trápil obyvateľov, pretože „dievčatá z poriadnych rodín, bývajúce v spomenutej štvrti, zapýrené prebehnú ulicou, lebo sa obávajú, že budú prepadávané mužmi, hľadajúcimi neviestky. V podvečer vôbec sa ich rodičia boja pustiť na ulicu“.
Ružomberčania sa nevzdávali a k vedeniu mesta, policajnému kapitánovi i k majiteľovi nehnuteľnosti vyslali deputáciu. Všetci sľúbili pomoc. Celá vec sa v roku 1922 vyriešila tak, že majiteľ na základe súdneho rozhodnutia nechal „bordelmamu“ s neviestkami vysťahovať.
Neslovenské neviestky, slovenskí zákazníci
Podľa novinovej správy tri zo šiestich neviestok neboli občiankami Československej republiky a tak ich úrady mohli vykázať za hranice.
Ďalšie tri zase pochádzali z Čiech a tak „už teraz môžu byť postrkom poslané do svojich obcí za Moravu, skadiaľ prišli skaziť náš svet“.
Redakcia novín teda z celého problému vinila cudzorodé neviestky, no už nekonštatovala že ich zákazníci k nim chodili dobrovoľne a boli to predovšetkým miestni ružomberskí chlapi. Ťažko si predstaviť, žeby za neviestkami chodili páni spoza hraníc, alebo žeby neviestky svojich zákazníkov k niečomu nútili.
Približne pol roka po vysťahovaní obyvateľov nevestinca noviny Slovák opäť bili na poplach: „Počína sa už hovoriť, že v tom istom dome, kde bol nevestinec otvorí sa už začiatkom marca , bar´.“ Totiž takáto situácia nastala v iných slovenských mestách.
Ako celá situácia s barom či nevestincom nakoniec skončila, nie je jasné. V novinách sa už téma ružomberského nevestinca nerozoberala. Je preto pravdepodobné, že verejný tlak zamedzil, aby sa nový podnik otvoril a tak obyvatelia dotknutej ulice mohli pokojne spávať.
No a zákazníci ružomberského „domu hriechu a pôžitkárstva“ sa museli obzerať po službách v inom kraji.
Článok vyšiel v Ružomberskom magazíne 6-7/2019.
Foto – O ružomberskom nevestinci informovali aj noviny Slovák vychádzajúce v našom meste. Zdroj – Archív Liptovského múzea v Ružomberku
