Jedna z dobových pohľadníc Ružomberku predpovedala nadzemné dráhy, električkové trate a poschodové autobusy.
Začiatkom mája v Kine Kultúra lupeňmi ruží sypanými z viac ako storočného skleného pohára s vyobrazením vojenskej nemocnice uviedli do života novú knihu o histórii mesta.
Autormi publikácie Náš Ružomberok na historických pohľadniciach (AntOn Solutions, s.r.o., 2018) sú Antonín a Anton Hruboňovci. To, čo ich spája, nie je len otcovsko-synovský vzťah. A dodajme, že svoje k výslednej podobe diela povedala aj manželka a matka Anna Hruboňová, ktorá sa postarala o jazykovú redakciu.
Veľké dejiny na malých kúskoch papiera
Antonín Hruboň je prednostom Kliniky vnútorného lekárstva ÚVN a zároveň zanieteným zberateľom pohľadníc. „Spočiatku som si naivne myslel, že moja zbierka bude obsahovať iba niekoľko stoviek kusov, dnes sa už počíta na tisíce,“ prezradil v úvode približne 250-stranovej knihy, ktorá obsahuje takmer 400 pohľadníc.
„Snažili sme sa do nej dostať najmä tie najstaršie a raritnejšie kusy, no beztak sme mali pri selekcii neraz dilemu, ktorú pohľadnicu do vydania zaradiť a ktorú nie,“ odkryl Antonín Hruboň autorské zákutia. Priestor napokon dostali nielen tie klasické, ale aj leporelá, kruhové vyobrazenia, skladačky či trhacie pohľadnice.
Najstaršia z nich ponúka maďarský text, no najmä pohľad na mesto a jeho dominanty – hrad Likava, papierne či Porubského vilu. „Datovaná je 10. aprílom 1898 a podobne ako ďalšie litografie ju vydal domáci vydavateľ Jozef Houdek,“ píše sa v knihe, ktorú textovou časťou opatril hlavne druhý spoluautor.
Čoraz známejší historik Anton Hruboň, ktorému minulý rok vyšla úspešná monografia o Alexandrovi Machovi, pôsobí na Filozofickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Naším čitateľom sme ho priblížili v profilovom rozhovore vo februárovom vydaní Ružomberského magazínu.
Starší brat pohľadníc
Práve koniec 19. storočia priniesol rozvoj písanej komunikácie v Európe, čo umožnili reformy poštového systému a siete.
Predchodcom samotných pohľadníc boli ešte donedávna známe korešpondenčné lístky. Rakúske ministerstvo pôšt vydalo výnos o zavedení korešpondenčného lístka v poštovom styku v roku 1869. Prvé lístky mali rozmer 122 x 85 milimetrov, nažltlú farbu a natlačenú dvojgrajciarovú známku.
„Prvá strana korešpondenčného lístka bola vyhradená iba na adresu, druhá obsahovala miesto na oznam adresátovi,“ uvádzajú Hruboňovci. Najstarší zachovaný korešpondenčný lístok s ružomberskou pečiatkou je datovaný 20. septembra 1871 a nachádza sa na ňom text v nemčine aj v jidiši, keďže išlo o komunikáciu medzi židovskými obchodníkmi.
Časom sa ujal aj päťgrajciarový zatvorený korešpondenčný lístok, došlo k rozdeleniu strany s adresou na dve časti a začali sa objavovať prvé grafické doplnky. Odtiaľ bol už len krok k zrodu pohľadníc.
„Z územia dnešného Slovenska sa ako najstaršia protopohľadnica uvádza prítlač tatranského motívu na poštovom lístku podanom dňa 18. augusta 1888. Za najstaršie pohľadnice sú považované litografické zobrazenia Budatína (1890), kúpeľov Stará Ľubovňa (1891), kúpeľov Rajecké Teplice, zobrazenia Piešťan a Trenčína (1892), Bratislavy a Dobšinskej ľadovej jaskyne (1893),“ ozrejmujú autori.
Ružomberok zaujal desiatky vydavateľov
Do polovice 20. storočia vzrástol počet výrobcov pohľadníc Ružomberka na približne osemdesiat. Ružomberskí vydavatelia z nich tvorili bezmála polovicu.
„Vo väčšine prípadov to boli majitelia papiernictiev, obchodov s tabakom a fotografickým materiálom, majitelia fotoateliérov, kníhkupci, ale i ďalší živnostníci, ktorí si aj týmto spôsobom zabezpečovali reklamu,“ píšu Antonín a Anton Hruboňovci s tým, že „do roku 1948 mohol pohľadnice vydávať prakticky ktokoľvek, pokiaľ disponoval finančnými zdrojmi a príslušnými povoleniami“.
Pohľadnice však vydávali nielen jednotlivci, ale aj inštitúcie, napríklad bavlnárske závody, vojenská nemocnica, tlačiareň Lev, Liptovské múzeum, Sokol či samotné mesto.
Po storočí sa osobitného privilégia dostalo ružomberskému kníhkupcovi Sándorovi Klimáčkovi, ktorý začiatkom 20. storočia vydal pestrofarebnú pohľadnicu s maďarským nápisom Ružomberok v budúcnosti. Hruboňovci sa rozhodli umiestniť ju na obal knihy. Zobrazuje Podhoru, po ktorej premávajú autá, električky a poschodové autobusy a nad ktorou sa týči nadzemná dráha.
Nielen futuristické či dobové výjavy či umelecké prevedenie dodávajú pohľadniciam ich hodnotu. „Prostredníctvom napísaného textu na pohľadnici ponúkajú obraz života, výjavy bežných radostí i starostí ľudí, citové vyznania, vzťahy k spoločensko-politickým udalostiam,“ zamýšľajú sa autori.
Napriek svojej láske k pohľadniciam, sú k ich budúcnosti skeptickí. „Kto z vás naposledy poslal nejakú pohľadnicu?“ opýtal sa Antonín Hruboň desiatok účastníkov knižnej prezentácie. „O desať či dvadsať rokov už pohľadnice nebudú,“ zakľúčil svoju prognózu.
K otcovej skepse sa pridal aj syn. „Nechcel by som byť historikom v roku 2060, veď čo by som skúmal? Hmotného posolstva už po ľuďoch veľa neostáva, všetko je na facebookoch či gmailoch,“ zamyslel sa Anton.
„Svet starého Ružomberka bol pestrofarebnou symfóniou tradicionalizmu a pokrokového modernizmu vo všetkých oblastiach: v architektonickej výstavbe, rozvoji mesta, v myslení, aktivitách i živote Ružomberčanov,“ napísali autori v závere knižnej prechádzky po starom Ružomberku.
Aký bude ten nový?
