Igor Littva: Ak by som sa spoliehal, že do súboru prídu tanečníci sami, už by neexistoval

Hovorí, že po novembri 1989 bolo všetko zo západu považované za krásne, pričom naša kultúra bola medzi domácimi vnímaná ako podradná, za ktorú sa ľudia dokonca hanbili. Proti tomuto stereotypu napokon začal burcovať nielen na čele súboru, ale aj ako zakladateľ Základnej umeleckej školy ľudového tanca a hudby či detského folklórneho súboru (FS) Liptáčik.

Pochádzate z Liptovských Sliačov, z rodiny, ktorá žila a stále žije folklórom. Nevnímali ste to v detstve ako povinnosť, bolo to niečo prirodzené?

Asi som folklór ako dieťa nebral ako niečo zvláštne. Keď sa u nás doma zišla rodina či partia priateľov, často sa spievalo, ba dokonca aj tancovalo. Boli chvíle, najmä v mladíckom veku, že som to možno považoval za zvláštne, ale nebúril som sa. Stále som bol folklórom obklopený. Mama spievala, otec tancoval, spieval aj hral. Rovnako aj moje tety, strýkovia. Dokonca účinkovali aj v iných súboroch, hrali vo folklórnych filmoch. Aj ja som sa dostal ako detský herec do filmu Živá voda.

Keď porovnáme súčasnosť s časom dávnejším. Spomeniete si ešte na zvyklosti, ktoré už zanikli?

Zvyky zanikli napríklad v súvislosti s priadkami, pretože zanikli aj večerné posiedky. Podobne je to ale aj so zvykmi na poliach. Už sa nekosí, nehrabe seno, vtedy sa spievali trávnice. Boli napríklad Jánske spevy, ľudia naozaj verili, že pieseň bude mať magický účinok, že to, čo sa zaspieva sa splní. V dedinách ešte niektoré zvyky žijú, niektoré zanikli a niektoré sú uspaté. Zmenili sa podmienky života. Už nemáme napríklad regrútov, a dokonca aj na Fašiangy už nie je samorejmé, aby ľudia pustili všetkých bursovníkov do domu. Kedysi sa do zvykov zapájala celá dedina, ak by sa niekto zamkol, bola by to hanba. Dnes je to úplne bežné.

Čo to vypovedá o spoločnosti?

Komunita vtedy držala pohromade. Ľudia sa spolu bavili, spolu trpeli a potom sa snažili prežiť spolu nielen ako rodina, ale takisto ako dedina. Treba si ale uvedomiť, že pred dedinou sa potom nedali skryť žiadne tajnosti, boli ste pred všetkými na pranieri. V 50. rokoch sa už ľudia začali prezliekať z kroja do civilu. Moja teta nosila kroj celý život. Spomínam si, že hovorila, že s krojom padli mravy. Na tom kroji bolo vidieť všetko. Či je žena slobodná, vydatá. Dnes si ľudia chránia svoje súkromie nielen pred dedinou, ale už aj pred susedom. Postavia si vysoký plot, nikto do ch života nenazerá.

Folklórom ste sa napokon obklopili aj po odbornej stránke. Študovali ste na Katedre etnológie a folkloristiky na Univerzite Konštantína filozofa v Nitre.

Pôvodne som policajt. Hoci som mal prax z pôsobenia v iných súboroch alebo aj rôzne kurzy, odbornú školu som nevyštudoval. Keďže som sa chcel naplno venovať Folklórnemu súboru Liptov, potreboval som aj vzdelanie.

Vedúcim súboru ste sa stali v roku 1999, keď ste prebrali ,,žezlo” po svojom otcovi. Spomínate si ešte na prvý kontakt s FS Liptov?

V súbore som účinkoval už ako dieťa, keď ma tam priviedol otec. Pamätám si rok 1975, keď bolo 30. výročie SNP. Štát sa pripravoval na veľké oslavy, vyhlasovali sa aj súťaže. Jednou z nich bola súťaž pre folkloristov, aby spracovali choreografie. Zapojil sa, samozrejme, aj FS Liptov. Kliment Ondrejka vytvoril námet, otec urobil choreografiu, nazývala sa Spomienka. Zobrazovala príbeh o partizánovi, ktorého zostrelia na salaši a valasi sa ho snažia zachrániť. Súčasťou toho bol tanec bačovský aj ruské tančeky. Do tejto choreografie ma dotiahol otec, mal som deväť rokov.

Práve v tom čase už niekoľko rokov viedol súbor váš otec, Vojtech Littva. Dalo by sa povedať, že do neho vdýchol život.

Súbor síce existuje od roku 1946, ale nebol v takej forme ako teraz. Vtedy to bolo viac menej veľký hudobno -spevácky orchester, pri ktorom tancovalo niekoľko dievčat a dvaja chlapci. Takto fungovali do roku 1958 a potom čoraz menej. Okolo roku 1960 súbor úplne stagnoval. Môj otec sa vrátil zo základnej vojenskej služby z Brna, zamestnal sa v papierňach a robil aktivity, aby sa folklórna činnosť opäť obnovila. Od roku 1962 začal viesť súbor, no jeho základom už bol tanec a hudba. Spevácku skupinu v tých počiatkoch ešte veľmi neriešil. Snažil sa však robiť tance z celého Slovenska, no zameriaval sa hlavne na Liptovské Sliače. Vytvoril tanečný súbor, ktorý prijal meno Liptov. Dovtedy účinkoval pod viacerými názvami, napríklad národopisná skupina Severoslovenských celulózok a papierní Ružomberok alebo aj súbor Supra.

Ak by ste sa rozhodli inak, hrozilo by, že by súbor nemal kto viesť?

Otec mal odísť do dôchodku v roku 2000 a priznám sa, že neviem či by sa niekto chytil tej roboty. Otec mi hovoril, aby som to vzal. Mal obavy, že keď do súboru príde niekto zvonka, už by sa do súboru nedostal.

Koľko členov dnes tvorí súbor?

Máme viac ako 30 tanečníkov, do 10 speváčok a rovnako tak aj muzikantov.

Ktoré obdobie bolo považované za najväčší rozkvet?

Každá generácia v súbore vníma rozkvet inak. Niektorí hovorili, že najväčší rozmach bol v 70-tych rokoch, keď som tam aj ja prišiel ako dieťa tancovať. Vznikali choreografie, ktoré sa tancujú doteraz. Ja som vnímal za úspešné obdobie aj 80-te roky, keď sme boli schopní aj 16 párov nazbierať a ísť tancovať. Na začiatkoch boli v súbore muzikanti z dedín, teraz je už hudba úplne inde posunutá. Teraz sú muzikanti vzdelaní, sú to konzervatoristi. Úspešné tak boli tiež 90-te roky, myslím až po súčasnosť, počas histórie pre súbor komponovali skladatelia, dokonca aj Svetozár Stračina.

FS Liptov je považovaný za najstarší na Slovensku. Spomenuli ste skladateľa Svetozára Stračinu, no v súbore pôsobili aj iní známi umelci ako Juraj Kubánka, Anna Hulejová či Štefan Nosáľ. Bol práve Liptov tým, ktorý formoval aj iné súbory alebo ich vznik bol skôr prirodzenou potrebou ľudí spájať sa?

Folklórne zoskupenia začali najskôr vznikať po dedinách, nazývali sa národopisné súbory. Prvé vznikali v medzivojnovom období. Vznikol tak aj národopisný súbor v Liptovských Sliačoch, viedla ho Bronislava Kubánková. Začali v ňom pôsobiť tanečníci a speváci, niektorí robili v ružomberských papierňach. Boli to prvé dievčatá, ktoré začali v rámci fabriky robiť tanečné kolá. To bol začiatok súboru v Ružomberku hneď po druhej svetovej vojne, keď prišlo mierové nadšenie. Vtedy sa začal formovať aj súbor FS Liptov. Jeho prví iniciátori boli teda z Liptovských Sliačov, zo skupiny pani Kubánkovej. Keď do súboru potrebovali tanečníkov, oslovili Juraja Kubánku a Klimenta Ondrejku, ktorí v tom čase boli ešte študenti gymnázia. Keď obaja prišli do Bratislavy, Juraj Kubánka začal formovať aj tam tanečnú skupinu Odzemkári. Odzemkári sa spojili so Živenou a vznikla Lúčnica. Kliment Ondrejka tam aj napokon pôsobil, začal sa profilovať poloprofesionálny súbor Lúčnica. Treba povedať, že na jednom vystúpení FS Liptov sa objavil aj Štefan Nosáľ, ale nebol stabilným členom.

Môžeme teda povedať, že FS Liptov bol najstarší?

Čo sa týka mestských, tak áno. Neviem o žiadnom súbore na Slovensku, ktorý vznikol skôr. Ale stále sa objavujú nové poznatky, pokojne môže existovať aj nejaký starší.

Súbor aj veľa pocestoval, ktoré vystúpenie bolo pre vás najväčším zážitkom?

V období komunizmu socializmu, kedy sa nedalo ísť do zahraničia len tak, to bol sviatok a pripravovalo sa to roky, kým súbor mohol vycestovať do zahraničia. Z toho pohľadu beriem za zážitok aj zájazd do Francúzska do Dijonu, v roku 1983 a odtiaľ sa prinieslo aj ocenenie. Súbor bol potom aj v Sýrii. Keď teraz vnímam Damašk po bombardovaní, tak mi je to ľúto, pretože my sme videli nádherné mesto. Ubytovaní sme boli v hoteli, raňajky nám nosili do postele, toto súbor ešte nezažil. Ale boli to aj iné krajiny ako Turecko či Rumunsko. Medzi tie posledné väčšie zájazdy patrí aj Mexiko, ktoré bolo tiež obohatením.

Keď spomíname aj vystúpenia či rôzne podujatia, nemohol by aj v Ružomberku vzniknúť folklórny festival? Na dolnom Liptove je predsa dosť súborov.

Najväčší folklórny festival na Slovensku sa nachádza práve na Liptove, vo Východnej. Festival má pod patronátom Národné osvetové centrum v Bratislave. Liptovské súbory sa tam však dostávajú už nie v hlavnej náplni, ale skôr ako spoluúčinkujúci. V minulosti to bolo tak, že práve liptovské súbory tvorili základ programu. Ak by sme aj chceli niečo také zakladať v Ružomberku, potrebujeme osloviť dostatok súborov, aby sme mohli vyskladať program a všetkým účinkujúcim poskytnúť zázemie, ubytovanie. Nemám ale ani predstavu, kde by sme ho mohli robiť, chýba nám amfiteáter. Folkloristi zároveň potrebujú šatne na prezliekanie.

Okrem FS Liptov či detského súboru Liptáčik, ktoré majú okolo sto členov, ste založili aj Základnú umeleckú školu ľudového tanca a hudby.

Keď som v roku 1999 prevzal súbor, bolo to obdobie, že sa skôr na všetko zo západu pozeralo ako na niečo krásne. Naša kultúra sa považovala za podradnú, aj mladí sa hanbili priznať, že niečo ako folklór existuje. Burcoval som proti tomu. Bol aj pokles tanečníkov i muzikantov. Uvedomoval som si, že ak niečo nezmením a budem sa spoliehať len na to, že do súboru prídu ľudia cez konkurz, tak by pravdepodobne už neexistoval. A tak som v roku 2003 založil detský súbor Liptáčik. Po čase som videl, že je to nepostačujúce, pretože som chcel, aby nám vyrasta-
li aj muzikanti. Rozhodol som sa teda, že založím vlastnú umeleckú školu, teraz sa nazýva Súkromná základná umelecká škola folklórneho súboru Liptov.

Koľko má škola žiakov?

Približne 170 až 180 aj s prípravou. To sú tí, ktorí sa pripravujú, aby mohli byť budúci rok žiakmi.

Je vzdelávací program niečím špecifický?

Samozrejme. Vytvorili sme nový odbor, ktorý sa nazýva tanečno-hudobný odbor v regionálnej ľudovej kultúre. Vypracoval som nové osnovy, predložili sme ich na ministerstve školstva, prešli overovaním a dnes máme tento odbor ako jediná škola na Slovensku. Celková filozofia školy nie je zameraná len na tanec či hudbu. Pre nás je dôležité, aby deti dostali informácie o regióne, aby poznali kroje, vedeli zaspievať, pretože tanečník na scéne, ktorý nespieva, pôsobí neprirodzene.

FS Liptov tento rok oslavuje 75 rokov svojej existencie. Veľké oslavy pravdepodobne zatieni pandémia.

Vyzerá to tak, že budeme robiť oslavy vo februári budúceho roka. Bude to prebiehať počas víkendu. Rozhodli sme sa, že budeme pripravovať podobné vystúpenie, ako keď nás niekam pozvú na celovečerný koncert. Zo zvykov, ktoré sa snažíme na scéne pripomenúť a zobraziť sú prakticky všetky zvyky v rámci kalendárneho roka. Zvyčajne sú pri našich oslavách súčasťou aj rôzne výstavy či stretnutia bývalých tanečníkov, no nevieme čo nás čaká, mohlo by to byť potom problematické zrušiť.

Titulná fotografia: Vedúci súboru Igor Littva. Foto: FS Liptov/Facebook.