Ukážka z knihy Povstanie bez legiend neopisuje len kontrast náhleho príchodu ozbrojených mužov počas pokojného slnečného dňa do Ružomberka, ale aj následky nedostatočnej komunikácie medzi samotnými partizánmi.
Kniha Povstanie bez legiend vyšla v novom vydaní v knižnej edícii Denníka N krátko pred 80. výročím vypuknutia SNP. Prvé vydanie z roku 1990 editor Tomáš Jablonický dôkladne porovnal s pôvodným samizdatovým strojopisom Jozefa Jablonického a doplnil ho o doteraz nepublikované medailóny hlavných aktérov SNP.
Partizánska horúčka na Slovensku kulminovala až po Machovom prejave. V popredí boli tri hlavné ohniská odboja – Liptov, Horehronie a Turiec. Začnem udalosťami v Ružomberku.
Partizáni v Nízkych Tatrách sa považovali za dosť silných na to, aby efektívne uskutočňovali bojové úlohy. Aj Alexej Jegorov – podobne ako Veličko – sa so svojím štábom a štábmi ďalších oddielov (Ernesta Bielika a Michala Sečanského) rozhodol po prípravách pristúpiť k obsadzovaniu miest a obcí. V tomto zámere sa stretli s podporou odboja v Liptove, najmä činiteľov ilegálnej KSS v Ružomberku.
V osobitnom tlačenom letáčiku Roduverní Slováci! tri partizánske jednotky (Jegorovova, Bielikova a Sečanského) ako Spojené oddiely slovenských partizánov sformulovali svoj program. Niekoľko citátov z neho nám ukáže, čo chceli dosiahnuť. Výzva do ozbrojeného boja znela: „My, roduverní Slováci bez rozdielu politického smeru a náboženského vyznania sme dospeli k presvedčeniu, že i pre slovenský národ nadišla teraz chvíľa, aby povstal ako jeden muž a so zbraňou v ruke uderil proti cudzím votrelcom a ich zradným pomáhačom z radov bratislavskej vlády.
Dali sme sa preto do kopy, vytvorili sme partizánske oddiely, opatrili si zbrane a vyšli do hôr a lesov, odkiaľ vedieme proti Nemcom, Maďarom a zapredancom neúprosný boj. Konáme tak podľa príkladu tých Slovákov, ktorí na sovietskej Ukrajine, v Bielorusku a na Kryme prešli k sovietskym partizánom, spolu s nimi bili Nemcov a Maďarov a vracajú sa teraz domov ako víťazi v radoch československého vojska. A považujeme za svoje právo a povinnosť vyzvať všetkých roduverných Slovákov, všetkých ozajstných slovenských národovcov, aby konali ako my.“
Táto výzva však nekorešpondovala s plánmi SNR a vojenského ústredia. Naopak, ignorovala úsilie ústredných orgánov domáceho odboja, akoby ani neexistovali. To sa markantne prejavilo v tej časti letáka, kde sa Spojené oddiely slovenských partizánov obracajú na slovenských dôstojníkov a vojakov:
„Bratislavská vláda postavila slovenskú armádu plne do služieb Nemcov. Dosť už tejto hanby! Prechádzajte organizovane a so zbraňou v ruke k slovenským partizánom. Tvorte sami nové partizánske oddiely a ozbrojené družiny a zaopatrite pre nich výstroj a výzbroj z vojenských skladov. Nečakajte, až vás Nemci odzbroja a zaradia do pracovných a trestných oddielov. Udrite proti nim sami a ničte všemožne nemeckú vojnovú mašinu.“ Teda nie to, čo sa realizovalo o niekoľko dní – spoločný boj povstaleckých vojakov a partizánov, ale koncepcia prechodov vojakov na stranu partizánov. Partizánski velitelia s tým vyrukovali, hoci mali styky s dôstojníkmi vojenského ústredia, od ktorých dobre vedeli, ako sa v armáde pripravuje povstanie. Na konci bola výzva: „Slováci, hor sa do boja! Za slobodné, rovnoprávne Slovensko v slobodnom, demokratickom Československu!“ Spojené oddiely slovenských partizánov zotrvávali v zajatí inštrukcií, s ktorými prišli ich organizátorské jadrá – paraskupiny UŠPH v Kyjeve. Do vzniku povstania nedostali také inštrukcie, ktoré by ich zaväzovali podriadiť sa plánu domácich ústredných odbojových orgánov.
Za výzvou nasledovali činy. Ako prvé mesto nástupu partizánov bol vyhliadnutý Ružomberok, kde miestne vedenie KSS na čele s Rudolfom Strechajom plne stálo za plánom Spojených oddielov slovenských partizánov, ktoré sa 26. augusta cez deň pripravovali v Liptovskej Lúžnej na večernú akciu v Ružomberku. Netreba osobitne rozvádzať, že cez Ružomberok prechádzala dôležitá košicko-bohumínska železnica, mesto bolo sídlom okresu, župy a posádky slovenskej armády.
Kým partizáni v Liptovskej Lúžnej boli pripravení na večernú, resp. nočnú akciu, v Ružomberku čakali na ich príchod spolupracovníci – miestne vedenie KSS, RNV a z vojakov najmä rotmajster Ľudovít Hruboň a nadporučík Jozef Kadúc. Hruboň a Kadúc slúžili na okresnej doplňovacej správe a mali zabezpečovať najmä útek politických väzňov z väznice Krajského súdu v Ružomberku.
V neskorých večerných hodinách 26. augusta partizáni bez prekážok vnikli do Ružomberka. Ráznym postupom dosiahli oslobodenie politických väzňov. Krátko pred polnocou väzni počuli buchot a otváranie dverí na celách. Po otvorení cely, v ktorej bol aj príslušník odbojovej skupiny Demec Vladimír Velecký, dozorca väzňom oznámil: „Páni, rýchle sa oblečte, prepadli nás, ste voľní.“ Nezabudnuteľné chvíle. Na slobodu sa dostali nielen odbojári-väzni zo skupiny Demec (Vladimír Velecký a spol.), ale aj komunisti (Pavol Kardian a iní) a sovietski špióni Heinrich Karl Fomferra a Hans Schwarz. Pri akcii bol ťažko zranený jeden nemecký dôstojník. Lenže sľubne začatú akciu obsadzovania mesta sa nepodarilo doviesť do konca. Predovšetkým nemožno opomenúť, že akcia nebola dohovorená s veliteľom miestnej posádky majorom Milošom Veselom, ktorý bol vojenským ústredím určený za povstaleckého veliteľa mesta.
Len čo sa major Vesel dozvedel o prepustení politických väzňov a o zranení nemeckého dôstojníka, pochopil, že ide do tuhého v čase, keď on z vojenského ústredia ešte nedostal rozkaz na začatie povstaleckej akcie. Preto chcel o niečo oddialiť vstup a zotrvanie partizánov v meste. Po vojne o tom napísal: „Nakoľko heslo k započatiu otvoreného boja proti Nemcom ešte nebolo vydané, dozvediac sa o uvedenom incidente, aby som zachránil situáciu, podnikol som nasledovné: odobral som sa na dopl. veliteľstvo, kde som npor. Kadúca a rtm. Hruboňa vyzval, aby ihneď aj s oslobodenými pol. väzňami odobrali sa do Lúžnej, kde v tej dobe sa už nachodila silná partizánska skupina a aby sa tam zdržovali do tých čias, dokiaľ nezapočne otvorené povstanie, inak ich prídem asi za hodinu úradne zatknúť a to ich tam už nesmiem nájsť.“ Partizáni zobrali do úvahy toto stanovisko majora Vesela a navyše sa im v nočných hodinách v meste ťažko orientovalo. Preto spolu s oslobodenými väzňami odtiahli do Liptovskej Lúžnej. Keď sa na miesto činu dostavila fingovaná vojenská asistencia, Kadúc a Hruboň sa už nachádzali mimo Ružomberka.
Oslobodenie politických väzňov v Ružomberku bolo prvou akciou tohto druhu pred vznikom povstania. Z neznalosti faktov niektorí autori uvádzajú, že oslobodenie sa uskutočnilo 27. augusta 1944. Celá akcia v Ružomberku bola v duchu realizácie toho, čo Spojené oddiely slovenských partizánov vytýčili vo svojom dokumente Roduverní Slováci.
Ružomberok sa 27. augusta stal prvým okresným mestom, v ktorom moc prevzali povstalci, hoci oficiálne (verejne) povstanie proklamované ešte nebolo. V poludňajších hodinách prišli partizáni na autách z Liptovskej Lúžnej opäť do mesta. Spolu a svorne s nimi postupovali aj miestni odbojoví činitelia. Vojenská posádka pod velením Miloša Vesela sa stala povstaleckou, plnila úlohy v záujme povstania, ale formálne ešte stále bola posádkou slovenskej armády. Stretnutia partizánov a vojakov na uliciach Ružomberka priamy účastník opísal takto: „Nedeľa 27. augusta 1944 sa zdala byť taká ako iné nedele. Slnko pražilo, Ružomberčania zašli na plaváreň, odvážnejší priatelia športu sledovali futbalový zápas. Všetko sa zdalo byť v obvyklom poriadku. Ale muž, ktorý si zastal na rybárpoľskom moste, vymykal sa z celkového rámca nedeľného kľudu a odpočinku. Puška v ruke, päť granátov okolo pása a červená stužka na čiapke bolo niečo, čo budilo pozornosť a zvedavosť ľudí natoľko, že si zastali a zdiaľky obdivovali nezvyklý zjav. (…) Zrazu prišlo auto a z neho vystúpili ďalší v podobnej výstroji. Ktosi z odvážnejších nadviazal s jedným z nich reč a ako blesk rozšírila sa už zvesť: partizáni!“ Účastník-autor článku si postavil aj základnú otázku a zároveň na ňu odpovedal: „‚Čo na to žandári, polícia a vojsko?‘ Ako v odpoveď prichádza nákladné auto s vojakmi. Ľudia predpokladajúc srážku, utekajú, ale ružomberčania prežívajú ďalšie prekvapenie. Vojaci vyskakujú z auta a podaním ruky srdečne sa zdravia s partizánmi! (…) Úrady sa obsadzovaly a ľudia by boli najradšej objímali každého partizána od radosti. Robotníci spontánnym pripojením sa k partizánom prví obliekajú uniformu. Za nimi všetci: živnostníci, úradníci, remeselníci bez rozdielu. (…) Tak započal boj za slobodu v Ružomberku. Bez jediného výstrelu a kvapky krvi.“ Opísané dojmy a postrehy zachytili len niektoré epizódy, ktoré podopierajú partizánsku a povstaleckú romantiku. V Ružomberku boli aj výstrely, ba aj krviprelievanie.
Všetky akcie v Ružomberku prebiehali spoločnou účasťou partizánov, vojakov a politických predstaviteľov. Vo vlakoch a na železničnej stanici slovenskí vojaci a partizáni kontrolovali cestujúcich a zadržali nemeckých vojakov, ktorí sa v nich nachádzali. Táto razia mala provokačne protinemecký charakter.
Z miestnej vojenskej nemocnice sa dostal na slobodu väzeň-pacient stotník Daniel Gonda, ktorý sa ujal formovania a velenia pešieho práporu. Gondovým zástupcom sa stal stotník Ján Vig, vedúci expozitúry Hospodárskej kontrolnej služby v Humennom. Vig cestoval vlakom cez Ružomberok; keď videl, čo sa robí na železničnej stanici, vystúpil z vlaku a rozhodol sa pridať sa k vojakom. Do konca roku 1943 bol Vig aktívnym dôstojníkom a s Gondom konšpiroval už v Humennom. Preto mal všetky predpoklady na to, aby opäť obliekol dôstojnícku uniformu a tentoraz už so zbraňou v ruke stál po boku Daniela Gondu, s ktorým odišiel do Ľubochne.
Vzbura v Ružomberku zachvacovala aj takých, ktorí ju akceptovali len ako faktický stav, ale pritom naďalej komunikovali s Ministerstvom vnútra v Bratislave a inými orgánmi. Obojaký bol zástoj niektorých ružomberských žandárov. Posádkový veliteľ Miloš Vesel, len čo partizáni vstúpili do mesta, telefonoval na oblastné žandárske veliteľstvo rozhodnutie, že „nad celým mestom preberá velenie a záruku za poriadok a bezpečnosť armáda a že i žandárstvo sa musí riadiť výlučne len rozkazmi posádkového veliteľstva“.
Armáda prevzala hlavnú zodpovednosť za situáciu v meste. Z oblastného žandárskeho veliteľstva to obratom hlásili na Hlavné veliteľstvo žandárstva do Štubnianskych Teplíc a na Ministerstvo vnútra do Bratislavy. Službukonajúci nadporučík žandárstva Anton Osuský tiež nadriadeným orgánom hlásil, že v meste sú partizáni. Takto minister vnútra Mach už vo večerných hodinách 27. augusta vedel o partizánoch v Ružomberku. Predpokladal však, a to mylne, že ružomberská vojenská posádka je na strane slovenskej vlády. Ďalej bol presvedčený, že svojou prítomnosťou pomery urovná a vládny smer posilní, a preto sa rozhodol na druhý deň osobne zakročiť v Ružomberku.
V noci z 27. na 28. augusta aj generálovi Hubickému hlásili, že slovenskí vojaci na železničnej stanici v Ružomberku kontrolujú cestujúcich. Po príchode vlaku, v ktorom sa viezol nemecký informátor Štefan Wolf, slovenskí vojaci z vlaku vyviedli, zadržali a odzbrojili asi 30 nemeckých vojakov na čele s dôstojníkom a odviedli ich do čakárne. Vraj to urobili pod zámienkou ochrany nemeckých vojakov pred partizánmi. To bol pre Hubického jednoznačný signál na krajné nemecké protiopatrenia. Zároveň táto informácia nasvedčuje, akými rozmanitými formami pracovala nemecká spravodajská služba.
Vzbura v Ružomberku sa musela prejaviť aj vo vzťahu k jednotke SS, ktorá bola v meste od rána 27. augusta. Bola to málopočetná jednotka a nie je objasnené, aké poslanie sledovala, či spojovacie alebo iné. Slovenskí vojaci na čele s majorom Veselom ju zlikvidovali toho istého dňa. Časť príslušníkov SS ustúpila do Ľubochne a zabarikádovala sa vo vile Roza, kde ju neskôr rozbila jednotka stotníka Daniela Gondu. Keď asi o 22.30 hod. Alexander Mach zatelefonoval Milošovi Veselovi, ten mu hlásil, že v meste je pokoj a že je pánom situácie. Každý – aj Mach a Vesel – si to vysvetľoval po svojom.
Nechcem obísť osud nemeckých vojakov, ktorých zadržali na železničnej stanici v Ružomberku a o ktorých je zmienka v citovanej správe Štefana Wolfa. Nestrácam zo zreteľa ani miestnych Nemcov zadržaných v meste. Týchto zajatcov a zaistencov nemali povstaleckí vojaci nechať napospas partizánom. Keďže sa tak stalo, partizáni ich bez zábran postrieľali mimo mesta Ružomberok. V správe o činnosti partizánskej brigády Jána Nálepku je o tom záznam: „Ochrana závodu spolu s nemeckými pozorovateľmi v počte 100 – 120 ľudí bola zajatá a potom postrieľaná pri dedine Biely Potok.“ Vybičovaná protinemecká nenávisť viedla k zločinom, ktoré poškodzovali povesť a záujmy povstalcov.
Ružomberok sa stal prvým povstaleckým mestom na Slovensku. Lenže stal sa ním predčasne a z podnetu partizánov. Vedúci organizátori povstania – vojaci a politici – boli postavení pred hotovú vec. Ružomberok však nebol zapadnutá horská dedina – mal osobitný vojenský význam tým, že v ňom bola výroba a sklad delostreleckých lafiet pre nemeckú armádu. Z doteraz známych nemeckých dokumentov možno predpokladať, že nacistov znepokojovali a rozzúrili najmä udalosti v Ružomberku, ktoré patrili medzi posledné impulzy na nemecký vojenský zákrok.
| PhDr. Jozef Jablonický, DrSc. (3. 1. 1933 – 7. 12. 2012) bol významný slovenský historik najnovších dejín Slovenska, špecializujúci sa na problematiku Slovenského národného povstania, ktorej venoval takmer celú svoju vedeckú tvorbu. Od roku 1960 pracoval v Historickom ústave SAV, odkiaľ musel v roku 1974 z politických príčin odísť. Neskôr pracoval v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody a v Štátnom ústave pamiatkovej starostlivosti. V roku 1969 priniesol svojou knihou Z ilegality do povstania nový pohľad na SNP, spochybňujúci vedúcu úlohu komunistov v Povstaní. Počas tzv. normalizácie bol preto komunistickým totalitným režimom proskribovaný, prenasledovaný ŠtB a stal sa súčasťou československého občianskeho disentu. V tomto období nesmel oficiálne publikovať, a preto výsledky svojej práce uverejňoval vo forme strojopisných samizdatov. Po roku 1989 pracoval v Ústave politických vied SAV a venoval sa problematike politických súdnych procesov. V roku 1992 obhájil v Prahe hodnosť doktora historických vied, v roku 2007 mu bolo udelené štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy a v roku 2008 získal Cenu Dominika Tatarku. |
Ukážka je publikovaná so súhlasom Denníka N.
