Basketbalový Ružomberok vyhral Slovenský pohár – prvú trofej za pätnásť rokov. A teraz chce aj ligový titul. Tréner Juraj Suja navyše prijal ponuku viesť slovenskú ženskú reprezentáciu. Dostatočné dôvody na pozhováranie sa s ním.
Najúspešnejší basketbalový klub na Slovensku nevyhral už pätnásť rokov žiadnu trofej. Slovenský pohár dokonca 22 rokov. Prečo sa to podarilo práve teraz?
V príprave sme vyhrali tri turnaje a už tam sa ukázalo, že družstvo má víťaznú mentalitu a ide za svojím cieľom. Potvrdili sme to v pohári FIBA, a teraz aj v Slovenskom pohári, ktorý sme odohrali s prehľadom a ľahkosťou. Dievčatá hrali naozaj dobre a musím im k víťazstvu pogratulovať.
Vraj ste dali po víťazstve celému tímu voľno.
Všetci sme boli z dosiahnutého úspechu veľmi šťastní. Po 22 rokoch sme dokázali doniesť Slovenský pohár. Pre niekoho je to možno iba pohár, ale stále je to národná trofej, druhá najvážnejšia. Je rozdiel hrať nejaké finále a je rozdiel niečo vyhrať. My sme doniesli domov trofej a mňa to teší. Všetci dostali dva dni voľno – zaslúžili si ho.
Ružomberok pasovali odborníci aj laici za favorita sezóny už pred jej začiatkom. Mal dobré výsledky a zdá sa, že aj najsilnejší tím.
Keď ste prvý v tabuľke, tak vás to predurčuje k tomu byť najväčším favoritom, lebo ste si vybojovali najlepšiu pozíciu. Ale teraz je to iné, ako keď mi niekto rozprával v auguste, že vy ste najväčší favorit. Zatiaľ áno, sme víťaz základnej časti. Rozprávame sa 26. februára a Piešťany už majú novú Američanku, ktorú kúpili na play-off, aby sa posilnili. V tejto chvíli sú dva dni do uzavretia súpisiek. My určite nikoho nekúpime (pozn. redakcie: prestupové obdobie skončilo 28. februára).
Ide play-off. Je to nová súťaž. Karty sa budú rozdávať znova. Neplatí, že sme boli prvý, niekto bol druhý, či tretí alebo štvrtý. Máme výhodu domáceho prostredia. Môže sa to zohľadňovať a pomôcť nám to, ale treba sa na všetko znova zodpovedne pripraviť, rešpektovať súťaž a našich konkurentov.
Vyhrali ste základnú časť – čo si želáte do začínajúceho extraligového play-off (Pozn. redakcie: začína 9. marca)?
Domácu neporaziteľnosť. A aby sme boli všetci zdraví. Hráčky aj diváci. Potom sa dá šport užívať nám aj divákom.
Klub pätnásť rokov nevyhral titul. Teraz sa o ňom hovorí od začiatku sezóny. Tým, že potvrdzujete papierové predpoklady a blížia sa rozhodujúce momenty sezóny, necítite to ako nejaké bremeno, že zrazu môžete priniesť Ružomberku po čom roky túži?
Určite áno, ale bremeno je v Ružomberku neustále. Akokoľvek bolo, cieľ bol byť vo finále. Teraz je to titul. Všetci to cítime. Osobne som sa s tým už naučil žiť. Chceli by sme to, samozrejme, zvládnuť, ale bude to ešte veľmi náročné.
Ako sa vyrovnávate s tvrdeniami, že ak by v Košiciach investovali do basketbalu rovnako ako po minulé roky, Ružomberok by nebol tam, kde je?
Mrzí ma, ak toto niekto hovorí. Nezaslúžime si to, najmä tieto dievčatá nie. Myslím si, že náš súčasný tím by dokázal konkurovať Košiciam z minulej aj predminulej sezóny. Hráme dobrý basketbal a som presvedčený o tom, že by sme boli konkurencieschopní. Sme prvý preto, lebo hráme dobre, tak by som to povedal, ak môžem.
V pohári dostala priestor aj lavička a podľa štatistík dievčatá nesklamali.
V pohári priložil každý ruku k dielu. Každý vie, prečo tu je, akú má pozíciu, robotu a ja im prízvukujem celú sezónu, že v tomto tíme je dôležitá každá hráčka. Aj tá, ktorá práve nehráva. Možno to znie ako klišé, ale reťaz je taká silná, ako silné je jej najslabšie oko. To isté platí v kolektívnom športe.
Zranila sa Litovka Eglé Šiksniuteová, trápi ju chrbát – to je citeľná strata. Lucia Kelčíková stále nie je úplne v poriadku po operácii kolena ešte z roku 2017. Ako to bude v play-off?
Eglé chcela veľmi hrať finále pohára, ale uponáhľali sme to. Lucia nemá koleno stále celkom v poriadku. Príležitostne sa pri väčšej záťaži ozýva a je pre nás ťažké pravidelne s ňou počítať. Už cítime, že ide koniec sezóny a odohrali sme veľa ťažkých zápasov v rýchlom slede a s úzkou rotáciou. Teraz je dosť času na regeneráciu aj tréning, tak dúfam, že sa dáme dokopy. Verím tomu, že všetky dievčatá budú na dôležité zápasy fit.
Máte 38 rokov a prijali ste ponuku viesť ženskú basketbalovú reprezentáciu. Asi je zbytočné pýtať sa, či táto možnosť potešila?
V prvom rade je to pre mňa pocta a znamená to dôveru v moju osobu a schopnosti. Asi každý normálny tréner s ambíciami túži koučovať národné družstvo krajiny – najlepšie svojej rodnej. Takže ja nemám iné pocity ako radosť, dôveru a zodpovednosť.
Nezaskočilo vás to?
Nevravím, že som to priamo očakával, ale v kútiku duše som dúfal, že možno by som mohol byť jeden z adeptov na uvoľnené miesto. Stále sú tu však iní tréneri o ktorých som si myslel, že by túto pozíciu mohli tiež získať.
Predsa len, stále ste mladý tréner, nevraveli ste si, že ešte možno počkám, nazbieram ešte viac skúseností a potom do toho pôjdem?
Asi je v tom nejaká postupnosť. Sedem rokov som pracoval pre národný tím žien do 20 rokov. Z toho päť ako hlavný tréner. Mám aj skúsenosti z ligy, Európskeho pohára, preto si myslím, že mám dostatok skúseností. Je len na mne, aby som ich dokázal a potvrdil, že som bol správna voľba.
Rozhodovanie bolo dlhé?
Profesionálne som nemal nad čím premýšľať. Takéto ponuky sa neodmietajú a už som povedal, že na túto prácu sa cítim. Samozrejme, mám rodinu, takže som sa musel poradiť s manželkou, lebo predsa len to bude určitým spôsobom aj zásah do súkromného života.
Zmluvu máte na dva roky – jeden kvalifikačný cyklus. Cieľ je postúpiť na Majstrovstvá Európy 2021?
Áno. Aj keď to bude náročné. Máme mladý tím, po prestavbe s úzkou základňou hráčiek. Navyše ideme do kvalifikácie z tretieho koša, čiže potrebujeme aj trošku šťastia – pri žrebe aj v otázke zdravotného stavu dievčat. No nie všetko sa bude pre mňa merať postupom alebo nepostupom. Chcem, aby sme robili dobre, poctivo, mali sme tvár a potom príde možno aj nejaký želaný výsledok.
Chcete popri reprezentácii aj naďalej pracovať na klubovej úrovni?
Iná možnosť podľa mňa nie je. Reprezentácie je maximálne možno o nejakých 45 dňoch v roku. Človek však potrebuje mať denno-dennú prácu, rutinu, vedenie zápasov, kontakt s basketbalom, a to sa dá dosiahnuť len v klube.
V Ružomberku vám končí po sezóne zmluva. Ste tu šesť rokov, viete si predstaviť pokračovanie na klubovej úrovni práve tu?
Áno, cítim v Ružomberku dôveru od správnych ľudí. Veľmi si ju vážim, a to ma vedie k tomu, že určite mám záujem pokračovať. Prvé rozhovory už prebehli, no ešte sme sa na ničom nedohodli. No už je pomaličky pokročilý čas. Lebo ak chceme pre Ružomberok pripraviť takú sezónu, ako sa zatiaľ vyvíja tá súčasná, tak pomaly treba začať stavať tím.
Reprezentácia by sa potom pripravovala a hrala kvalifikačné zápasy v Koniarni?
Tohtoročná letná príprava tu určite nebude, ale predbežne máme dohodu, že kvalifikácia by sa mala odohrať v Koniarni.
Titulná fotografia: Juraj Suja v úvode jedného zo stretnutí. Zdroj: mbkruzomberok.sk, Rudolf Maškurica.
