V rámci univerzitného projektu sme pred tromi rokmi zbierali svedectvá politických väzňov. Mária Šidová z Liptovskej Štiavnice nám vtedy dovolila nazrieť do jej spomienok.
Ležala na železnej prični, ktorej tvrdosť tlmil len tenký matrac. Čoby provizórne lôžko. Očami blúdila po strope a stenách malej cely. Bolesť bola na nevydržanie. Vyše pol rok v nehostinných podmienkach si vyžiadal svoju daň.
Telom 21-ročnej Márie lomcoval ťažký ľadvinový záchvat. Prichádzali na ňu mdloby, no ešte matne registrovala spoluväzenkyňu. Nedalo sa ju nepočuť. Búchala na dvere a kričala: „Pane veliteli, pane veliteli, ona mi tady umírá, pomozte!“
Možno by aj pomohol, no sám si nevedel rady. Bol Nový rok. Vo väznici nebol žiaden lekár ani zdravotná sestra. Mladá žena musela až do rána čakať na prevoz do väzenskej nemocnice.
Zabudnutý kufor
Prečo sa vlastne ocitla vo väzení? „Moji rodičia boli hlboko veriaci. Bez zaváhania pomáhali núdznym. Aj tento príbeh je o tom,“ vysvetľuje pozadie svojho pobytu za mrežami žena už so striebrom v drdole.
Rodina Almássyová bola v komunistickej topánke ostrý kamienok. Nepríjemne sťažovala plynulý chod – tak ako v ich dome nachádzali útočisko židia či vojaci počas SNP, tak otvárali dvere aj triednym nepriateľom červeného režimu.
„Mojich rodičov raz požiadali, či by ukryli kňaza, ktorý sa po Barbarskej noci ocitol v jednom zo sústreďovacích táborov,“ spomína pani Mária. Ako im bolo vlastné, pátra Jána Hutyru u seba v Ružomberku prichýlili.
Poskytnúť úkryt náboženskému predstaviteľovi bol v 50. rokoch sám o sebe riskantný akt. Rodina však činila niečo, čo ešte zvyšovalo riziko ich odhalenia. Páter udržiaval kontakt s rehoľnými sestrami, ktorým bol predstaveným.
Korešpondenciu doručovala Mária s matkou a sestrou. S listami obviazanými okolo pása pod šatami, prechádzajúc stráženými miestami, neraz cestovala do Čiech.
Rehoľníčky raz kufor s tajnými písomnosťami zabudli. Vyše päťročné úspešné ukrývanie sa tak chýlilo ku koncu. K obsahu sa dostali nepovolaní. Zistili, že páter neemigroval za hranice, ako sa domnievali. Udalosti mali potom rýchly spád – domové prehliadky Almássyovcov, zaistenie pátra, vypočúvanie rodičov aj Márie.
V apríli 1958 ju odviezli bez vedomia rodičov na výsluch do pražskej väznice v Ruzyni.
Tvoja rodina sa ťa vzdala
„Ruzyně bola povestná väznica. Počula som, že sa chodbami rozlieha krik ľudí, ktorí to psychicky nezvládli a zbláznili sa,“ hovorí pani Mária, ktorú spočiatku dali na samotku. Mala tú výhodu, že bola mladá a nemala také ťažké výsluchy, ako ostatní, tvrdí.
Vyšetrovatelia ju vypočúvali v noci. V tom čase už nevynucovali informácie fyzickým násilím. „Nikdy ma nebili. Mali úplne iné metódy. Boli na vysokej inteligenčnej úrovni. Išli na ľudí psychicky, ukážkovo ich vedeli spracovávať,“ vyvracia zaužívané mýty o štbákoch ako o hlúpych surovcoch.
Mienili ju prinútiť k spolupráci, vymámiť od nej ďalšie mená. Zistili, že chcela byť zdravotníčkou, no pre jej „náboženskú vizitku“ to neprichádzalo do úvahy. Vytrvalo jej ponúkali štúdium medicíny v Moskve výmenou za informácie.
„Rodina sa ťa zriekla. Doma aj tak nikoho nenájdeš,“ zvolili psychický nátlak, keď nepomáhalo rozdúchavanie starého sna. Mária nepristúpila.
V septembri 1958 ju odsúdili na jeden a pol roka za napomáhanie protištátnej činnosti.
Okrem kriku pomätených bolo počuť aj nôtenie si a modlitby. Mária sa vo väzení stretla s bezdetnou umelkyňou „z horných desaťtisíc“, ako zvykla hovorievať.
„Pani Jarmila Kliková mala 56 rokov a neznášala boľševikov. Už druhý raz si odpykávala trest za písanie listov priateľom, v ktorých nadávala na komunistov,“ opisuje svojráznu dámu, s ktorou zdieľala vo väzení svoje útrapy. Jarmila verila, že ich oslobodia spriatelené mocnosti. Vždy, keď nad nimi prelietali lietadlá, vravievala „Marunka, už jdou.“
Bola českobratského vyznania a každý večer sa modlila: „Pane Bože, dej sílu Američanům. Ať již konečně přídou a ať to tady prdne, ámen,“ odľahčuje Mária rozprávanie a spomína s úsmevom na spoluväzenkyňu.
To ona volala o pomoc, keď Máriu postihol ľadvinový záchvat.
Medzi vrahyňami a prostitútkami
Po ako-takom zotavení zo záchvatu ju na jar 1959 preradili do pracovného tábora v Želiezovciach. Medzi odsúdenými známom ako „zelené peklo“ či „slovenské galeje“. Na polia, kde sa pri úmornej práci potili od skorého rána do neskorého večera, ich vozili v prasacích vagónoch.
Tvrdá práca ani nedôstojný prevoz nebolo to najhoršie. „Najväčším utrpením bol smäd. Síce v cisterne doviezli vodu, ale kým prišla, bola taká teplá, že sa nedala piť,“ pomenúva pani Mária jednu z najhorších múk.
Pri jej zaradení boli komunisti vynaliezaví. Ocitla sa na cele spolu s 32 ženami, medzi ktorými boli vrahyne a prostitútky. Deliť ich začali až s príchodom tzv. nevoľníkov, odsúdených katolíckych laičiek, ktoré sa proti režimu spreneverili svojím náboženským presvedčením.
Dostali sa do spoločnej miestnosti, medzi niektorými ženami sa vytvorili silné priateľstvá, ktoré trvali aj potom, čo sa Mária na jeseň 1959 dostala na slobodu. Formálnu slobodu. Režim jej ani potom neprestal strpčovať život.
„Obdivujem ľudí, ktorí to pretrpeli roky. Niektorých popravili. Ja som tam strávila iba 18 mesiacov, to sa nedá ani porovnať,“ poznamenáva.
„My už pomaly vymierame. Hovorím to iba preto, aby mladí ľudia vedeli, čo znamenal komunizmus. Bola to jedna veľká rakovina, vyslovene boj proti Bohu,“ hovorí žena, z ktorej napriek všetkému prežitému sála pokoj. A akási zvláštna dôstojnosť.
Ilustračná fotografia – Mária Šidová. Zdroj – Post Bellum
