Komunikácia činom

Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.

Je to múdre žieňa, celkom súce a na vysokej škole prednáša študentom o komunikácii. Jej poslucháči majú pred ňou rešpekt, dokázali si zjednať ich autoritu.

Lenže muža má nesúceho – síce veľmi dobre zarobí, ale rád si vypije a býva svojej manželke často neverný. Možno je príčinou aj to, že ona svoju prácu priam “hlce” niekedy aj viac akoby sa patrilo, na prednášky a semináre sa pripravuje doma celé večery, často dlho do noci. Usiluje sa byť profesionálom v odbore, musí sa vyznať v rétorike, semiotike, rečníckych žánroch, jazykových prostriedkoch i v neverbálnych prostriedkoch komunikácie: mimike, gestike. kinezike, posturológii, haptike, proxemike…

Jej Miša ani po dvadsiatich piatich rokoch manželstva ženina práca nezaujímala, o téorii verbálnej či neverbálnej komunikácie nemal ani šajnu. Obzeral sa za cudzími sukňami, a hlavne potom, čo odrástli dve dcéry a syn. Odpúšťala mu jeho avantúry, aj to, že sa dvakrát od rodiny odsťahoval k nejakej mladšej frajerke a zakaždým to trvalo celý mesiac. Zaťala zuby a muža prijala naspäť hlavne kvôli deťom, veď sa vždy vrátil pokorný a prisahal na všetko možné, že sa polepší. Viedla s ním potom dlhé rozhovory (veď bola odborníčka) a verila, že jej slovné argumenty záletníka presvedčia.

Presvedčili, ale iba na čas, alkohol a záletníctvo ho tak zmenilo, že prestal prispievať na stravu, na nájomné, deťom nedal ani cent. Prichádzal domov opitý už prakticky denne. Aby domácnosť žena utiahla, pribrala si ešte jeden úväzok v pobočke inej univerzity v neďalekom meste.

Jeho nasledujúca nevera trvala veľmi dlho. Skoro dva roky.

“Otec sa nám už nevráti,L konštatovala vtedy pred deťmi. “Musíme sa s tým nejako popasovať. A možno, že vďakabohu. Lebo ja som už stratila trpezlivosť.”

Syn naložil do auta všetky otcove veci a odviezol k dverám domu jeho najnovšej družky, za čo doryšava prefarbená fiflena s minisukňou skoro povyše širokého zadku a s vztrúsenou cigaretou v kútiku úst podala mládencovi kľúče.

“To sú vaše. Môj Miško ich nebude potrebovať. Nikdy. Zostane u mňa,” oznámila suverénne. Otec sa synovi neukázal, iba sledoval spoza záclony jeho odchod.

Doma si poradili. A vlastne boli spokojnejší, aspoň ich nevyrušovali pravidelné alkoholické úlety otca rodiny – zakaždým zaspával na záchode.

Keď sa tretí raz vrátil, bolo sobotné poobedie. Deti sa v poslednej marcovej fujavici vybrali do kina a jeho žena sedela nad knihami, pripravovala si v obývačke prednášku. Nemala pustené rádio ani televízor, nech ju nevyrušujú, aj preto počula šuchot za vchodovými dverami, niečo ako škrabkanie, potom slabé zaklopanie. Bolo jej to čudné, majú predsa zvonec.

Nazrela “kukátkom” na chodbu.

Na rohožke kľačal muž v kabáte, s kožušinovou čapicou, hlava sklonená. Z jednej a druhej strany nabalené tašky, obleky s vešiakmi prehodené na zábradlí za chrbtom. Bol to jej neverný manžel.

V prvom momente chcela otvoriť. Lenže… Vpustí ho dnu, on sa zas bude kajať, sľubovať hory doly, ona ho bude ľutovať, lebo vidí takého zbiedeného, vychudnutého, konštatovať, že mu tá jeho frajekra hádam ani nevarila. Znova ho zasype množstvom argumentov, prečo by sa mal tých svojich ľúbostných avantúr vyvarovať, bude si drať jazyk a presviedčať ho, on uzná, že jeho žena má svätú pravdu, zaprisahá sa, že už nikdy v živote… A napokon, len čo prejde pár týždňov sa “márnotratný syn” vytratí za ďalšou vymódenou zlatokopkou. A čo povedia deti, keď ho zrazu uvidia doma pri stole? Dohodli sa predsa všetci spoločne, že takého otca už nepotrebujú.

Rozhodla sa. Tu žiadna verbálna komunikácia, žiadne reči a presviedčanie nepomôžu. Tak ako nepomohla tá neverbálna, keď muža po jeho alkoholických rošádach ignorovala, neprevravela s ním, obracala sa mu chrbtom, mračila sa. Definitívny verdikt rodiny mu oznámi, ale nie slovne, ani pomocou mimiky, nepoužije gestá, odsudzujúce pohľady, haptiku. Využije to, čo odborníci v sociálnej psychológii nazývajú komunikácia činom. Takým, aby nebolo potrebné ďalšie vysvetľovanie.

Sporadické klopanie sa stále ozývalo, ona sa vrátila do bytu a z komory vzala panvicu s predĺženou rúčkou – používali ju pri vyprážaní na otvorenom ohni.

Odomkla, dvere odchýlila. Hlava s kožušinovou čiapkou zostala pokorne schýlená. Panvica na nej zadunela a dvere sa znova zatvorili.

 

Uverejnené v zbierke Iba tak IV (2013).

Titulná fotografia – Ilustračná snímka, Zdroj – pixabay.com

Známy ružomberský spisovateľ a vysokoškolský predagóg, pochádza z Černovej. Je autorom desiatok románov, poviedok a noviel, ako aj divadelných a rozhlasových scenárov.