Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
V časoch u nás zúrivo prekvitajúceho socializmu som sa prihlásil na kombinovaný zájazd lietadlom z Bratislavy do Odesy, stadiaľ ľoďou cez Čierne more do Istanbulu, cez Bospor a Marmarské more do Izmiru a starovekého Efezu a späť.
Naša loď, s ktorou sme z Odesy vyplávali, nebola malá – dva bazény, kajuty pre štyristo osôb, veľká reštaurácia, obchodíky, bar… Už prvý obed na nej vyzeral veľkolepo, lebo pozostával z deviatich chodov. More sa nebúrilo, nik sa neobával morskej choroby aj preto, lebo prospekt z Čedoku ubezpečoval turistov, že loď je vybavená antikinetóznym zariadením zmierňujúcim priečne a pozdĺžne výkyvy plavidla. Papierové vrecúška pozastýkané na viditeľných miestach sme brali ako povinný, úsmev vzbudzujúci folklór.
Po troch hodinách plavby sa zdvihol vietor. Vlny vôbec nerešpektovali sovietske antikinetózne zariadenie, lebo naša loď na nich poskakovala ako splašená koza. Väčšina turistov prvý raz zistila, čo je morská nemoc a čo dokáže urobiť so žalúdkom. Ratovať sa môžete len tak, že si ľahnete v kajute na pričňu a čumíte do povaly. Počas niekoľkých hodín utrpenia mnohí použili papierové vrecúška a aj im vytrávilo, a preto, keď rozhlas zvolával osadenstvo na večeru vábiac názvami tentoraz šiestich chodov, dali sa prehovoriť a z prične zišli. Ja som sa neopovážil.
Neskôr, keď ma už vnútornosti nepokúšali, vybral som sa pozrieť na zadnú palubu. Bola tma, z oblohy vyskakovali nad morom neskutočne nádherné a dupľovane sa trblietajúce hviezdy. Paralelne s našou, iba pár stoviek metrov vedľa, plávala výletná nórska loď. Vysvietená, turisti na nej spievali a tancovali. Naša zmĺknutá, tí, ktorí večeralo, viseli prehnutí cez palubu a obsah žalúdka sprostredkovávali moru. Za nórskou loďou sa voda temnela, za našou belela chrbtami stoviek rýb.
V istanbulskom prístave, skôr ako sa na tureckú pôdu spustil mostík, nám kapitán lode prikázal odovzdať pasy – miesto nich každý dostal iba nejakú „bumažku”, čiže zdrap papiera. Spravil to preto, aby prípadným žiadateľom o azyl skomplikoval vybavovačky. (Aj tak sa štyria naši turisti už na loď nevrátili.) Po návšteve Hagie Sophie (pôvodne chrámu, potom mešity a teraz múzea) s nádhernými čiernozlatými freskami a Modrej mešity nás sprievodkyňa usmernila na Veľký bazár.
Schodíkmi bolo treba zostúpiť do pod zemou vybudovaných priestorov, kde ohromné biele klenby zdobené maľby modrých kvetov zastrešovali dlhú ulicu lemovanú samými zlatníckymi obchodmi. Mne sa podarilo prepašovať (v topánke) sto západonemeckých mariek, a za tie, ako odporučili doma, treba kúpiť retiazku, lebo zlato v Turecku je lacné. S bankovkou v hrsti som vošiel do jedného z obchodov. Žltého kovu v ňom bolo viac ako v našich desiatich Klenotách. Retiazky rôznych tvarov, hrúbky a veľkosti navešané na tyči ako klobásy, dva stohy diadémov, prstene na kopách. Stačilo si len vybrať.
Pozoroval som, ako nákup v takom obchode prebieha. Mladý predavač komunikoval s každým zákazníkom podľa národnosti dotyčného. Anglicky, francúzsky, nemecky. I španielsky. Vybrali ste si tovar, on ho položil na váhu a na kalkulačke vypočítal cenu. V dolároch, librách, frankoch, markách… Vždy, samozrejme nadsadil, takže bolo treba zjednávať.
Za retiazku zo štrnásťkarátového zlata, ktorá sa mi zvidela, pýtal dvesto mariek.
Povedal som, že nedám viac ako sto.
„Zhodil na stoosemdesiat.
Ja opäť sto.
On stosedemdesiatpäť.
Takto sme sa handrkovali až po stoštyridsať. Pod túto cenu nechcel ísť. Nechal som retiazku retiazkou a odišiel som. Potúlam sa v bočných uličkách Veľkého bazára, aspoň si popasiem oči na exotickom, pre mňa nevídanom tovare. Na nákupy v „kapitalistickej” cudzine nás Čedok vybavil ani nie tisíckou tureckých lír, pričom napríklad jedna pohľadnica so známkou stála stovku.
V jednom stánku som za sedemdesiat lír kúpil cigarety. Obsluhoval tam vyholený Turek s červenou čiapkou na hlave a dvaja asi desaťroční chalani, zrejme jeho synovia. Jeden z nich vzal päťstovku, položil na pultík cigarety a viac si ma nevšímal. V snahe neprísť o polovicu valutového prídelu som si slušne pýtal výdavok. V jednom, druhom, treťom jazyku. Chlapčisko nereagovalo a zvyšok jeho rodiny podobne. Tvárili sa, že vážia nakladané olivy a prelievajú ich do širokých nádob. To ma dohrialo, a tak som strčil hlavu do okienka a po slovensky a s buchnutím päsťou som sa oboril na bezočivca:
„Ja tvojho ancikrista, ale okamžite tie peniaze syp!”
Dieťa stuhlo, mihlo očami na otca, len luskol prstom a za päť sekúnd ležali drobné na doske. Zvučná slovenčina zavážila viac ako tri svetové jazyky.
Veľký bazár zatvárali o šiestej večer. Desať minút pre záverečnou som znova vošiel do zlatníctva, kde sa mi nepodarilo zjednať cenu. Moja retiazka ležala na pulte v zvrchu priesvitnej škatuľke, ozdobne previazanej. Predavač mi ju vzápätí podával.
„Einhundertdreizig”, čiže stotridsať, povedal.
Ja zas len sto,
„Stodvadsaťpäť.”
„Sto”.
„Mojich desať detí bude trpieť hladom, ak zlato predám za tvoju cenu.”
Tvár obchodníka neprezrádzala, či to vraví vážne.
Zasmial som sa.
„Kde by si ich toľko nabral. Odhadujem ti ani nie dvadsaťdva rokov.”
„Mám viacero manželiek. Všetky treba živiť.”
„Nie je u vás náhodou už mnohoženstvo zakázané? Ale ak neklameš, tak ťa ľutujem…”
„Nemusíš.”
Teraz sa zasmial on.
„Prečo stále vravíš sto?” spýtal sa. „Prečo napríklad nepovieš stodesať?”
Vyzradil som.
„Odkiaľ si?”
„Z Československa.”
„Čech?”
„Nie. Slovák.”
„Daj sto!” vtisol mi škatuľku.
„A tvoje hladujúce ženy a deti?”
„Keine Angst” – vraj sa netreba obávať.
Podali sme si ruky a predavač za mnou spustil rolety. Aj tak na retiazke zarobil.
Po skoro dvadsiatich rokoch som sa do Turecka opäť vrátil. Tentoraz letecky, bez problémov a s prídelom valút, bez tŕpnutia, či mi zamestnávateľ dá odporúčanie na cestu na „Západ”, alebo či mi v poslednej chvíli zásahom nejakého eštebáka účasť na zájazde nezrušia. Letelo sa na južné pobrežie krajiny do Bodrumu, kde v staroveku postavili jeden zo siedmich divov sveta – halikarnaské mauzóleum.
Na vedľajších sedadlách v lietadle sedeli českí študenti, jeden z nich cestoval takto prvý raz a hneď ho upútalo papierové vrecúško pred ním.
„Naco je tohle?” spýtal sa ma.
„Na zvracanie. Keď príde niekomu zle, môže do vrecka šabľovať.”
Aha…
„A vy v letadle zvracíte?” zaujímal sa po chvíli.
„Pravidelne a na všetky strany. Dávaj si pozor!”
Vytreštil oči, ale po chvíli pochopil, že žartujem, no a potom ma zoznámil s partiou, s ktorou sa do letoviska spolu vybrali. Patrili k nim aj dve dievčatá zo Senca a dve z Bratislavy. Všetky štyri blondíny, skvostne vyzerajúce.
Mládež ma vtiahla medzi seba, sedávali sme spolu pri raňajkách i pri večeri (najradšej sme sa napchávali ovocnými tortami – v živote som nejedeol také vynikajúce piškótové cesto – nuž, Orient). Spolu sme sa chodili aj kúpať do trochu vzdialenej zátoky s oveľa čistejšou vodou ako bola na centrálnej pláži. Raz, nedbajúc na moje varovanie, sa vybrali na diskotéku. Utekali stadiaľ aj oknami, lebo počerní mládenci slovenské blondíny skoro roztrhali. Turkyne sa totiž zvíjania sa v rytme modernej hudby, pripomínajúceho, nech mi je odpustené, kŕče, nezúčastňujú.
Jedného poobedia sme v „našej” zátoke naďabili na značne pripitého domorodca. Len trocha staršieho od „mojej” mládeže, váľajúceho sa v piesku, s nohami omočenými v morských vlnách. Niečo si pohundrával. Raz turecky, raz anglicky.
Dievčatá, rozladené – veď opilec nám môže pokaziť kúpanie – sa do neho pustili. Nehanbí sa, vyznavač islamu, a takto zdratý?
Som čierna ovca rodiny, vyhlásil v slušnej angličtine. Môj starý otec je majiteľom tohto a tohto hotela, ukazoval prstom na päťhviezdičkové komplexy v najdrahšej časti pláže.
A ešte tamtoho a tamtoho.
Vymýšľaš si a machruješ.
Vlastním prepychovú jachtu.
Ty?! Skôr budeš bezdomovec!
Má vraj na nej kapitána a služobníctvo. A či to chceme vidieť…
Priveľa si si vypil a rozprávaš v delíriu.
Turek začal hrabať vedľa seba v piesku najprv po pravej, potom po ľavej ruke, kým neobjavil mobil. Najnovší typ, poriadne drahý. Chvíľu trvalo, kým ho nemotorne poofukoval a povytriasal piesok. Potom sa telefonovalo hlasom síce pripitým, ale zvyknutým rozkazovať.
Nerozumeli sme slova.
Asi po pol hodine sa pri zátoke objavila luxusná loď. Na vodu sa spustil motorový čln a na ňom muž v bielej uniforme. Zamieril k nám.
„Pozývam vás na svoju jachtu!” dostali sme pozvanie od opilca. „A ak ste hladní, tak aj na jedlo!”
Mládež sa popozerala po sebe. Chlapík neklamal.
Ja som mal obavy, veď vôbec nevieme, čo je zač, môžu nás, pre nich nevercov, hocikde pohádzať do mora, alebo podrezať, ktovie, na akú posádku na palube naďabíme.
Mladých ponuka nadchla.
„Pozývaš všetkých?”
„Všetkých!”
Člna sa dva razy otočil, lebo dokopy aj s majiteľom nás bolo desať. Služobníctvo na palube pozostávalo z kapitána, dvoch pomocníkov a dvoch kuchárov. Hostiteľ nám všetkých predstavil. Museli sme si obzrieť aj celú loď včítane moderne vybavenej kuchyne s veľkými mrazničkami. Máme si rozkázať, čo chceme jesť, a kým sa bude jachta plaviť, kuchári musia navariť. Sú vraj špecialistami na bleskovú prípravu jedál.
Kým sme si mládencami po troche nalievali uzo (do tejto pálenky sa prilieva voda, ktorá ju zafarbí na bielo – údajne takto chcú moslimovia oklamať Alaha, aby sa domnieval, že pijú, mlieko), náš turecký kamarát tancoval na palube pri orientálnej hudbe obklopený našimi zlatovláskami. Veľmi sa mu to páčilo, okolie akoby vôbec nevnímal. Jachta zatiaľ smerovala ku neobývaným ostrovom – mali sme ich počas plavby poprezerať.
Výlet sa vydaril. Pohľad na tônisté zálivy zovreté bielymi skalami, vysoké palmy, figovníky so zelenými, dozrievajúcimi a prezretými plodmi na každom jednom kríkovito rozrastenom strome, húfy rýb v čistučkej vode – to stálo za to. Vytiahli sa aj kuchári, lebo veľmi rýchlo začali donášať na stôl, jeden robil hneď aj čašníka a druhý nakúkal, či nám chutí.
Počas návratu do prístavu chlapíci už zasa niečo vypekali a pri odchode dostal každý z nás balíček drobných zákuskov.
Toto sa udialo v predposledný deň pobytu, hostiteľovi sme, žiaľ, nemohli sľúbiť, že prídeme aj zajtra. Dievčatá mu dali mailové adresy a ešte ho každá pobozkala na líca z jednej i z druhej strany. Tak ho bozky blonďavých krások vykoľajili, že skoro vytriezvel.
Za roky, ktoré prešli medzi mojou prvou a druhou návštevou krajiny, turecké peniaze nesmierne inflačne „vyleteli”. Krajinu navštívili zničujúce zemetrasenie a viaceré ekonomické kolapsy, po ktorých chudáci zostali žobrákmi a (podobne ako u nás) ľudské hyeny prišli k neskutočným majetkom.
Večer pred odletom sa bolo treba zbaviť drobných mincí, ktoré nás ťažili vo vreckách. Kovové desaťtisícovky alebo päťtisícovky by žiadna banka nevymenila, a okrem toho mali mizernú, každý deň klesajúcu hodnotu. Obišiel som si ostatných z partie a na vysvietenej promenáde som pristavil dieťa – bosého predavača suvenírov ponúkajúceho náhrdelníky z lastúr, remenčeky na ruku a všelijaké prívesky.
„Ber!” povykladal som hrste drobných. „A choď sa domov vyspať, na dnes máš zarobené!”
Dieťa, udivené, nerozumelo, ale mi podávalo nejaký tovar.
„Daj mi svätý s tvojimi náhrdelníkmi! Neviem, na koho by som to doma zavesil. Iba ak susedovej koze.”
Vracal som sa pomaly k hotelu.
Na schodoch, už skoro vo dverách, ma niečo zozadu chytilo za tričko. Bol to malý predavač suvenírov. Zaškeril sa na mňa a vraví:
„Daj ešte milión!”
Foto – Veľký bazár v Istanbule. Zdroj – povlastniose.cz
