Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Od roku 1990 som nejaký čas pracoval ako riaditeľ domova mládeže. Po nežnej revolúcii začali k nám prichádzať aj dobrovoľníci, lektori angličtiny, a to najmä zo Spojených štátov a Anglicka. Išlo im o novú skúsenosť, chceli spoznať ľudí a kultúru v krajinách za bývalou železnou oponou. Bolo to trochu aj dobrodružstvo, pretože nevedeli celkom dobre, do čoho idú.
Mnohí mali o živote u nás hodne skreslené predstavy. Zo svojej batožiny ako prvé obyčajne vykladali gumené čižmy, lebo sa k nim dostali informácie, že na Slovensku budú darmo hľadať vyasfaltované cesty. Veľmi sa čudovali mraziacim pultom a chladničkám v našich kuchyniach, ved podľa ich predstáv sme o takejto technike nemali mať ani šajnu. Domnievali sa, že sa ocitnú niekde v džungli a obyvateľstvo Československa, vytešené z návštevníkov, zoskočí zo stromov, vovedie ich do jaskyne, ktorú používa ako obývačku a okolo ohniska im na uvítanie zakrepčí exotický tanec svojich predkov.
Viťúzov sme sklamali. Oni hrdí, že nám prinesú civilizáciu a kultúru (hoci možno ich starý otec behal po prérii s jedným perom v umastených vlasoch a s holým zadkom), a my sme už dávno poznali zubnú pastu a kefku, nespávali sme na slame, každá domácnosť vlastnila televízor, a dokonca farebný (hoci treba povedať, že prvé nečiernobiele televízne prijímače importované zo Sovietskeho zväzu, určené zrejme farboslepým, hýrili originalitou – tráva bola modrá, na nej sa pásli fialové kone a snehuliak vyzeral, akoby ho trápila žltačka), fungovali obchody, plné tovaru. Vrecúška s instantnými polievkami a žuvačky, ktoré mienili rozdávať zaostalému a chudobnému obyvateľstvu, museli pozahadzovať.
Dvoch takýchto odvážlivcov sme na žiadosť riaditeľa jazykovej školy ubytovali v našom internáte. Dvadsaťšesťročné americké dvojčatá, brata so sestrou, ona s miernym telesným postihnutím (mala problémy s chodidlom a presúvala sa zásadne autom), on, ako sa neskôr ukázalo, mentálne naladený na nie celkom normálnu frekvenciu. Do internátneho života spočiatku celkom zapadli, väčšinou utiahnutí do svojich izieb, málokedy z nich vo voľnom čase vychádzali.
Asi po dvoch mesiacoch, keď sa už školský rok rozbehol, začal mládenec vystrájať. V čase večere v jedálni zaplnenej väčšinou stredoškoláčkami vyhľadal najodľahlejší stôl a oblečený iba v pyžame si naň hore značky ľahol. Vychovávateľkám tvrdil, vraj sa potrebuje po hodinách náročnej anglickej konverzácie odreagovať, a takto relaxuje. Žiaci si ťukali na čelo, smiali sa a my sme rozmýšľali, čo robiť. Vedel som, že v Amerike je módou mať svojho psychoanalytika, ale keď ho človek nemá, že by mu až takto „hrabalo”?
Čudácky mládenec sa okrem toho zaľúbil do jednej štrnásťročnej prváčky. (Keď mi ju ukázali, divil som sa, kde podel oči – nezdravo vyhúknutá, nahrbená, viditeľne trpela na lordózu chrbtice a mala riedke zuby.) Amorovým kyjakom lásky tresnutý rovno po hlave týždeň odmietal skoro každé jedlo a potom dievčine, ktorá mala z jeho dvorenia strach a pred nápadníkom sa zatajovala, napísal ľúbostný list. Vytvoril ho tak, že s pomocou anglicko-slovenského slovníka pozliepal slová v prvom páde bez koncoviek a akéhokoľvek skloňovania. Vyznanie lásky spojil s opisom horúcich chvíľ, aké spolu, keď ho ona bude milovať, zažijú. Končil vyhrážkou, vraj sa zabije, ak ho odmietne.
Postpubertálne prváčky, rozchichotané, ukázali papier svojej vychovávateľke a ona s ním pripochodovala do riaditeľne. Gramatickú a štylistickú zlátaninu nik nebral vážne.
Dva dni po objavení sa listu ma pred polnocou z postele zburcoval telefón. Službukonajúca vychovávateľka preboha prosila, aby som okamžite prišiel do internátu, lebo si nevie rady. Lektor chce vyskočiť z balkóna na siedmom poschodí, už preliezol na druhú stranu zábradlia a študentky ho s plačom prosia a držia za ruky, aby mu v tom zabránili. Už nevládzu. Volala aj policajtov, no hliadka zasahuje kdesi na predmestí a nevie, kedy príde. Hasiči ju odkázali na psychiatra.
Kým sa mi podarilo dobehnúť do práce, prváčky našťastie kandidáta smrti prehovorili a vtiahli dnu. Od svojej sestry dostal nejaký liek a zaspal. Vzápätí došli policajti a spísali zápisnicu.
Ráno som si obidvoch súrodencov zavolal. Je mi ľúto, ale už im ubytovanie v domove mládeže ďalej poskytovať nemôžeme. Vedenie internátu a všetci jeho pracovníci sme zodpovední za výchovu a vzdelávanie študentov, suplujeme im domáce prostredie a je našou povinnosťou im vytvárať optimálne podmienky, pokojné a bez stresov. Očakávajú to od nás rodičia, očakáva to od nás škola. Vychovávame mládež v najcitlivejšom veku a incidenty, podobné tomu nočnému, naše úsilie likvidujú.
Dal som súrodencom návrh. Šofér ich odvezie do hotela, už je všetko vybavené. Prípadne, ak by im hotel nevyhovoval, k dispozícii sú ponuky viacerých privátov, môžu si vybrať. Nepovedali nič, len ona sa rozplakala. Šofér im ponosil a poodvážal batožinu.
Riaditeľ jazykovej školy mi neskôr nešťastný oznámil, že lektori v hoteli vydržali iba jeden deň. Potom sa zbalili a nechali sa odviezť taxíkom z Ružomberka až do viedenského Schwechatu. Tam nasadli na lietadlo do USA.
Jazyková škola si vzápätí cez nejakú centrálu vybavila ďalšieho anglicky hovoriaceho lektora, tentoraz staršieho pána. Nechal som sa prehovoriť (v tom veku možno predsa očakávať istú duševnú rovnováhu a aspoň sa pri rozhovoroch s ním naši študenti pocvičia v konverzácii) a ubytovali sme aj toho. Javil sa menej trafený ako ten predošlý. Najostrejšie ho pozorovali tety upratovačky. Po týždni nahlásili hospodárke, že chlapík v meste nakúpil dva baly záclonoviny a všetku si rozprestrel v bunke, kde býval, na dlážku. Všade okrem sprchovacieho kúta. Tvrdil, vraj sa pritom cíti, akoby chodil v oblakoch.
Inšie, chvalabohu, nevystrájal.
Pomaly sme na na nočný incident zabúdali, až kým ma raz sekretárka, vyplašená, nezavolala súrne k telefónu. Volal vysoký úradník z ministerstva školstva.
„Pán riaditeľ, viete, s čím sa na nás obrátilo americké veľvyslanectvo? Vo vašom domove mládeže ste najprv ubytovali dvoch súrodencov, ich občanov ako lektorov a potom ste ich z internátu vyhodili, pretože sú Židia.”
„Čože?”
Takmer ma vystrelo.
„Ináč, sú to deti významného amerického bankára. V kongrese USA sa zaoberali sťažnosťou nejakého kongresmana, že riaditeľ Domova mládeže Ružomberok je rasista. Máme to vyšetriť a podať správu.”
Bolo šťastím, že existovala policajtmi spísaná zápisnica a okrem toho sme mohli americkej ambasáde poskytnúť aj fotokópiu ľúbostného listu čudáckeho lektora. Potom už dali pokoj.
Asi som vtedy spravil chybu. Keby som bol tých, ktorí ma nespravodlivo obvinili z rasizmu zažaloval, mohol som s pomocou šikovného právnika vysúdiť milióny.
Napadlo mi to neskoro. Žiaľ. Teraz už môžem iba rozmýšľať, čo by som s toľkými peniazmi robil.
Uverejnené v zbierke Iba tak (2007).
Titulná fotografia – ilustračná snímka. Zdroj – alkp.sk
