Zo supermarketu si okrem rýchleho nákupu môžete občas odniesť aj zmes nie zrovna príjemných pocitov.
Po práci som sa zastavil v supermarkete, aby som si kúpil večeru do ďalšej práce. Prechádzal som regále s potravinami a bral do rúk vhodné ingrediencie na teplú a ľahkú večeru.
“Vezmem si aj pomaranč!”, napadlo mi… “Na raňajky.” Podídem k pultu s týmto ovocím a začnem si obzerať jednotlivé kusy. V okamihu sa oproti mne mne postaví čierna silueta, ale nevnímam ju. Ucítim zvláštnu paralýzu tela i mysle, energiu, ktorá odstavila moje vedomie od prítomnosti. Zazdalo sa mi, že počujem “ahoj”, nezreteľné a neidentifikovateľné. Telo reaguje samo a zodvihne hlavu i pohľad hore a oproti mne uvidí stáť moju niekdajšiu lásku na celý život… Rukami vyberá mandarinky, jednu za druhou a vkladá ich do mikroténového vrecka. Niekoľko sekúnd ostávam na ňu v zamrznutej póze hľadieť, kým ona s úsmevom niektoré ovocie vloží do vrecka, iné naopak vráti do prepravky. “Na nákupoch?”, snažím sa prelomiť ticho a snáď rozvinúť komunikáciu. “Vyzerá to tak”, znie jej cynická odpoveď a odchádza preč rýchlym krokom. Ostal mi len priestor na pozdrav… Otázky “Ako sa máš?”, “Čo máš nové?” akoby nezaujímali ani jednu, ani druhú stranu prepravky. So zvesenou hlavou nasledujem jej trasu k inej pokladni. So smútkom v srdci premýšľam o paralelách nášho niekdajšieho vzťahu. Kým moja bývalá nikdy nemala núdzu o početnú spoločnosť okolo seba, ako mandarinky si selektovala ľudí v jej prítomnosti podľa svojich aktuálnych potrieb, ja som sa zameriaval len na jeden pomaranč, ktorý by som mal na dlhšie obdobie. Je ťažké žiť s vedomím, že ste pre niekoho len kus, ktorý ošúpe a pochutí si na ňom. Tak to už asi medzi milencami chodí. Snáď i ja by som si mal uvedomiť, že si môžem “kúpiť” ďalší pomaranč, keď naň dostanem chuť, prípadne iné ovocie a netrápiť sa, keď mi jeden kus náhodou zhnije, alebo sa znenazdajky stratí…
