Tak to je presne to, čo by ste určite nechceli počuť po tom čo strávite ostatné tri hodiny svojho na minúty rozpočítaného života striedavo v kúpeľni a v spálni, pred tým, než sa konečne dostanete do stavu „hotovo“ v plesový večer. Určite nie vo chvíli, keď očakávate, že od svojho „princa“ budete počuť niečo v duchu: „Si dokonalá, moja princezná!“ alebo „Ani nenachádzam slová, ktoré by vyjadrili tú nádheru, čo vidím!“. A potom už len bodka. Vy. Aj on. Teda ešte: „Ďakujem.“. Možno pridáte pusu (ale tú tiež zvážite, aby vám nerozmazal rúž). OK. Tak možno na líce. A odchod.
Ak sa už ocitnete vo vyššie zmienenej situácii a po tom, čo vám dorezonujú v ušiach tie srdcerežúce slová sa vidíte ako zo seba zúrivo stŕhate šaty, nakladáte sa späť do župana, na smrť urazene sa uložíte na gauč, z úst vypúšťate všakovaké pikantérie alebo len zaryto mlčíte, skúste sa na chvíľku zastaviť. A ešte raz v hlave pretočiť nahrávku spred pár minút, založenú v archíve z názvom „plesová entré katastrofa“:
– Vy ste vyšli zo spálne pripravená už len obliecť kabát a odísť.
– On sa na vás zahľadel a dal ten sladký úsmev ako keď vidí niečo pekné, t.j. vás, príp. niečo strašne chutné, t.j. opäť vás.
– Otvoril ústa, nádych, krátky prídych a: „Si nádherná!“.
– Nasledoval váš neveriacky úsmev a: „Som tučná!“ – a ďalej ste už vy nepočuli nič, lebo v mikrokozme vašich domnienok, komplexov a predsudkov ste nasadli na kozmickú loď tučnoty. Už vôbec nepočujete, že povedal: „Nie si tučná, vyzeráš skvele. Nepotrebuješ chudnúť, možno trochu spevniť!“
– Precitáte až pri slovách: „Možno máš trochu silnejšie ruky!“ – ale to vy už počujete len: „Máš tučné ruky.“ A vtedy sa vám zrúti svet…
…alebo to môže pokračovať aj iným scenárom. Vy uveríme tomu, že naozaj nie ste tučná. Že možno s tým spevnením mal pravdu, že vám to pomôže vykreovať zo seba nielen silnú, rozumej zdravo svalnatú, ale aj silnú, rozumej odvážnu, cieľavedomú a zdravo sebavedomú ženu. A tak vás to možno namotivuje aspoň sporadicky do youtubu namiesto „recept na šišky“ napísať „cvičenie na brucho“ a aspoň dva krát za týždeň podľa neho „upečiete“ svoje spokojnejšie a silnejšie ja.
A nezabúdajme – len my sme režisérmi svojho života! Možno poznáte aj sicílske príslovie – len pravý priateľ ti povie, že tvoja tvár je špinavá. Tak si vážme tých naozajstných priateľov. A predovšetkým si vážme sami seba. Lebo tam to všetko začína. Tam začína naša cesta vpred – v ústrety nebu na zemi.
