Miesto, kde sa prítomnosť dotýka s minulosťou

Ružomberský cintorín v sebe spája pietnosť s históriou. Nečudo, je súčasťou tohto mesta už viac ako storočie. Ukážeme vám jeho dominanty, prezradíme mená slávnych rodákov a priblížime jeho vznik. Zistíte, že snahy urobiť z miesta posledného odpočinku národný cintorín sú oveľa dlhšie, než tie, o ktorých sa aktuálne hovorí v Bratislave.

Vyberáme sa na miesto, ktoré v sebe ukrýva viac ako 12-tisíc hrobov. Pri vstupe nám podáva ruku pokoj a ticho. Večne otvorená brána ružomberského cintorína už len sarkasticky pripomína, že odtiaľ aj tak nemá kto utiecť. Pozeráme na mohutné pomníky, veľké aj malé kríže či nápisy, ktoré zotrel čas.

Pri prechádzke cintorínom otvárame aj učebnicu Ružomberka a Slovenska. Pochovali tu totiž mnohých, ktorí sa podieľali na národnom pohybe a na zachovaní jeho identity. Posledné miesto odpočinku tu našli politici, lekári, umelci, zakladatelia rôznych inštitúcií či významní podnikatelia. Aj preto vnikli snahy, aby ružomberský cintorín získal status národný.

Vznik prvých cintorínov v Ružomberku
Prvé cintoríny sa v Ružomberku vyvíjali podobným štýlom, ako v bežných osídleniach. Víťazoslav Struhár, historik a archeológ, identifikoval, že najstarší cintorín je pravdepodobne v areáli Kaštieľa svätej Žofie, pretože tam bol kostol. Jeho existenciu potvrdil aj známy kartograf Samuel Mikovíny, keď zaznamenal pohľad na kaštieľ aj s vežou. Mestských cintorínov bolo v minulosti v Ružomberku hneď niekoľko. Starým cintorínom sa nazýval ten na Zarevúcej, kde dnes stojí požiarna zbrojnica. Druhý sa rozprestieral na mieste dnešného okresného súdu a mimo suvislo zastavanej časti Ružomberka, v lokalite Veľký Polík, bol v r. 1868 založený aj Židovský cintorín.

Naše kroky smerovali na hlavný cintorín blízko Kalvárie, ktorý je pre miestnych najznámejší. Vznikol v roku 1913, ostatné cintoríny v tom čase začali likvidovať. Osobnosti zo starých cintorínov však na hlavný cintorín nepreniesli.

„Jeden z náhrobkov, ktorý sa zachoval zo starých cintorínov, patrí Ružomberčanovi Adolfovi Oberschallovi, predsedovi senátu Kráľovskej tabule a predsedovi Kráľovskej kúrie Uhorska. Najskôr bol prenesený pred budovu Liptovského múzea, neskôr na mestský cintorín,“ začína nám vysvetľovať Radislav Kendera, ktorý o ružomberskom cintoríne napísal dve monografie a na našich potulkách po cintoríne nás aj sprevádzal. Vzápätí ukazuje na začiatok. Práve tam dal vybudovať kamenný pamätník s menami tých, ktorých sa už nepodarilo premiestniť.

Zaujme nás mohutný pomník s takmer štvormetrovým krížom a pred ním kamenná krstiteľnica s vyrytým nápisom Makovických rodina. Práve tu je pochovaná jedna z najvýznamnejších ružomberských rodín, mnohými označovaná aj ako slovenskí Buddenbrookovci.

,,V Ružomberku bolo viacero základných rodín, podieľajúcich sa na vzniku národného centra v meste na sútoku Revúcej a Váhu. Makovickovci, Houdekovci, Krčmeryovci, Jančekovci, Labajovci, Stanovci, Jurecki i ďalšie rodiny. Pod touto hrobkou je pochovaných asi 50 ľudí, nielen rodina Makovických, ale aj všetci tí, ktorí boli s rodinou spriaznení. Sú tu pochovaní podnikatelia, umelci, priemyselníci, finančníci,“ vyratúva Kendera. Pomník navrhol slovenský architekt Dušan Jurkovič a neďaleko sa rozprestiera aj jeho ďalšie dielo, hrobka, kde je pochovaný minister Labaj.

Hrobka rodiny Makovických. (Foto: autorka)

Najznámejší hrob však bezpochyby patrí zakladateľovi slovenskej moderny Ľudovítovi Fullovi. A to nielen pre to, že v sebe ukrýva pozostatky majstra a jeho manželky Júlie Kláry, ale najmä zjavom. Pripomína totiž bunker alebo akúsi staroegyptskú pohrebnú mastabu. Na hrobke zanechal Fulla svoj rukopis. Krídla dverí zdobí skulptúra páva a vo vnútri hrobky sa zase vynímajú mozaiky jeho obľúbených diel.

Politici, fotografi aj maliari
Ružomberský cintorín má viacero častí. Nachádza sa na ňom urnový háj aj židovský cintorín. Rozprestiera sa v zadnej časti cintorína a pozostáva zo starých náhrobných kameňov a prenesených telesných pozostatkov židovských obyvateľov pôsobiacich v Ružomberku a okolí.

Spomenieme rodinu Stark – Ferdinand Stark bol prvým asistentom Alberta Einsteina, ale i rodinu Gross, Kohn, Fischer, Gáll, Hiller, Biheller, Munk či pozostatky posledného rabína v Ružomberku Artura Weiskopfa. Tvorí ho aj celkom nový pamätník obetiam holokaustu. Najzaujímavejším prvkom sú práve mená obetí, ktoré sú napísané na ,,stene“ pamätníka.

Počas prechádzky nám pohľad zastane na tvarom vyčnievajúcich hroboch, na sochách anjelov alebo na pomníkoch, ktoré už majú čo-to za sebou. Najviac nás však zaujíma, ktoré známe osobnosti z dejín Ružomberka a Slovenska sú pochované na najväčšom mestskom cintoríne.

Kráčame k hrobu Júliusa Kürtiho a dozvedáme sa, že spolu s bratom zakladali Liptovské múzeum v Ružomberku. Stavbu projektoval židovský architekt Vojtech Donner, ktorý má pomník neďaleko.

Prechádzame aj okolo hrobov starostu Ružomberka Jána Jančeka, podpisovateľa Pitsburskej dohody, Andreja Žošťáka, bývalého podžupana tatranskej župy, ktorá sídlila v Ružomberku, či Vojtecha Budinského, zakladateľa archeologického ústavu. „Raz nám jeho plaketu ukradli.

Jeho bratom je Eugen Budinský. Padol v Rusku, keď slovenský štát útočil na Rusko a vedľa Kaštieľa svätej Žofie bola mohyla, postavená jemu aj slovenským vojakom, ktorí padli,“ približuje Radislav Kendera.

Ružomberský cintorín. (Foto: autorka)

Pochovaný je tu aj prvý slovenský dentista František Kuska, reprezentačný tréner v rybolovnej technike Ladislav Chmelko či Adam Magát, významný európsky cytológ. Po pár minútach zisťujeme, že mená osobností by sme nielenže nespočítali na prstoch rúk, ale pravdepodobne by nám nestačil ani veľký papier a pero.

Prechádzame ďalej pomedzi hroby rektorov Katolíckej univerzity – Ďurčeka aj Zasenpu. Neďaleko má svoj hrob aj Vlado Uhlár, ktorý patril k významným slovenským jazykovedcom. V roku 1968 vyslovil, že Ružomberok sa hlási o svoj hlas a založil noviny s príznačným názvom Ružomberský hlas.

Spomedzi spisovateľov a básnikov spomenieme Benjamína Tináka, Juliúsa Detricha či Kornela Smržíka. Z radov maliarov zase Floriána Milana, Karola Polónyiho aj Ladislava Kubačku. Pochovaní sú tu aj významní fotografi, napríklad Peter Surový, Jozef Svobodnik či František Šľachta.

Na ružomberskom cintoríne sú pochované najstaršie Ružomberčanky, ktoré sa zhodne dožili 102 rokov – Mária Chladekova a Sidónia Zdenka Vicenová.

Snaha urobiť z cintorína národný

Prejsť hroby všetkých osobností by nám trvalo hodiny, rovnako ako ich aj spomenúť. Podrobne sa im však venuje v dvoch publikáciách Radislav Kendera. Od roku 1982 sa dokonca snaží, aby získal status národný. Nedávno prišli s rovnakou iniciatívou Bratislavčania.

„V hlavnom meste je síce pochovaných mnoho osobností, no pri národnom cintoríne musíme rozoznávať jeden základný atribút. Národný cintorín môže byť len tam, kde sa osobnosti podieľali na národnom pohybe a na zachovaní identity národa,“ zdôrazňuje Kendera pričom hovorí, že do tejto kategórie, okrem Martina a Ružomberka, čiastočne môžu v určitom časovom horizonte patriť napríklad Nitra, Liptovský Mikuláš, Banská Bystrica či Modra.

Radislav Kendera. (Foto: autorka)

„V Ružomberku vznikol slovenský kapitál, priemysel, bankovníctvo a národný pohyb. Vznikli tu všetky politické strany, filozofické smery aj hnutia, ktoré nás ovplyvňujú dodnes a práve toto cintorín zhmotňuje. Dokonca to nevidíme ani v Martine,“ vysvetľuje iniciátor myšlienky národného cintorína v Ružomberku a pridáva ďalší dôvod. Kým v Martine sa nachádza len jeden pomník od uznávaného architekta Jurkoviča, v Ružomberku sú dva.

,,Národný cintorín je síce v Martine, ale nič nebráni tomu, aby bol v dvoch lokalitách. V Ružomberku aj v Martine. Makovickí, okrem iného založili Tatrabanku v Martine, obe mestá boli prepojené aj rodinne, takže je medzi nimi pupočná šnúra,“ hovorí Radislav Kendera a zdôrazňuje, že na ružomberskom cintoríne sú pochovaní naši židovskí spoluobčania, priamo sa podieľajúci na slovenskom národnom pohybe a budovaní národného centra z Ružomberka, a to vo finančnej, priemyselnej, politickej či kultúrnej oblasti.

,,Podieľali sa na národnom pohybe a budovaní slovenského priemyslu. Či to bol Mautner, ktorý založil Bavlnárske závody alebo Klein, ktorý sa podieľal na budovaní celulózovo – papierenského priemyslu v meste a navyše sa ako Žid stal aj primátorom a kultúrne obohacoval mesto,“ vysvetľuje väčší význam ružomberského cintorína Radislav Kendera a trvá na tom, aby bol celý cintorín vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku alebo aby sa spojil pod značkou národný, ktorá patrí Martinu.

Titulná fotografia: Ružomberský cintorín. Foto: autorka

Podporte kvalitný nezávislý obsah

Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.

Podporiť

Som vyštudovaná žurnalistka. Počas štúdia som pracovala pre regionálne noviny, kde som písala o kultúrno-spoločenskom dianí na Považí. Mám za sebou stáž pre portál aktuality.sk. Zaujímam sa o históriu, kultúru a problémy bežných ľudí z okolia Ružomberka.