„Jedem hoši jedem“, ozývalo sa často za mikulovskou železničnou stanicou popoludní, 1. októbra 1970, keď prvé transporty niektorých alkoholom podgurážených budúcich vojakov Varšavskej zmluvy boli vháňané do armádnych V3-esiek.
Podaktorí z nich kráčali hore medzi zašedlými múrmi mesta smerom ku Kopečku. Tam kdesi ku kasárňam na kopci k vojenskému útvaru 3866. Prvý októbrový zamračený juhomoravský deň. Ťahajúci sa osobák popri ostnatom drôte napusteným elektrinou po ľavej strane vagóna s výparmi rozliateho alkoholu prechádzajúc pri Sedleci, s tabuľou „Pozor Státní hranice“, upozornil, že tam ďalej je náš neutrálny sused Rakúsko.
Novodobé pôsobisko Mikulov na Moravě bol už blízko. Nikto z tých mladých prichádzajúcich od Břeclavi, čo z vlaku vychádzali si neuvedomoval, že na štábe pluku a na tabuli nástupišťa útvaru existuje akási Mikulovská výzva, a taktiež i to, čo neskoršie dozvuky tzv. Poučenia z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, do mesta vinohradov s kasárňami na Dukelskej prinesú.
Nenasadli sme na korbu do V3-esky, ale so Zdenom z Ružomberka sme kráčali peši. Občas zvuk vojenských áut pridávajúcich do plynu pod Pavlovskou ulicou, prehlušili štekajúce pohraničiarske psy z okolia pri útvare pohraničnej služby volanej civilmi a tými v zelenom, ako „péesáci“. Devěťák na bráne útvaru s ideologickými heslami typu „Buduj vlast, posilníš mír“ či „Varšavská smlouva záruka míru„ v pozadí na tabuliach, už všetko dokonale koordinoval. „Ukažte mi povolávací rozkaz“- to bola prvá veta, ktorú som za bránou a kockami vydláždenou kasárenskou cestou počul. Pohľad na mikulovský zámok zo severnej strany bol iný, než ten prvý po prekročení koľajníc, vyťahujúc z koženej aktovky povolávací rozkaz řady F čís. 481 675 vydaný OVS-kou v Liptovskom Mikuláši 18. augusta 1970. Pohľad na české vydanie dokladu jméno a příjmení prezradil v zozname, čo pomocník dozorného útvaru držal, že pôjdem dolu ku kuchyni na dolnú bránu útvaru smerom ku väznici, a že si neskôr vyslúžim prezývku „špagát“. Tá patrí tým, ktorí sa dostanú do ŠDZtky – školy dôstojníkov v zálohe – koľajničkárom. So Zdenom Rousekom som sa rozlúčil, on práve naopak kráčal doľava hore ku tankistom. Potom som ho na útvare už dlho nevidel a nestretol. Pri písaní týchto riadkov som si uvedomil, že už niekoľko rokov ako Ružomberčan nie je medzi nami.
Na zadnej strane povolávacieho rozkazu s deviatimi bodmi Poučenia v bode 5 stálo: „K útvaru jste povinen nastoupit ve střízlivem stavu a nakrátko ostřihán. Jakákoliv nepřistojnost a někázeň během přepravy, bude stíhána.“ Bod 6. bol vecnejší s tučne vytlačeným textom – „K útvaru vezměte s sebou: povolávací rozkaz, průkaz brance ste-li členem (kandidátem) KSČ, nebo členem ČSM (doporučujeme Vám uvést si členský průkaz ČSM do pořádku), řidičský průkaz, (osvědčení o způsobilosti k řízení stavebních strojů), jste-li jeho držitelem, stravu na cestu k útvaru“.
Po štyridsiatich piatich rokoch od môjho nástupu do motostreleckej ŠDZ-ky 1.školskej roty 3. praporu ktorému velil mjr. J. Mžigot som si spomenul, že okrem dôležitých bodov povolávacieho rozkazu (ktoré som rešpektoval), som si so sebou vzal i futbalový registračný preukaz TJ Ružomberok. Major Čapov útvarový mecenáš mikulovskej Dukly už pri prvom strihaní nováčikov chodil po rotách, a zháňal tých, ktorí by odchádzajúcich mazákov do civilu, mali nahradiť už v budúcom futbalovom zápase Dukly, hrajúcej juhomoravský prvotriedny prebor.
Mikulovské reminescencie roku 1970 ostávajú však spojené s vojenskou prísahou skladanou na Námestí pri Súsoší najsvätejšej trojice v predvečer výročia VOSR. Šiesty november toho roku a jej zažltnutý text papiera prezrádza, čo sa po dvadsiatich rokoch zmenilo, a už pravdou nebolo. Prisahať pod bojovou zástavou vernosť pracujúcemu ľudu vedenému Komunistickou stranou Československa, či stáť pevne v radoch ozbrojených síl ČSSR po boku Sovietskej armády a armád ostatných socialistických štátov. Mikulovský vojenský rok 1970 a 1971 v dusne vtedajšej totalitnej moci v súlade s Mikulovskou výzvou ratifikovanou 10. 8. 1970 si vyžadoval prijať 60 nových veliteľov a dôstojníckych kádrov do ďalšej činnej služby. Akýmsi príkazom výzvy bolo aj to, že 21. 8. sa vyšlú delegácie k sovietskym vojenským útvarom v Československu s poďakovaním za ich internacionálnu pomoc z roku 1968. Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ vydané koncom roku 1970 jasne ďalšou svojou axiómou ortodoxných komunistov verných Moskve podčiarklo, že zložitá medzinárodná politická situácia a imperialistická politika agresorov proti mieru núti ČSSR byť v strehu. A tak Bardejovský útvar ku ktorému patril i mikulovský s číslom 3866 vo výzve prehlásil, že vychová 50 % vzorných vojakov a 70 % triednych špecialistov.
Desať mikulovských mesiacov, dni večerných pochodov rôt okolo kockami vydláždeného útvarového ihriska pri ošetrovni, keď sa spievali slohy „nás s rudou armádou nikto nerozdrtí“, ozývajúce sa ďaleko za kasárňami; pochody na „Béčko“, cvičište „bigošov” (s ČVO 101 vo vojenskej knižke) po ceste smerom do Milovíc; skľavené palce v snehu v nepríjemných januárových severákoch pri povele „atomový výbuch sprava“, keď bolo treba zatiahnutím šnúrok otvoriť „PCHOJ- VOP vzor 63“, vojenský ochranný plášť a natiahnúť ochrannú masku na tvár v danom časovom limite aspoň na dobrú, to všetko patrilo k vtedajšiemu vojenskému Mikulovu. Tak isto ako okopy pre ležiacich strelcov, útoky z priameho dotyku, či útok na nepriateľský zákop s povelom“ Granáty pripraviť – Granáty „zakončené preskočením okopu s guľometmi a samopalmi s pokrikom „Hurá“ . Rovnako i presuny na cvičisko VVP Libava pri Olomouci, či nepríjemné bzenecké piesky motostreleckej strelnice. Pre vnímavejších pamätníkov aj nezabudnuteľný dopoludňajší prvomájový sneh roku 1971 na rozkvitnutých čerešniach a viniči v meste pod Turoldom. Vo VÚ 3866 a jeho “buzeráku“ sa slovne z úst náčelníka štábu pluku alebo veliteľa útvaru pplk. Říhu trestalo, prichádzali na pretras aj mimoriadky – udalosti spojené s bitkami a neprístojnosťami podnapitých vojakov v meste U konšelů, v Slávii, Pálave či v Nároďáku. Väznica útvaru stála na dolnej bráne oproti kuchyni a prekážkovej dráhy pri plote cesty do Milovíc.
Politické školenia mužstva s útvarovými politrukmi s rozborom viet z Poučenia krízového vývoja, dávali jasne najavo, že Dubček a jeho politika socializmu s ľudskou tvárou zlyhala, a že ČSSR doviedol ku kontrarevolúcii. To už dávnejšie nad Pálavou, doznievalo to husákovské vetné spojenie „meterologická revoluce jak v apříli.“ Vtedajšie magazíny PŠM od roku 1971, s ktorými mali pracovať budúci noví kontrarevolúciou nenakazení socialistickí dôstojníci, boli prešpikované dokonalou ideológiou a závermi májového XIV. zjazdu KSČ z roku 1971 s rôznymi objektívnymi analýzami hovoriacimi o tom, že keby nebolo včasnej internacionálnej pomoci, utrpela by moc robotníckej triedy, čo by malo nedohľadné následky aj pre mier v Európe, a poškodilo by to medzinárodné revolučné hnutie. Jeden magazín PŠM z roku 1972, z hlavnej politickej správy čs. ľudovej armády, rozoberá v tabuľke č. 2. sociálny pôvod dôstojníckeho zboru NATO v kapitalistických štátoch USA, NSR a Francúzska, kde napríklad USA nemá žiadne percentuálne zastúpenie v kolónke „z rodín podnikateľov a obchodníkov“. Amerického vojaka hodnotí – citát „Průměrný americký voják neměl dostatek jasných dobře formulovaných idejí a koncepcí, ktoré by válku situovaly do souvislostí, v nichž by měla smysl a které by jí vtisly ještě jiný význam než uznání nezbytností sebaobrany a nutnosti ukončit nepříjemnou práci a dostat se domů tak rychle, jak jen bylo možno. Vojenské cíle imperialistických armád neumožňují vznik masového hrdinství, ušlechtilých bojových motivací a pohnutek“.
Vrátiť sa do Mikulova po rokoch kardinálnych zmien znamená uznať nevyčísliteľné množstvo zmien a hlavne udalostí, ktoré sa udiali od roku 1970. Dávno už nie je faktom existencia Československej armády, Sovietskeho sväzu, Varšavskej zmluvy a od roku 1993 i českých kasární, ktoré tu pod sv. Kopečkom okolo roku 2007 zatvorili. Niekoľko sto metrov za železničnou stanicou už nestojí posádka pohraničnej stráže, ostnatý drôt a strážne pohraničné veže. Dnes takmer osemtisícové mesto vína v blízkosti Pálavských kopcov a vodnej nádrže Nové mlýny dýcha turistikou. Zrenovovalo svoje historické pamiatky, židovské synagógy a kostoly, dalo zelenú cykloturistike vo svojom extravilánovom okolí a postavilo nové hotely a penzióny. Na horských bicykloch ktoré si možno na Námestí prenajať, umožňuje návštevníkom po cyklotrase navštíviť najbližšie rakúske dediny Drasenhofen, Ottenthal či smerom ku Znojmu vzdialenejší Laa an der Thaya. Krásny je pohľad z nízkych pahorkatín v Rakúsku na Mikulovský zámok – dominantu mesta, a na kalváriu sv. Kopečka. Pohľad pred 45 rokmi len vysnívaný, prianím neuveriteľný, že raz spoza ostnatého drôtu reálneho socializmu dôjde k zmene a k ďalšiemu neočakávanému faktu, že neskôr česká a slovenská armáda sa stane členom NATO, zoskupenia pre ktoré si vtedajšia ČSĽA našla prívlastky imperialistické, revanšistické a agresívne.
Po rokoch ideologického prázdna mikulovské kasárne doznali v ich spodnej časti premenu masívnejších budov a ich uskutočnenou stavebnou rekonštrukciou na dva moderné bytové domy s peknými fasádami, balkónmi a parkoviskom. Ostatný objekt chátra, vnútorný interiér budovy štábu pluku je v zdevastovanom stave, zvyšná plocha je zarastená burinami a obohnaná na niektorých miestach plechovým plotom. Už 16 rokov to nie je vojenský útvar Varšavskej zmluvy. Česko od roku 1999 je členom NATO. No realita politických a hospodárskych zmien v Európe, najmä po nedávnych udalostiach na kijevskom Majdane, Kryme a všeobecne na Ukrajine v roku 2013 a 2014, nenecháva okolie Mikulova nečinným. Vojenský duch dvoch svetov a armád v nich pretrváva. Aj keď to už nie je súboj a odkaz ideologických anachronizmov Varšavská zmluva verzus Severoatlantický pakt NATO, predsa tu je existuje vnútorný nepokoj a názorová nejednota. Kedysi by bola rebélia z radov dôstojníkov a záloh v ozbrojených silách, ktoré boli ich chlebodarcami tvrdšie potlačená a potrestaná.
V prvom májovom víkende v dňoch od 1. do 3. mája 2015 došlo k stretnutiu podplukovníka Mareka Obrtela a ďalších vojakov v zálohe z Česka a Slovenska na moravskej Pálave. Tí vyjadrili nesúhlas so zaťahovaním českých a slovenských vojakov do amerických vojen rozpútavaných po celom svete, tak ako to konštatujú ich spoločné vyhlásenia. Podľa médií im blízkym ide o prvú iskru vnútorného odboja a odporu voči bábkovej vláde Českej republiky. Na internetovom portáli AENews a Československí vojaci v zálohe, sa účastníci stretnutia jasne vyjadrujú proti vojne ktoré plánuje NATO. Marek Obrtel v krátkom videu dáva vedieť, že nesúhlasí so svetovým poriadkom, a že tento za 25 rokov urobil z nás ovce. „Hluboce se stydím za zločineckou organizacii jakou je NATO. V novodobé studené válce stojím na straně Ruska“.
Októbrový a novembrový Mikulov 1970 je minulosťou. No Pálavská revolta v blízkosti Mikulova začala už v apríli 2015, keď podplukovník v zálohe Marek Obrtel poslal svoj otvorený list ministrovi obrany a vláde Českej republiky. V liste žiada o odobratie vyznamenaní z vojenských operácií Armády Českej republiky pod vedením NATO. Asi platí, že mikulovské prezreté hrozno nepadá ďaleko od pálavského viniča.
Marián Mydlo – 3. 12. 2015, Ružomberok – pre Rozhľady po kultúre a umení.