Mikulov 1970 a Pálavská revolta 2015

„Jedem hoši jedem“, ozývalo sa často za mikulovskou železničnou stanicou popoludní, 1. októbra 1970, keď prvé transporty  niektorých alkoholom podgurážených budúcich vojakov Varšavskej zmluvy boli vháňané do armádnych V3-esiek.

Podaktorí z nich kráčali hore medzi zašedlými múrmi mesta smerom ku Kopečku. Tam kdesi ku kasárňam na kopci k vojenskému útvaru 3866. Prvý októbrový zamračený juhomoravský deň. Ťahajúci sa osobák popri ostnatom drôte napusteným elektrinou po ľavej strane vagóna s výparmi rozliateho alkoholu prechádzajúc pri Sedleci, s tabuľou „Pozor Státní hranice“, upozornil, že tam ďalej je náš neutrálny sused Rakúsko.

Novodobé pôsobisko Mikulov na Moravě bol už blízko. Nikto z tých mladých prichádzajúcich od Břeclavi, čo z vlaku vychádzali si neuvedomoval, že na štábe pluku a na tabuli nástupišťa útvaru existuje akási Mikulovská výzva, a taktiež i to, čo neskoršie dozvuky tzv. Poučenia z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, do mesta vinohradov s kasárňami na Dukelskej prinesú.

Nenasadli sme na korbu do V3-esky, ale so Zdenom z Ružomberka sme kráčali peši. Občas zvuk vojenských áut pridávajúcich do plynu pod Pavlovskou ulicou, prehlušili štekajúce pohraničiarske psy z okolia pri útvare pohraničnej služby volanej civilmi a tými v zelenom, ako „péesáci“. Devěťák na bráne útvaru s ideologickými heslami typu „Buduj vlast, posilníš mír“ či „Varšavská smlouva záruka míru„ v pozadí na tabuliach, už všetko dokonale koordinoval. „Ukažte mi povolávací rozkaz“- to bola prvá veta, ktorú som za bránou a kockami vydláždenou kasárenskou cestou počul. Pohľad na mikulovský zámok zo severnej strany bol iný, než ten prvý po prekročení koľajníc, vyťahujúc z koženej aktovky povolávací rozkaz řady F čís. 481 675 vydaný OVS-kou v Liptovskom Mikuláši 18. augusta 1970. Pohľad na české vydanie dokladu  jméno a příjmení prezradil v zozname, čo pomocník dozorného útvaru držal, že pôjdem dolu ku kuchyni na dolnú bránu útvaru smerom ku väznici, a že si neskôr vyslúžim prezývku „špagát“. Tá patrí tým, ktorí sa dostanú do ŠDZtky – školy dôstojníkov v zálohe – koľajničkárom. So Zdenom Rousekom som sa rozlúčil, on práve naopak kráčal doľava hore ku tankistom. Potom som ho na útvare už dlho nevidel a nestretol. Pri písaní týchto riadkov som si uvedomil, že už niekoľko rokov ako Ružomberčan nie je medzi nami.

Na zadnej strane povolávacieho rozkazu s deviatimi bodmi Poučenia v bode 5 stálo: „K útvaru jste povinen nastoupit ve střízlivem stavu a nakrátko ostřihán. Jakákoliv nepřistojnost a někázeň během přepravy, bude stíhána.“ Bod 6. bol vecnejší s tučne vytlačeným textom – „K útvaru vezměte s sebou: povolávací rozkaz, průkaz brance ste-li členem (kandidátem) KSČ, nebo členem ČSM (doporučujeme Vám uvést si členský průkaz ČSM do pořádku), řidičský průkaz, (osvědčení o způsobilosti k řízení stavebních strojů), jste-li jeho držitelem, stravu na cestu k útvaru“.

Po štyridsiatich piatich rokoch od môjho nástupu do motostreleckej ŠDZ-ky 1.školskej roty 3. praporu ktorému velil mjr. J. Mžigot som si spomenul, že okrem dôležitých bodov povolávacieho rozkazu (ktoré som rešpektoval), som si so sebou vzal i futbalový registračný preukaz TJ Ružomberok. Major Čapov útvarový mecenáš mikulovskej Dukly už pri prvom strihaní nováčikov chodil po rotách, a zháňal tých, ktorí by odchádzajúcich mazákov do civilu, mali nahradiť už v budúcom futbalovom zápase Dukly, hrajúcej juhomoravský prvotriedny prebor.

Mikulovské reminescencie roku 1970 ostávajú však spojené s vojenskou prísahou skladanou na Námestí pri Súsoší najsvätejšej trojice v predvečer výročia VOSR. Šiesty november toho roku a jej zažltnutý text papiera prezrádza, čo sa po dvadsiatich rokoch zmenilo, a už pravdou nebolo. Prisahať pod bojovou zástavou vernosť pracujúcemu ľudu vedenému Komunistickou stranou Československa, či stáť pevne v radoch ozbrojených síl ČSSR po boku Sovietskej armády a armád ostatných socialistických štátov. Mikulovský vojenský rok 1970 a 1971 v dusne vtedajšej totalitnej moci v súlade s Mikulovskou výzvou ratifikovanou 10. 8. 1970 si vyžadoval prijať 60 nových veliteľov a dôstojníckych kádrov do ďalšej činnej služby. Akýmsi príkazom výzvy bolo aj to, že 21. 8. sa vyšlú delegácie k sovietskym vojenským útvarom v Československu s poďakovaním za ich internacionálnu pomoc z roku 1968. Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ vydané koncom roku 1970 jasne ďalšou svojou axiómou ortodoxných komunistov verných Moskve podčiarklo, že zložitá medzinárodná politická situácia a imperialistická politika agresorov proti mieru núti ČSSR byť v strehu. A tak Bardejovský útvar ku ktorému patril i mikulovský s číslom 3866 vo výzve prehlásil, že vychová 50 % vzorných vojakov a 70 % triednych špecialistov.

Desať mikulovských mesiacov, dni večerných pochodov rôt okolo kockami vydláždeného útvarového ihriska pri ošetrovni, keď sa spievali slohy „nás s rudou armádou nikto nerozdrtí“, ozývajúce sa ďaleko za kasárňami; pochody na „Béčko“, cvičište „bigošov” (s ČVO 101 vo vojenskej knižke) po ceste smerom do Milovíc; skľavené palce v snehu v nepríjemných januárových severákoch pri povele „atomový výbuch sprava“, keď bolo treba zatiahnutím šnúrok otvoriť „PCHOJ- VOP vzor 63“, vojenský ochranný plášť a natiahnúť ochrannú masku na tvár v danom časovom limite aspoň na dobrú, to všetko patrilo k vtedajšiemu vojenskému Mikulovu. Tak isto ako okopy pre ležiacich strelcov, útoky z priameho dotyku, či útok na nepriateľský zákop s povelom“ Granáty pripraviť – Granáty „zakončené preskočením okopu s guľometmi a samopalmi s pokrikom „Hurá“ . Rovnako i presuny na cvičisko VVP Libava pri Olomouci, či nepríjemné bzenecké piesky motostreleckej strelnice. Pre vnímavejších pamätníkov aj nezabudnuteľný dopoludňajší prvomájový sneh roku 1971 na rozkvitnutých čerešniach a viniči v meste pod Turoldom.  Vo VÚ 3866 a jeho “buzeráku“ sa slovne z úst náčelníka štábu pluku alebo veliteľa útvaru pplk. Říhu trestalo, prichádzali na pretras aj mimoriadky – udalosti spojené s bitkami a neprístojnosťami podnapitých vojakov v meste U konšelů, v Slávii, Pálave či v Nároďáku. Väznica útvaru stála na dolnej bráne oproti kuchyni a prekážkovej dráhy pri plote cesty do Milovíc.

Politické školenia mužstva s útvarovými politrukmi s rozborom viet z Poučenia krízového vývoja, dávali jasne najavo, že Dubček a jeho politika socializmu s ľudskou tvárou zlyhala, a že ČSSR doviedol  ku kontrarevolúcii. To už dávnejšie nad Pálavou, doznievalo to husákovské vetné spojenie „meterologická revoluce jak v apříli.“ Vtedajšie magazíny PŠM od roku 1971, s ktorými mali pracovať budúci noví kontrarevolúciou nenakazení socialistickí  dôstojníci, boli prešpikované dokonalou ideológiou a závermi májového XIV. zjazdu KSČ z roku 1971 s rôznymi objektívnymi analýzami hovoriacimi o tom, že keby nebolo včasnej internacionálnej pomoci, utrpela by moc robotníckej triedy, čo by malo nedohľadné následky aj pre mier v Európe, a poškodilo by to medzinárodné revolučné hnutie. Jeden magazín PŠM z roku 1972, z hlavnej politickej správy čs. ľudovej armády, rozoberá v tabuľke č. 2. sociálny pôvod dôstojníckeho zboru NATO v kapitalistických štátoch USA, NSR a Francúzska, kde napríklad USA nemá žiadne percentuálne zastúpenie v kolónke „z rodín podnikateľov a obchodníkov“. Amerického vojaka hodnotí – citát „Průměrný americký voják neměl dostatek jasných dobře formulovaných idejí a koncepcí, ktoré by válku situovaly do souvislostí, v nichž by měla smysl a které by jí vtisly ještě jiný význam než uznání nezbytností sebaobrany a nutnosti ukončit nepříjemnou práci a dostat se domů tak rychle, jak jen bylo možno. Vojenské cíle imperialistických armád neumožňují vznik masového hrdinství, ušlechtilých bojových motivací a pohnutek“.

Vrátiť sa do Mikulova po rokoch kardinálnych zmien znamená uznať nevyčísliteľné množstvo  zmien a hlavne udalostí, ktoré sa udiali od roku 1970. Dávno už nie je faktom existencia Československej armády, Sovietskeho sväzu, Varšavskej zmluvy a od roku 1993 i českých kasární, ktoré tu pod sv. Kopečkom okolo roku 2007 zatvorili. Niekoľko sto metrov za železničnou stanicou už nestojí posádka pohraničnej stráže, ostnatý drôt a strážne pohraničné veže. Dnes takmer osemtisícové mesto vína v blízkosti Pálavských kopcov a vodnej nádrže Nové mlýny dýcha turistikou. Zrenovovalo svoje historické pamiatky, židovské synagógy a kostoly, dalo zelenú cykloturistike vo svojom extravilánovom okolí a postavilo nové hotely a penzióny. Na horských bicykloch ktoré si možno na Námestí prenajať, umožňuje návštevníkom po cyklotrase navštíviť najbližšie rakúske dediny Drasenhofen, Ottenthal či smerom ku Znojmu vzdialenejší Laa an der Thaya. Krásny je pohľad z nízkych pahorkatín v Rakúsku na Mikulovský zámok – dominantu mesta, a na kalváriu sv. Kopečka. Pohľad pred 45 rokmi len vysnívaný, prianím neuveriteľný, že raz spoza ostnatého drôtu reálneho socializmu dôjde k zmene a k ďalšiemu neočakávanému faktu, že neskôr česká a slovenská armáda sa stane členom NATO,  zoskupenia pre ktoré si vtedajšia ČSĽA našla prívlastky imperialistické, revanšistické a agresívne.

Po rokoch ideologického prázdna mikulovské kasárne doznali v ich spodnej časti premenu masívnejších budov a ich uskutočnenou  stavebnou rekonštrukciou na dva moderné bytové domy s peknými fasádami, balkónmi a parkoviskom. Ostatný objekt chátra, vnútorný interiér budovy štábu pluku je v zdevastovanom stave, zvyšná plocha je zarastená burinami a obohnaná na niektorých miestach plechovým plotom. Už 16 rokov to nie je vojenský útvar Varšavskej zmluvy. Česko od roku 1999 je členom NATO. No realita politických a hospodárskych zmien v Európe,  najmä po nedávnych udalostiach na kijevskom Majdane, Kryme a všeobecne na Ukrajine v roku 2013 a 2014, nenecháva okolie Mikulova nečinným. Vojenský duch dvoch svetov a armád v nich pretrváva. Aj keď to už nie je súboj a odkaz ideologických anachronizmov Varšavská zmluva verzus Severoatlantický pakt NATO, predsa tu je existuje vnútorný nepokoj a názorová nejednota. Kedysi by bola rebélia z radov dôstojníkov a záloh v ozbrojených silách,  ktoré boli ich chlebodarcami tvrdšie potlačená a potrestaná.

V prvom májovom víkende v dňoch od 1. do 3. mája 2015 došlo k stretnutiu podplukovníka Mareka Obrtela a ďalších vojakov v zálohe z Česka a Slovenska na moravskej Pálave. Tí vyjadrili nesúhlas so zaťahovaním českých a slovenských vojakov do amerických vojen rozpútavaných po celom svete, tak ako to konštatujú ich spoločné vyhlásenia. Podľa médií im blízkym ide o prvú iskru vnútorného odboja a odporu voči bábkovej vláde Českej republiky. Na internetovom portáli AENews a Československí vojaci v zálohe, sa účastníci stretnutia jasne vyjadrujú proti vojne ktoré plánuje NATO. Marek Obrtel v krátkom videu dáva vedieť, že nesúhlasí so svetovým poriadkom, a že tento za 25 rokov urobil z nás ovce. „Hluboce se stydím za zločineckou organizacii jakou je NATO. V novodobé studené válce stojím na straně Ruska“.

Októbrový a novembrový Mikulov 1970 je minulosťou. No Pálavská revolta v blízkosti Mikulova začala už v apríli 2015, keď podplukovník v zálohe Marek Obrtel poslal svoj otvorený list ministrovi obrany a vláde Českej republiky. V liste žiada o odobratie vyznamenaní z vojenských operácií Armády Českej republiky pod vedením NATO. Asi platí, že mikulovské prezreté hrozno nepadá ďaleko od pálavského viniča.

Marián Mydlo – 3. 12. 2015, Ružomberok – pre Rozhľady po kultúre a umení.

Zaujímam sa o Ružomberok a spoločnosť okolo nás.