Modro-biely poklad

Modrotlač, ktorá je odvlani súčasťou svetového zoznamu UNESCO, významným spôsobom ovplyvnila aj dolnoliptovskú ľudovú kultúru. Inšpiráciu v nej nachádzajú aj súčasní tvorcovia.

Prvé dochované záznamy potvrdzujúce využívanie farbeného plátna v našich končinách sú z konca 18. a začiatku 19. storočia.

„Uhorský kráľ Ferdinand I. vydal vo Viedni 3. marca 1820 Artikuly pre farbiarske cechy v Liptovskom Mikuláši, Ružomberku, Nemeckej Ľupči, Trnovci a Hybiach,“ píše v monografii Liptov: ľudové umenie etnologička Iveta Zuskinová.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Získať titul majstra nebolo jednoduché. Po vyučení musel nádejný farbiar ako tovariš vandrovať tri roky a svoju zručnosť potvrdiť aj takzvaným majstrovským kusom.

„Ak v tejto skúške neobstál, dostal z cechovej pokladnice peniaze na pár topánok a išiel opäť na vandrovku. Remeslo sa dedilo z otca na syna so všetkými farbiarskymi aj inými výrobnými tajomstvami,“ pridáva ďalšiu zaujímavosť znalkyňa liptovskej ľudovej kultúry.

Rozmach

S príchodom modrotlače začala podľa slov Zuskinovej vidiecka módna revolúcia. Veľkú zásluhu na zmenách v ľudovom odievaní mal vznik textilných tovární. Jednou z nich bola ružomberská „Mautnerka“ zameraná na spracovanie bavlny, ktorá spustila výrobu koncom 19. storočia.

Keďže domáce plátno bolo hrubšie, ťažšie a náročnejšie na výrobu i údržbu, priemyselne vyrábané látky, ktoré farbiari nakupovali a upravovali technológiou modrotlače, si spotrebitelia rýchlo obľúbili.

Časť produkcie liptovských modrotlačiarov bola určená na jarmočný predaj. Pozornosť však upriamovali predovšetkým na okolité dediny a mestečká, pre ktoré vytvárali typické lokálne vzory s príznačnými názvami.

„V Liptovskej Lúžnej to boli volove oči, na laby či na kukuricu,“ vymenúva zopár príkladov Zdenka Šimková z Folklórneho súboru Lúžňan.

Modrotlač prevládala v ženských šatníkoch aj začiatkom 20. storočia. Zhotovovali sa z nej sukne, živôtiky, kabáty, zástery i šatky.

Pre oblasť dolného Liptova – Lúžnu, Osadu, Revúce i Sliače – boli špecifické najmä zástery so starobylými kyticovými vzormi.

„Dvojlícne zástery s odlišným vzorom na obidvoch stranách boli z ružomberskej dielne Jána Mudrončíka, ktorý zomrel v roku 1949. Okrem farbenia a tlačenia vzorov sa venoval aj mangľovaniu plátna, mal glancovku, drevené zariadenie na leštenie plátna po vymangľovaní, čo bolo veľmi žiadané, lebo dodávalo odevu efektný vzhľad,“ uvádza Zuskinová vo svojej druhej regionálnej monografii.

V Ružomberku pôsobili aj tlačiari Bohúň a Kusý, v Liptovskej Lúžnej mangľoval Ľudovít Kodrík.

Aj v obciach s výsadami a právami mestečiek, ako bola napríklad Nemecká, dnes Partizánska Ľupča sa modrotlač rýchlo udomácnila. Ženy tu však uprednostňovali jemnejšie a striedmejšie vzory v jasnom modrom odtieni na tenších materiáloch, staršie obyvateľky si zhotovovali dvojdielne šaty v mestskom strihu.

Modrotlač skrášľovala aj interiérové textílie, najmä perinové obliečky.

Zánik

Útlm remesla nastal po vzniku Československej republiky, kedy už liptovskí farbiari nedokázali konkurovať lacnému textilu dovezenému z Čiech. Svoje dielne tak postupne rušili.

Na pôvodné vzory ľudovej modrotlače sa zásluhou riaditeľa Artura Mydlu v 70. a 80. rokoch uplynulého storočia zamerali ružomberské bavlnárske závody, ktoré si zo zbierok Liptovského múzea v Ružomberku a Národopisného múzea v Liptovskom Hrádku zapožičali originálne modrotlačové formy.

Unikátne textílie získali množstvo národných i zahraničných ocenení, niektoré sú súčasťou zbierkového fondu Liptovského múzea.

Vo vzoroch liptovskej modrotlače nachádzajú inšpiráciu aj súčasní tvorcovia. „Majster modrotlačiar Joch v Strážnici na Morave pre svoje práce používa kyticové vzory z dolného Liptova. Tieto vzory tlačí aj Peter Trnka, vnuk púchovského modrotlačiara. V modrotlačiarskej tradícii pokračuje a pretvára ju do súčasnej podoby absolvent ŠÚV Ružomberok a Katedry textilu VŠVU Bratislava Matej Rabada,“ spresňuje vo svojej knihe Zuskinová.

Znovuzrodenie

Dolnokubínčan Matej Rabada nikdy príliš neinklinoval k folklóru, modrotlač ho oslovila hlavne po technologickej a vizuálnej stránke ešte na ŠUV v Ružomberku vďaka pedagogičke Márii Priesolovej. A keďže je táto technika na Slovensku dlhé roky raritou, pustil sa do jej obnovy.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Za sebou má viacero úspechov a vydarených spoluprác. Značka Nehera vytvorila z jeho modrotlače odevnú kolekciu, ktorú v roku 2016 prezentovali na Paris Fashion Week. Jedna z kolekcií, ktoré produkuje v spolupráci so svojou manželkou – textilnou dizajnékou, bola v roku 2017 ocenená Zlatou Fatimou na medzinárodnom módnom veľtrhu Trenčín mesto módy.

„Aktuálne pracujem s výrobcom lyží z Liptova, značkou Forestskis. Pravdepodobne ako prví na svete zakomponovali ľanové plátno zdobené technikou modrotlače priamo do lyže,“ hovorí o jednej zo súčasných aktivít.

Navrhuje vlastné aj pôvodné ľudové, hoci mierne upravené vzory. „Použitie tradičnej techniky je pre mňa dôležité, no prevedenie prispôsobujem súčasným trendom,“ objasňuje.

Stručne k výrobe

Ako vlastne modrotlač vzniká? „Začíname bielym plátnom z prírodného materiálu. V minulosti to bol prevažne ľan, v súčasnosti je to bavlna. Plátno potláčame špeciálnou krycou kašou, ktorá sa nazýva pap. Jeho zloženie si každý farbiar dôsledne stráži,“ opisuje Rabada.

Modrotlačiar nanesie špeciálnu zmes na drevené vzorované formy, ktoré postupne pootláča na plátno. Následne ho ponorí do roztoku indiga, takzvanej kypy, ktorá ho zafarbí na modro. „Na záver sa plátno perie v kyslej vode, ktorá nám pap zmyje a objaví sa biely vzor na modrom podklade,“ približuje Rabada.

„Prirovnal by som to k veľkonočným krasliciam, na ktoré sa voskom nanáša vzor a následne sa farbia. Voskom by sme však plátno nevedeli potlačiť,“ dopĺňa pre lepšiu predstavu 29-ročný modrotlačiar.

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 8/2019.

Foto: Modrotlačiar Matej Rabada. Zdroj: archív Modrotlač Matej Rabada

 

Som vyštudovaná žurnalistka, zaujíma ma kultúra a história dolného Liptova. Rada píšem o problémoch a záujmoch bežných ľudí, cez ich svedectvá sa snažím pripomínať hodnoty, na ktoré by spoločnosť nemala zabúdať. Zároveň pracujem v oblasti zabezpečenia bezpečnosti priemyselných inštalácií.