O architektúre, urbanizme, ale aj netradičnom živote sme sa rozprávali s 58-ročnou Janou Petrek, ktorá ešte ako muž vyšla s kožou na trh a všetkých šokovala informáciou, že je žena.
Otvorené ústa, lamentujúce ruky, smiech a niekedy aj urážky. Jana Petrek, umeleckým menom Magiosa, si na nepochopenie svojej osoby za necelé dva roky už zvykla. Dnes sa cíti najlepšie v minisukni a v lodičkách naboso. Hovorí, že je ešte stále terčom posmechu, no jej to vraj neprekáža. Naopak, je rada, keď vzbudzuje veselosť, pretože podľa jej slov práve radosti majú dnes ľudia akosi primálo.
Hrala som sa na muža
„Chcela som sa kamarátiť s dievčatami, ale tie ma nechceli, pretože si mysleli, že som chlapec. Svet chlapcov mi bol úplne cudzí, preto som bola vlastne stále sama,“ spomína si na svoje detstvo Jana Petrek, ktorá sa už ako malá vyhýbala prítomnosti detí.
Genetické testy mali neskôr potvrdiť, že bola ženou už od narodenia, ale vinou genetickej poruchy bolo jej telo omylom úradne ustanovené ako mužské. „Našťastie dnes sa to už nestáva a pri akýchkoľvek pochybnostiach sa robia genetické testy, aby sa takýmto tragickým omylom predišlo. Práve preto ma genetika tak uchvacuje, nakoľko najnovšie objavy dokázali, že sa môžete narodiť ako žena s mužskými pohlavnými znakmi, čo sa stalo aj mne,“ tvrdí Jana Petrek.
Dodáva, že tieto informácie sa len pomaly dostávajú do povedomia verejnosti, ktorá si často myslí, že ľudia si menia pohlavnú identitu iba z rozmaru a preto tento fenomén neprávom odsudzujú.
Prvým detským snom Jany bolo letieť do vesmíru. Detstvo strávila čítaním odborných kníh, spoznávanie tajomstiev sveta a vesmíru jej potreby napĺňalo omnoho viac ako detské hry.
Roky plynuli a Jana sa musela adaptovať ako sa len dalo. „V tej dobe už len myšlienka na zmenu pohlavia bola čírou nemožnosťou. Hrala som sa na muža, ale veľmi mi to nešlo.“
Priťahovali ju dievčatá, okoliu sa to síce javilo ako prirodzené, no dievčatá o ňu neprejavovali záujem, pretože sa pri nich ako chlap nevedela správať. Hovorí, že jej vzhľad bol viac dievčenský ako chlapčenský a ľudia, ktorí ju nepoznali, ju väčšinou oslovovali v ženskom rode. A to sa jej aj páčilo.
Časom začala mávať na depresie, čo si dala do súvisu s tým, že žije život niekoho iného. „Bol to neudržateľný psychický rozpor, ktorý bolo potrebné rázne a navždy ukončiť.“
Ženy prijali Janu Petrek bez predsudkov, no muži, až na niektoré výnimky, nie. Prišla o všetkých priateľov, no priznáva, že jej to až tak nie je ľúto. Vo svete žien našla duchovné bohatstvo, ktoré by ako muž nikdy nespoznala.
Ako hlavný architekt mala voľnú ruku
Jana vyštudovala architektúru a geografiu a hoci sa narodila v Trenčianskych Tepliciach, vždy ju lákalo žiť pod Tatrami. „V Ružomberku hľadali hlavného architekta, tak som sa prihlásila a vzali ma.“
Na oddelení územného rozvoja a koncepcií pôsobila devätnásť rokov. Spomína si, že počas jej pôsobenia mala rozhľadených šéfov, ktorí priznali, že mechanizmom, na základe ktorých mesto funguje, sa rozumie ďaleko lepšie ako oni. A tak jej dali voľnú ruku.
Odborný tím jej oddelenia mal na starosti ochranu prírody, inžinierske siete, dopravu či energetiku. „Okrem riadiacej činnosti som sa venovala definovaniu regulačných prvkov územného plánu mesta, tvorbe ekonomickej a hospodárskej koncepcie rozvoja mesta, zastupovala som záujmy mesta a regiónu v tvorbe územných plánov vyšších územných celkov na úrovni krajov i celého Slovenska.“
Funkciu hlavného architekta zastávala v čase, keď mesto odobrilo súkromnému investorovi, aby kaštieľ prerobili na hypermarket takým spôsobom, že časť historickej pamiatky asanovali a druhú časť zrekonštruovali. Hovorí, že v tom čase existovali len dve možnosti. „Buď padne celý kaštieľ, alebo sa zachráni aspoň časť. Ja som podporila druhú možnosť. To, že časť kaštieľa, ktorá ostala stáť, dnes chátra, je otázkou vymožiteľnosti práva prameniaceho zo zmlúv, ktoré mesto uzavrelo s investorom.“
Počas jej pôsobenia chceli súkromníci zastavať Kalváriu súkromnými domami. Dnes sa rovnaké snahy objavili v jej tesnej blízkosti. Hovorí, že hodnota, ktorú je potrebné zachovať, spočíva v samotnej štruktúre Kalvárie, nie v jej okolí. Atmosféra tvorená rytmom stúpajúcich kaplniek, môže existovať aj v súčinnosti so zástavbou, ktorá nenaruší ducha a pietu mesta.
„Pozemky na Kalvárii majú vysoký potenciál polohovej renty, ktorý som navrhovala funkčne vymedziť pre budovanie infraštruktúry cestovného ruchu. Mala som a stále mám pochybnosť o tom, že rodinné domy tento potenciál naplnia efektívnym spôsobom.“
Téma sa zvrtla aj na roky stagnujúcu bytovú výstavbu. „Právne úkony ohľadom vysporadúvania vlastníckych práv k pozemkom neboli v mojej kompetencií. Avšak ja sa na to pozerám tak, že chyba bola a je na strane chamtivých občanov, ktorí vedú nekonečné súdne spory doslova o centimetre a za pozemky, ktoré sa od nich mesto snaží vykúpiť, pýtajú neadekvátnu výkupnú cenu.“
V Ružomberku našla svoj domov
Ružomberok sa Jane Petrek vpísal do srdca natrvalo. Považuje ho za skutočné miesto narodenia, pretože až tu začala žiť ako žena a stala sa tak plnohodnotným človekom. „Bývam tu, je to môj domov. Niekedy ma však mrzí, že obyvatelia Ružomberok neprávom zatracujú. A pritom mojim známym, ktorých mám veľmi veľa aj v zahraničí, sa mesto páči a hovoria o ňom len samé chvály.“
Hovorí, že Ružomberok je jedinečné mesto s nenapodobiteľnou štruktúrou ulíc, uličiek či malých námestí. Má svojho ducha a určite nie je mestom tieňov. „Teší ma, že táto hrozba sa už stala minulosťou a že budúcnosť, ktorú som pretavila do územného plánu, sa pomaly napĺňa a viem, že moje predstavy sa určite raz stanú skutočnosťou.“
Titulná fotografia – Zdroj: Jana Petrek
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 2/2019.
