Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Taliani sú naozaj svojráznym národom. Ich temperament nemusíte spoznávať len vo Felliniho famóznych filmoch, stačí, že sa preveziete autom cez hocijaké z talianskych miest.
Pritrafilo sa mi cestovať s jedným kňazom, ktorý šiel navštíviť príbuzných, na kúsku cesty od Ríma smerom na juh. V nejakom mestečku na križovatke zasvietila červená, ale nik, včítane farára, ju nerešpektoval.
Všetci do križovatky vleteli naraz, z každej strany škrípali brzdy, niekoho otočilo, buchot, oškreté plechy. Žiadny šofér nevybehol z auta, len stiahli okienka a začala sa zvada. Vodičky pokrikovali, vodiči, jednu ruku vystrčenú, šermovali v povetrí.
Staršia pani, už hádam storočná, nebezpečne mávala kabelkou, z ktorej lietali pilníky a nožničky na manikúru. Motor ani jeden z vodičov nevypol, cúvnuť nenapadlo nikomu.
Farár vedľa mňa sedel pokojný.
„Čo ideme robiť? Ako sa odtiaľto dostaneme?“ opýtal som sa.
„Vydržte!“
Po chvíli došli dvaja najväčší krikľúni.
„Monsignor, všakže sa náhlite za nejakým umierajúcim? My tu vyzývame ostatných, nech vám uvoľnia okamžite cestu. Predsa musíte dôjsť včas, aby ste mohli udeliť posledné pomazanie úbožiakovi.“
„Nikto z nás nepozná deň ani hodinu, kedy bude ešte živý potrebovať od duchovnej osoby milosrdnú útechu…“ odpovedal dôstojne a diplomaticky môj sused.
Taliani v križovatke skutočne obviňovali jeden druhého, že kvôli šoférskemu babráctvu a zanovitosti tam v autách sediacich, muž s kolárom na miesto, kde ho volajú nedôjde včas. Každý sa tváril, že nie on je príčinou zmätku, ale naďabil sa v haravare iba preto, aby presadil okamžité riešenie vysoko humánneho zámeru.
Konečne sa vystúpili a my sme mohli prejsť.
Tváre vo vozidlách nás sprevádzali úctivými úklonmi a úsmevmi. Podarilo sa, kvôli čomu všetci vlastne do križovatky vleteli.
Po niekoľkých kilometroch ďalšie mesto a ďalšia križovatka.
Hŕba ľudí, sklo, z limuzín vraky, krv. Dve osobné autá zakliesnené do seba, v jednom umierala mladá žena. Jej sestra s dorezaným plecom v náreku volala kňaza. Na miesto ešte nestihla dôjsť sanitka ani policajti.
Prišli sme na minútu presne.
Vyšlo v zbierke Iba tak výber (2010).
Ilustračná fotografia – Pixabay
