Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Poznám človeka, čerstvého štyridsiatnika, vášnivo sa venujúceho športu. Navštevoval „fitko“, chodil behať do prírody, dokonca i doma cvičil. Aj pri sedení pred televízorom, keďže nechcel sledovať stupídne reklamy určené všetkým hlúpejším, otáčal počas ich vysielania hlavou, aby si rozhýbal svaly.
Lenže reklamné šoty sa stále predlžovali, až tak, že po zrátaní minutáže to vyzeralo, že trvajú dlhšie ako sledovaný film. Nekonečné prestávky venované reklame si odskákala jeho krčná chrbtica – z ničoho nič začal pri otáčaní hlavy pociťovať práve v týchto partiách ostrú pichľavú bolesť.
Navštívil obvodnú lekárku, tá ho poslala na röntgen. Snímka ukázala miesto medzi stavcami, poriadne vydraté.
Čo teraz?
Doktorka mu veľa nádeje nedodala. Predpísala lieky zmierňujúce bolesť, hodne silné. Vraj ich bude musieť užívať do konca života. A postupne mu žlté pilulky zničia pečeň, tak si niekde prečítal.
Oslovil spolužiaka lekára, ten mu odporučil trakcie. Čiže ho naťahovali v nemocnici ako na škripci, ale miernejšie. Trochu to pomohlo. No po čase sa bolesti vrátili znova. Stačilo prudšie sa obzrieť.
Prostredníctvom známych oproboval odborníkov vo veľkých mestách, aj univerzitného profesora špeciálne sa venujúceho poruchám vyplývajúcim z opotrebovania chrbtice.
Nepomohol žiadny. Ich lieky a rady zaberali len do určitého času. A potom znova neznesiteľné pichanie…
Na spiatočnej ceste z jednej z takýchto návštev lekárov sa zastavil v dedinke Pánubohu za chrbtom, skadiaľ pochádzal jeho otec a kde boli pochovaní starí rodičia. Zájde na hroby pomodliť sa a aspoň v duchu pohladiť očami dedinské zákutia a najmä humná s medzierkami, cez ktoré sa v detstve počas prázdnin naháňal s novými i starými kamarátmi.
Pri zatváraní cintorínskej brány ho oslovila drobná tetuška s vráskami hustými ako pavučina:
„Nebudeš ty Jozefov synátor? Čo si padol v lete do našej studne a potom sme ťa vyťahovali…“
„Som, tetka.“
„Jáj… A ja že odkiaľ ťa poznám. Na otca sa hodne podobáš. Len akosik hlavu držíš ináč. On nebol taký stŕpnutý.“
Tetke vysvetlil, čo je vo veci. Prikyvovala súcitne a potom poradila:
„Dieťa moje, zožeň si ty kozu a pekne to mlieko pi aspoň rok!“
„Myslíte, že pomôže? Ozaj?“
„Oprobuj!“
„A keby som kravské?“
„To je nanič!“
Bol už mestský človek, vzdelaný, a babské rady… No viete. Veľmi neveril. A kozy si pamätal z detstva ako hlúpe a protivné zvieratá.
Až doma, keď otváral ďalšiu fľaštičku s tabletkami, si povedal, že skúsi. Vo firme má autobusom dochádzajúceho spolupracovníka, ktorý chová šľachtenú bezrohú sortu, bude babský liek kupovať od neho.
V lete, keďže vtedy zvieratá najviac doja, vezme viac a pokladie vo vrecúškach do mrazničky, aby mal zásobu na čas, keď sú kozy pred okotením a mlieka niet.
Čo si zaumienil, spravil. S kolegom chovateľom sa dohodol a dôsledne vypil každý deň liter.
Po troch mesiacoch pichanie ustávalo, on postupne vysadzoval lieky. Napokon sa celkom stratilo.
Kravka chudobných, ako volajú kozu, tromfla svojím produktom, na ktorým väčšina ľudí ohŕňa nos, celý farmaceutický priemysel vrátane špičkových odborníkov v medicíne.
Tetuškinu radu dodržal presne rok. Potom si povedal, že sa pôjde dobrej ženičke aspoň poďakovať. Z detstva pamätal, kde býva, a tak sa tam trepal s veľkou bonboniérou a fľašou hruškovice a tetka ho privítala práve pri onej studni.
Potešila sa, stále čiperná, aj sa jej opýtal, koľkože má vlastne rokov. Nedávno ju preskočilo deväťdesiat, priznala. Lekára nikdy nenavštívila. V tejto dobe, ako počula, len čo sa v ordinácii objaví starší človek, hneď mu nájdu kopu chorôb, presvedčia ho, že nie je zdravý a musí užívať haldy liekov. Len aby chudáka dôchodcu o posledné pripravili a ešte zaň dostávali peniaze z poisťovne. Nechce žiadneho doktora vidieť a nič jej nechýba.
Prepána, a čo ju drží takú sviežu?
Predsa robota. A naráno, keď si zaje, nasleduje lyžica chrenu s medom, za tým štamperlík pálenky. A počas dňa vpije liter mlieka.
Aha!
Nemusel hádať, akého…
Vyšlo v zbierke Iba tak IV. (2013).
Ilustračná fotografia – Pixabay
